Stav medzinárodných vzťahov za uplynulé dva roky zanecháva v mnohých existenciálny nepokoj a obavy o ďalší vývoj. Aj výskumné vedecké projekty, ako napríklad Uppsala Conflict Data Program, ukazujú, že vo svete dnes prebieha najvyšší počet ozbrojených konfliktov od konca Studenej vojny. Tie zároveň prinášajú najvyšší počet obetí od genocídy v Rwande. Staré konflikty ožívajú, nové prepukajú a predstava stabilného a predvídateľného sveta je dnes bližšie k prianiu než k skutočnosti. Veľmoci otvorene hovoria o vzájomnom súperení, posilňujú svoje spojenectvá za ktorými sa rysujú nové geopolitické a geoekonomické bloky. Unipolárny moment sa pominul, budúcnosť sa, podľa mnohých, odohráva v indo-pacifickom regióne a svet hľadá novú mocenskú rovnováhu. Medzinárodný poriadok nahlas škrípe, OSN je funkčne paralyzovaná a množstvo dohôd, ktoré mali upravovať zbrojenie, vývoj a testovanie zbraní, vrátane tých jadrových, sa rozpadlo.
Fakt, že žijeme v rozkolísanom svete plnom pnutí a konfliktov, je možné len ťažko spochybniť. Zaujímavejšou polemikou je či očakávať tretiu svetovú vojnu, Studenú vojnu 2.0 alebo takú etapu vývoja, ktorej budú hľadať trefné pomenovanie historici za niekoľko dekád. Kto čaká jednoznačné predpovede, nech študuje proroctvá Baby Vangy. Tento komentár ponúkne len niekoľko históriou poučených úvah a postrehov, ako premýšľať o našej turbulentnej prítomnosti a neurčitej budúcnosti.
Žonglovanie s chronológiou
Začnime teda trocha paradoxnou úvahou, že v tretej svetovej vojne už vlastne sme, len o tom nevieme. Pomenovania rôznych konfliktov či etáp historického vývoja vznikajú spravidla úzusom historikov a iných expertov. Ľadový muž Ötzi netušil, že žil v dobe kamennej, účastníci českého stavovského povstania z roku 1618 netušili, že spúšťajú tridsať rokov tiahnucu sa epizódu náboženských vojen a konflikt, ktorý dnes poznáme ako prvú svetovú vojnu, sa až do roku 1939 nazýval tradične Veľkou vojnou.
Aj nad druhou svetovou vojnou je niekoľko otáznikov. Pre Rusko táto vojna začína júnom 1941 (inváziou Nemecka do Sovietskeho zväzu) a v spoločenskej pamäti je zapísaná ako Veľká vlastenecká vojna. Epizóda dejín medzi rokmi 1939 až 1941, teda od spoločného rozdelenie Poľska až po napadnutie bývalým spojencom, bola prepísaná ako sovietskou „historiografiou“ tak aj súdobou ruskou propagandou. Ak opustíme náš euro-centrický pohľad, zistíme, že imperiálne Japonsko napadlo Čínu už v roku 1937, čo dáva do trochu iného svetla nemeckú inváziu Poľska z roku 1939, ktorú považujeme za začiatok druhej svetovej vojny my. Nemožno nijako vylúčiť, že sa budú historici budúcnosti sporiť či tretia svetová začala ruskou inváziou Ukrajiny z 22. februára 2022, alebo už 27.februárom 2014 a zelenými mužíčkami na Kryme, prípadne až 7. októbrom 2023 a útokom Hamasu na Izrael.
>>> Čítajte viac: Hamas podporujú pro-ruskí a islamistickí hackeri, Izraelu pomáhajú Indovia
Terminologické šachy
Chronologické žonglovanie doplňme o terminologické šachy. Neexistuje žiadna definícia, ktorá by hovorila koľko krajín na koľkých svetadieloch musí byť v akom rozsahu a intenzite zapojených do vojenských operácií aby sme mohli hovoriť o svetovej vojne. Za prvý globálny ozbrojený konflikt je často považovaná tzv. Sedemročná vojna (1756–1763) medzi koalíciami štátov vedených Francúzskom a Veľkou Britániou. Ten okrem Európy prebiehal s rôznou intenzitou aj v Severnej Amerike, Karibiku či Indii. Aj prvá a druhá svetová vojna boli vojnami (najmä) európskych mocností a globálny presah oboch konfliktov bol podmienený zapojením ich koloniálnych dŕžav či snahami o ich podmanenie.
Z týchto pozorovaní možno odvodiť isté definičné kritérium svetovej vojny, ktorým je to, že sa musí jednať o priamy vojenský stret veľmocí svojej doby. Túto podmienku by dnes mohlo naplniť niekoľko hypotetických scenárov, ako je vojna Číny a USA (vrátane zapojenia Japonska, Filipín, Austrálie atď.), vojna Ruska a NATO, zopakovanie vojny Indie a Číny a teoreticky aj vojny Indie a Pakistanu (primárne pre nukleárny arzenál oboch štátov). Pozornému čitateľovi iste neunikne, že s výnimkou vojny medzi Ruskom a NATO, všetky predstaviteľné kombinácie zasahujú indo-pacifický región.
>>> Čítajte viac: Príklon k Číne alebo Západu? Kľúčové voľby na Taiwane čelili manipulatívnym zásahom Číny
Ak by aj medzi súperiacimi veľmocami nedošlo k vypuknutiu priameho otvoreného konfliktu, stále je tu riziko, že sa bude opakovať scenár, ktorý poznáme z obdobia tzv. Studenej vojny. Pripomeňme si stručne jej základnú logiku. Ústredné veľmoci, Sovietsky zväz a Spojené štáty, boli ťažiskom bipolárneho usporiadania vymedzeného na ideologickom strete komunizmu a kapitalizmu. Je dobré si pripomenúť, že Studená vojna bola studená hlavne z pohľadu Európy. Horúce však boli z pohľadu veľmocí tzv. zástupné (proxy) konflikty ako vojna v Kórei, Vietname, izraelsko-arabské konflikty či početné africké dekolonizačné vojny. Za istú regionálnu studenú vojnu možno brať dnešný konflikt USA a Iránu, ktorý zasahuje celý Blízky východ.
Mozaika dneška je zložitejšia a nejasnejšia. Mocenské rozloženie vzťahov naznačuje skôr nastupujúcu multipolaritu než bipolaritu (hoci je pravdou, že Čína a USA sú mocensky? ďaleko pred ostatnými). Do istej miery tu môžeme pozorovať tiež istý konflikt ideológií, keď rastie napätie najmä medzi demokraciami a autoritatívnymi režimami. Zdieľaná spoločensko-politicko-ekonomická doktrína však absentuje, a to najmä na strane autoritárskeho bloku. Čínu, Rusko, Irán a Severnú Kóreu (všetko nukleárne štáty s výnimkou Iránu, ktorý má schopnosť vlastnú bombu rýchlo vyrobiť) spája máločo iné, ako zdieľaný záujem alternovať liberálny medzinárodný poriadok. Ten vnímajú ako predpoklad mocenskej dominancie a vplyvu USA. Inými slovami, nie spoločné hodnoty, ale spoločný nepriateľ je tmelom ich spojenectva.
>>> Čítajte viac: Stretnutie Biden – Si Ťin-pching: hľadanie stabilnej trajektórie v americko-čínskych vzťahoch
Svetová vojna alebo svet vo vojne?
Ak sa vedúcim mocnostiam podarí vyhnúť priamemu vojenskému konfliktu (viď. napríklad snaha o zmierenie napätia medzi Čínou a USA či veľmi zdržanlivý postoj NATO k rusko-ukrajinskej vojne), je lepšie hovoriť o svete vo vojne než svetovej vojne. V takom prípade viac než nukleárna kataklizma, je pravdepodobný permanentný stav veľkého množstva priebežných ozbrojených konfliktov rôznej intenzity a rozsahu. To sa podpíše na rastúcej nestabilite a celkovom globálnom neporiadku. Konfliktami nasýtený multipolárny svet bude menej spolupracujúci, a preto aj chudobnejší, nebezpečnejší, nestabilnejší a nespravodlivejší. V trhlinách medzinárodného poriadku bude bujnieť terorizmus, migrácia, organizovaný zločin a extrémizmus všetkých foriem. To sú zlé správy pre tých, ktorým je súčasné usporiadanie medzinárodných vzťahov základom bezpečnosti a prosperity. V tomto tíme hrá aj Slovensko. Zodpovedná zahraničná, bezpečnostná a obranná politika malého štátu, s vysoko otvorenou exportnou ekonomikou, ktorý priamo susedí s krajinou vo vojenskom konflikte by mala smerovať všetku rétoriku i praktické úsilie do upevňovania vlastnej pozície a upevňovania inštitúcií, ktoré garantujú jej záujmy a hodnoty. Pseudopragmatizmus, suverenistické kotrmelce a túžba objavovať všetky svetové strany, to je hazard s kreditom krajiny a cesta nešťastiu naproti.