Turecký prezident Recep Tayyip Erdoğan v sobotu opätovne deklaroval, že Ankara je aj naďalej proti vstupu Švédska a Fínska do NATO. Dôvodom je podľa neho fakt, že doterajšie rozhovory s oboma krajinami nepriniesli želaný progres. Na vstup do Aliancie je pritom potrebný súhlas všetkých jej 30 aktuálnych členov, vrátane Turecka. Prečo sa Ankara rozhodla postaviť proti rozšíreniu NATO a čo za svoj súhlas požaduje?
V prvom rade blokuje Ankara vstup oboch krajín jednoducho preto, že z toho môže vyťažiť ústupky od Aliancie. Význam Turecka pre NATO navyše v posledných mesiacoch ešte narástol v dôsledku ruskej invázie na Ukrajinu a Ankara verí, že Západ urobí takmer čokoľvek, aby si ju udržal na svojej strane. Turecké vedenie je taktiež presvedčené, že Západ jej dlhodobo nepriznáva toľko rešpektu, koľko by si krajina ako regionálna veľmoc zaslúžila. Vetovanie je tak nástrojom, akým sa Erdoğan snaží zvyšku Aliancie pripomenúť dôležitosť Turecka ako partnera. Podobný postoj, ako zaujalo súčasné turecké vedenie, by zaujala akákoľvek turecká vláda, čomu nasvedčuje aj postoj opozície, ktorá prezidenta kritizuje len za to, že celú situáciu nerieši za zatvorenými dvermi.
Turecké odmietnutie rozširovania NATO je zároveň v súlade s tým, ako sa krajina snaží balansovať medzi Západom a Ruskom v kontexte konfliktu na Ukrajine. Okrem toho, že tým Turci viac či menej zámerne vysielajú signál Moskve o tom, že aj naďalej ostávajú v rámci konfliktu nestranní, hlavnou obavou Ankary je predovšetkým eskalácia konfliktu na Ukrajine a vypuknutie otvoreného konfliktu medzi NATO a Ruskom, v rámci ktorého by si Turecko nevyhnutne muselo jednu či druhú stranu vybrať. Predovšetkým s ohľadom na už tak zlý stav tureckej ekonomiky a jej zraniteľnosť ako voči Rusku, či Západu, by to znamenalo pre Erdoğana katastrofu. V tomto ohľade má Turecko záujem o čo najrýchlejšie mierové riešenie sporu, sprostredkované ideálne práve Ankarou.
Postoj Turecka vychádza tiež z historickej skúsenosti, a špecificky sa týka prípadu, keď Ankara súhlasila s návratom Grécka do vojenských štruktúr Aliancie začiatkom 80. rokov bez toho, aby Atény najprv splnili jej požiadavky. Spory medzi Aténami a Ankarou trvajú dodnes a v Turecku je grécky prípad dlhodobo považovaný za jednu z najzásadnejších chýb v rámci zahraničnej politiky krajiny. Aj preto sa dá očakávať, že Turci budú v tomto prípade trvať na splnení aspoň časti svojich požiadaviek ešte predtým, ako udelia svoj súhlas so vstupom Švédska a Fínska.
Oficiálne turecké požiadavky voči Švédsku a Fínsku zahŕňajú predovšetkým to, aby obe krajiny uznali Kurdskú stranu pracujúcich (PKK) a jej odnože (predovšetkým YPG) za teroristické organizácie, ukončili ich podporu a potlačili aktivity ich priaznivcov na svojom území. Medzi požiadavkami bolo tiež vydanie 33 osôb do Turecka, ktoré Ankara označuje za teroristov napojených na PKK či FETO, čo ale obe krajiny razantne odmietli. V tomto ohľade uvedené požiadavky odrážajú skutočné bezpečnostné záujmy Turecka. Ankara má dlhodobo pocit, že Západ, a najmä Švédsko nielenže ignoruje jej bezpečnostné obavy z PKK a FETO, ale zároveň členom týchto organizácií poskytuje azyl.
Druhou požiadavkou je ukončenie zákazu vývozu zbraní do Turecka, ktoré Fínsko a Švédsko spolu s vybranými ďalšími krajinami EÚ uvalili na Turecko po tureckej operácii v Sýrii voči Kurdom v roku 2019. Toto je z pohľadu Turecka skôr otázka princípu, ako pragmatizmu, keďže zbrojný obchod oboch krajín s Tureckom bol zanedbateľný, a teda sa dá očakávať, že Štokholm aj Helsinki by túto požiadavku mohli byť ochotné splniť.
Okrem priamych požiadaviek voči Fínsku a Švédsku je pravdepodobné, že sa turecký prezident svojim vetom snaží predovšetkým o získanie ústupkov od USA, resp. zvyšku Aliancie. Oznámenie o príprave ďalšej tureckej operácie voči Kurdom v Sýrii naznačuje, že ďalším tureckým zámerom môže byť tiež snaha ukončiť spoluprácu medzi USA a SDF/YPG v Sýrii, a to aspoň do tej miery, že umožní Turkom realizáciu ďalších operácií s cieľom vytvoriť súvislú nárazníkovú zónu pozdĺž turecko-sýrskej hranice. Zámerom veta môže byť tiež snaha donútiť Biely dom nadviazať priamy dialóg s Ankarou, keďže americký prezident Biden, na rozdiel od Trumpa, Erdoğana do veľkej miery ignoruje. Alternatívne sa ponúka tiež možnosť získať ústupky v otázke predaja a modernizácie F-16 pre Turecko, prípadne dosiahnuť nejaký progres v ďalších sporných oblastiach, ako je vyradenie Turecka z programu F-35, sankcie za nákup S-400.
Za najlepší je možné stále považovať scenár, kde Ankara po získaní nejakých symbolických ústupkov, ktoré Erdoğan dokáže ale pred domácim publikom prezentovať ako svoju výhru, ustúpi a umožní vstup Švédska a Fínska do Aliancie. Riziko v tomto prípade predstavuje najmä tendencia Ankary preceňovať svoje možnosti a ochotu Západu robiť jej neustále ústupky. Domáca pozícia tureckého prezidenta je pred blížiacimi sa voľbami v krajine neistá najmä kvôli zhoršujúcej sa ekonomike. Preto je pre Erdoğana o to zásadnejšie dosiahnuť úspech na medzinárodnom poli. V prípade, že NATO nebude ochotné pristúpiť aspoň na čiastočné ústupky (najmä v otázke PKK resp. SDF/YPG), dlhodobo nepredvídateľný turecký prezident môže pod tlakom vyhodnotiť celú situáciu tak, že len prehĺbenie a predĺženie sporu s NATO môže byť kľúčom k tomu, ako vyhrať nasledujúce domáce voľby.