Obrázok: Boris Groh/Ukraine Postal Service
Zhrnutie
Verejnosť intenzívne diskutuje o tom, kedy a ako zastaviť ruskú agresiu voči Ukrajine. Viacerí neukrajinskí prispievatelia, vrátane niektorých na Západe, presadzujú možnosť skorého ukončenia bojov prostredníctvom prímeria alebo mierovej dohody. Takéto návrhy buď mlčky predpokladajú, alebo výslovne navrhujú územné ústupky zo strany Ukrajiny, t. j. odloženie alebo len čiastočné zrušenie ruských anexií ukrajinských území. Pri podrobnejšom skúmaní sú však takéto plány nepraktické. Buď ignorujú, alebo bagatelizujú významné vnútropolitické prekážky realizácie rusko-ukrajinského prímeria založeného na územnom kompromise, t. j. dohody „pôda za mier“. Okrem toho sa Krymský polostrov často nesprávne považuje za natrvalo stratený pre Ukrajinu a teraz patrí Rusku. Takéto hodnotenia buď podceňujú, alebo zámerne zamlčujú vzájomnú prepojenosť ruských anexií v rokoch 2014 a 2022. Hovorcovia a komentátori, ktorí sa zaujímajú o Ukrajinu, by mali bojovať proti zjednodušenému zobrazovaniu a riešeniu komplikovanej územnej otázky konfrontácie Kyjeva s Moskvou. Značné politické prekážky na ceste k udržateľnej rusko-ukrajinskej dohode sa musia stať známejšími medzi elitami a širokou verejnosťou mimo východnej Európy. Úzka súvislosť medzi ruským dobrodružstvom na Kryme pred deviatimi rokmi a druhou anexiou v roku 2022 sa musí dostať do povedomia politikov, novinárov, diplomatov a všeobecných pozorovateľov.
Úvod
Výrok nemeckého kancelára Otta von Bismarka, že „politika je umenie možného“, by mohol vyjadrovať krédo mnohých samozvaných pragmatikov komentujúcich ruskú vyhladzovaciu vojnu proti Ukrajine. Niektorí z týchto politických komentátorov a tvorcov politiky dnes vyzývajú na okamžité rokovania a prímerie medzi Kyjevom a Moskvou. Buď implicitne, alebo explicitne navrhujú ukrajinské územné ústupky Rusku, aby sa dosiahol mier vo východnej Európe.
Takéto návrhy nemusia byť nevyhnutne prejavom etického a/alebo právneho nihilizmu. Dokonca aj mnohí domnelí pragmatickí zástancovia rýchleho ukončenia rusko-ukrajinskej vojny prostredníctvom rokovaní v zásade uznávajú právo Ukrajiny na sebaobranu. Niektorí dokonca vyhlasujú, že je žiaduce úplne obnoviť ukrajinské hranice. Napriek tomu predpokladajú, že Kyjev a/alebo Západ nemajú dostatočný politický úsudok a strategickú rozvahu, keď presadzujú svoj konfrontačný prístup voči Moskve. Otvorená podpora Západu Ukrajine je podľa takéhoto názoru motivovaná nepraktickými ideálmi. Emóciami motivované nádeje sú pochopiteľné, ale podľa tohto argumentu bránia cieľavedomému správaniu. Politický pragmatizmus namiesto vysokého idealizmu – podľa logiky týchto diskurzov – lepšie poslúži veci mieru a v konečnom dôsledku aj ukrajinským záujmom.
Poučenie z roku 2022
Ako ukázal uplynulý rok, hodnotenie toho, čo je v rusko-ukrajinskej vojne realistické a čo nereálne, však môže byť premenlivé. Až do februára 2022 sa niektorým zdalo racionálne a profesionálne predpokladať, že Ukrajina sa rýchlo zrúti pod plnohodnotným ruským vojenským útokom. Niektorí autori pred februárom 2022 dokonca navrhovali zadržať Ukrajincom západné zbrane. [1] Takáto výzbroj, tak zneli argumenty domnelých pragmatikov, by len predĺžila nevyhnutnú agóniu Ukrajiny v prípade eskalácie.
Tento prístup nielenže podceňoval pravdivosť ukrajinofóbie Kremľa. Už v čase ich zverejnenia boli takéto návrhy politicky neužitočné. Podporovali ruské expanzívne ambície tým, že verejne oznamovali, že Ukrajina je slabá, naznačovali, že Kyjev by nemal prospech z výraznej podpory Západu a demobilizovali hlavný prúd západných sympatií pre demokratickú Ukrajinu. Podceňovali ukrajinské vlastenecké cítenie a vojenskú profesionalitu a naznačovali, že Rusko by sa Ukrajiny ľahko zmocnilo. Vojenská pomoc Ukrajine bola vykresľovaná ako impulzívna a nestrategická. Hoci tieto hlasy nezvíťazili, boli prítomné, spoluvytvárali verejný diskurz a ovplyvňovali politiku.
Ako sa neskôr ukázalo, veľká časť ich zdanlivého pragmatizmu bola nielen dezinformovaná, ale odhalila aj schematickú formu myslenia. Pri vytváraní ďalekosiahlych geopolitických interpretácií a zahraničnopolitických rád sa uplatňovala skôr zjednodušená dedukcia než empirický výskum. Tieto argumenty, ktoré sa opierali skôr o všeobecne známe fakty než o regionálne poznatky, boli výsledkom strategickej krátkozrakosti.
Ako naznačovali skúsenosti z predchádzajúcej fázy vojny už v rokoch 2014 – 21, konflikt medzi Ruskom a Ukrajinou je existenčný – a nielen pre Ukrajincov. Má význam aj pre štátnu politiku, identitu a osud ruského národa. Mnohí politici, intelektuáli a bežní občania v Rusku chápu, že vo vojne nejde len o územnú a politickú kontrolu Moskvy alebo Kyjeva nad ukrajinskou krajinou. Namiesto toho vnímajú túto konfrontáciu ako konfrontáciu o osud vlastného národa a štátu. Od roku 2014 terorizovanie civilného obyvateľstva anektovaného Krymu a okupovaných častí Donbasu zo strany Ruska sprevádza čoraz ostrejšia rétorika Kremľa.
Tieto a ďalšie črty prístupu Moskvy k Ukrajine už pred februárom 2022 naznačovali, že ďalšie rozširovanie moci Ruska by znamenalo nielen koniec slobody pre obsadené regióny. Znamenalo by to aj masívne porušovanie ľudských práv civilných obyvateľov novo obsadených území. Správanie Ruska na Kryme a v Donbase je len opakovaním správania Moskvy na Ukrajine počas cárskeho a sovietskeho obdobia, ako aj v iných častiach sveta – či už v minulosti, alebo nedávno.
Nepraktickosť domnelého pragmatizmu
Opomenutia obsiahnuté v niektorých zdanlivo realistických hodnoteniach z konca roka 2021 a začiatku roka 2022 o konečných zámeroch Ruska a schopnosti Ukrajiny odolať útoku Moskvy môžu byť symptómom väčšieho problému v diskusiách o medzinárodných vzťahoch. Možno je to spôsobené nielen nedostatkom všeobecného realizmu v odhadoch relatívnej sily vo východnej Európe. Mohlo by to súvisieť aj so špecifickými črtami niektorých aspektov realistickej školy v medzinárodných vzťahoch.
Realizmus ako teória medzinárodných vzťahov sa príliš nezaoberá vnútornými záležitosťami štátov, ktorých konflikty analyzuje. Niektorí realisti sa nezaujímajú o vnútornú politiku a kultúru krajín, ktorých správanie a výkonnosť zahraničnej politiky sa napriek tomu snažia predvídať. Tento druh realizmu využíva len minimum národných údajov na posúdenie ľudských, vojenských, priemyselných a technologických kapacít zúčastnených aktérov. Disciplína medzinárodných vzťahov je pre takýchto realistov práve tým. Nemala by sa zaujímať o to, čo sa deje vo vnútri národov, ktoré sa navzájom vzťahujú. Je možné, že takýto spôsob myslenia prispel k nedávnemu nesprávnemu posúdeniu schopnosti Ukrajiny brániť sa.
Podobné ignorovanie ukrajinských a ruských vnútorných záležitostí dnes opäť vedie ku krátkozrakosti pri hodnotení šancí na rusko-ukrajinské prímerie alebo urovnanie. Opäť sa objavuje zdanlivo realistická výzva, aby sme sa snažili o možné a nie o želateľné. Podobne ako v predchádzajúcich návrhoch sa presadzovanie takejto stratégie prezentuje ako spôsob, ako skrotiť konflikt medzi Kyjevom a Moskvou. Výzva tvrdí, že poskytuje menej ako ideálne, ale pragmatické a dosiahnuteľné riešenie.
Takéto výzvy na okamžité rokovania a rýchle prímerie však zabúdajú na komplikovanú situáciu, ktorej Zelenskyj aj Putin doma čelia. Namiesto toho, aby boli realistické, vyvolávajú skôr nádeje na nedosiahnuteľný mier. Vyhliadky na pozitívny výsledok rokovaní sú nejasné, pokiaľ súčasný ruský politický režim zostane nedotknutý a situácia na mieste sa zásadne nezmení. Ústavy Ukrajiny a Ruska definujú jeden a ten istý región ako súčasť svojho územia a zakazujú ktorejkoľvek strane robiť akékoľvek územné ústupky. Ako sa uvádza na inom mieste, oficiálne ruské anexie v rokoch 2014 a 2022 vytvorili obrovské právne prekážky pre politické urovnanie. [2]
Niektorí pozorovatelia tvrdia, že zákony vrátane ústavy možno meniť, oslabovať alebo ľahko ignorovať. To platí najmä pre autoritárske štáty, ako je Rusko, kde je moc vysoko koncentrovaná, a ktoré nijako nerešpektujú zásady právneho štátu. Nie sú to však len formálne právne prekážky rusko-ukrajinskej dohody, ktoré sú vysoké. V oboch krajinách existujú čoraz početnejšie a čiastočne ozbrojené politické zložky, ktoré takýto scenár robia čoraz nepravdepodobnejším. Tieto skupiny sú z ideologických a iných dôvodov striktne proti akýmkoľvek územným ústupkom nepriateľovi.
Vnútorná politika vojny a mieru
Nezmieriteľné tábory na Ukrajine a v Rusku majú z etického, právneho a politického hľadiska veľmi odlišné postavenie. Bez ohľadu na ich morálne a intelektuálne kvality sú však v oboch krajinách politicky významné. Na Ukrajine patrí do jastrabieho tábora veľká väčšina obyvateľstva, všetky relevantné politické strany a veľká časť občianskej spoločnosti. Väčšina Ukrajincov požaduje úplné obnovenie spravodlivosti, celistvosti a suverenity Ukrajiny a nesúhlasila by so žiadnymi územnými ústupkami Rusku. Tento postoj sa doteraz s každým ďalším mesiacom vojny ešte pritvrdzoval.
V Rusku je situácia zmiešanejšia a premenlivejšia, ale veľká časť ruskej elity a obyvateľstva je presvedčená o spravodlivosti a nevypovedateľnosti práva Moskvy na anektované ukrajinské územia. V roku 2022 podľa jedného z prieskumov verejnej mienky 75 % Rusov podporovalo nové anexie, [3] a to navyše napriek tomu, že ruské územné nároky zahŕňali aj oblasti, ktoré boli v septembri 2022 vyhlásené za súčasť Ruskej federácie, ale ruské vojská ich nikdy neobsadili, prípadne ich dobyli a opäť stratili.
Celkový ruský pohľad sa môže líšiť od ukrajinského, pokiaľ ide o relatívnu hodnotu jednotlivých anektovaných území. Ruský názor na novozískané územia krajiny by mohol rozlišovať medzi nedávno anektovanými pevninskými oblasťami Ukrajiny na jednej strane a Ukrajinskou autonómnou republikou Krym dobytou v roku 2014 na strane druhej. V ruskej spoločnosti pred deviatimi rokmi existoval a dodnes existuje ďalekosiahly „krymský konsenzus“. Hlavný prúd ruskej verejnej mienky považuje anexiu krásneho čiernomorského polostrova Moskvou za v zásade legitímnu, strategicky rozumnú a národne prospešnú.
Naproti tomu intenzita imaginárneho ruského historického a kultúrneho spojenia s novo pripojenými ukrajinskými suchozemskými oblasťami Doneck, Luhansk, Cherson a Záporožie je nižšia. Mnohí Rusi by pravdepodobne návrat nedávnych akvizícií na Ukrajinu považovali za menej poľutovaniahodný pre svoju krajinu ako stratu Krymu. Takáto diferenciácia ruských postojov k polostrovu obsadenému v roku 2014 a k pevninským územiam Ukrajiny získaným až v roku 2022 stojí za mnohými súčasnými údajne pragmatickými návrhmi na prímerie a mierové dohody.
Predpoklad väčšej legitímnosti ruskej anexie z roku 2014 v porovnaní s nedávnym záberom územia Moskvou je medzi mnohými pozorovateľmi bežný. Niektorých to tiež vedie k presvedčeniu, že ruské anexie spred deviatich rokov a tie minuloročné možno politicky rozdeliť. Z tohto pohľadu by sa v strategickom myslení a diplomatickom úsilí Kyjeva a Západu malo k obom anexiám pristupovať odlišne.
Súčasný text ruskej ústavy však nerozlišuje medzi územiami anektovanými v roku 2014 a anektovanými v roku 2022. Nie je jasné, či by zvrátenie novších ruských územných akvizícií bolo pre Moskvu podstatne jednoduchšie ako zrušenie okupácie Krymu pred deviatimi rokmi. Počet ruských obetí vo vojne o juhovýchodnú časť pevninskej Ukrajiny už viac ako rok každým dňom rastie.
Na rozdiel od obetavej intervencie Moskvy od februára 2022 bolo pripojenie Krymu vo februári a marci 2014 pre Rusko (hoci nie pre Ukrajinu) úplne nekrvavé. Ľudské náklady na nedávne obsadenie štyroch novo pripojených oblastí boli pre Rusko vysoké a stále rastú. Politické stávky hypotetického návratu novo obsadených území sa zvyšujú. Niektorí z tých, ktorí vo vojne na juhovýchode Ukrajiny stratili kamarátov, priateľov alebo príbuzných, majú prístup k zbraniam.
Ukrajinský Krym a pevnina
Existujú aj ďalšie dôvody, prečo sa ruská anexia Krymu v roku 2014 a ukrajinskej pevniny v roku 2022 nedá pri hypotetických rokovaniach jednoducho oddeliť. Hospodárska, sociálna a politická udržateľnosť čiernomorského polostrova je úzko spojená s kontrolou Ruska nad územiami anektovanými v septembri minulého roka. Geografická a hospodárska prepojenosť medzi Krymom a juhovýchodnou suchozemskou časťou Ukrajiny bola hlavnou príčinou úplnej invázie Moskvy v roku 2022. Podobné motivácie stáli za pripojením Krymu cárskou vládou k Tauridskej gubernii v roku 1802. Táto administratívna jednotka neskorého Romanovského impéria zahŕňala okrem čiernomorského polostrova aj veľkú časť dnešnej juhovýchodnej ukrajinskej pevniny. Naopak, žiadne územie dnešnej Ruskej federácie nebolo súčasťou Tauridskej gubernie.
V roku 1954 sa úzke spojenie Krymu s ukrajinskou suchou krajinou na severe stalo opäť dôležitým, teraz už v rámci Sovietskeho zväzu. Hlboké prepojenie rôznych častí ukrajinského čiernomorského pobrežia určilo spočiatku okrajovú administratívnu, ale neskôr veľmi politickú zmenu v rámci Sovietskeho zväzu. Sociálno-ekonomické kalkulácie boli hlavným dôvodom, prečo sovietska vláda presunula polostrov do Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky (UkrSSR) z ďalekej Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky (RSFSR), ku ktorej patril ako exkláva od roku 1922.
O Putinovom rozhodnutí viesť rozsiahlu dobyvačnú vojnu a masívnu anexiu v roku 2022 určite rozhodli aj niektoré menej racionálne faktory. Medzi ne patrili okrem iného ľudový iredentizmus, postsovietske resentimenty, imperiálny hlad, koloniálne ambície, hegemonistické pózy, strategické prepočty a fašistické pohnútky. Najpragmatickejším determinantom plnohodnotnej invázie Moskvy na južnú Ukrajinu v roku 2022 však bola geoekonomická a bezpečnostno-politická neudržateľnosť Krymu ako trvalej ruskej exklávy. Polostrov sa, aj vzhľadom na pretrvávajúce západné sankcie voči Krymu od roku 2014, pravdepodobne nikdy nestal sebestačným. [4] Pokiaľ by sa nachádzal ďaleko od Ruska a nemal by s ním žiadne pozemné spojenie, naďalej by odčerpával veľké dotácie z ruského centrálneho rozpočtu.
Niektorí z tých istých zahraničných pozorovateľov, ktorí stále považujú Putina za racionálneho aktéra, ignorujú tieto praktické determinanty ruských anexií v roku 2022. Domnelí pragmatici sa domnievajú, že ak by si Putin mohol ponechať Krym, dal by sa presvedčiť, aby ponechal pevninskú Ukrajinu na pokoji. Takíto tvorcovia politiky však zabúdajú na politický a hospodársky význam ruskej vlády nad juhovýchodnou pevninou Ukrajiny pre pokračovanie významnejšieho a staršieho krymského dobrodružstva Moskvy.
Kontrola Moskvy nad novozískanými územiami na juhovýchode Ukrajiny je nielen logisticky dôležitá pre spojenie Ruska a polostrova pridaním severného pozemného mosta k južnému Kerčskému mostu spájajúcemu Krym s Ruskom. Novo anektované ukrajinské suchozemské oblasti obsahujú aj prírodné zdroje dôležité pre Krym. Ide najmä o sladkú vodu, ktorá prúdi z rieky Dneper cez Severokrymský kanál na polostrov.
Čiastočné zvrátenie nedávneho rozšírenia Ruska v rámci novej ruskej ústavnej reformy by bolo o niečo pravdepodobnejšie ako dobrovoľné zmenšenie medzinárodne uznaného štátneho územia Ukrajiny. Bude to však, prinajmenšom pre Putinov (alebo pre postputinovský) režim ťažšie uskutočniteľné ako pôvodné anexie. Tá trvala v septembri 2022 niekoľko dní. Zrušenie tohto oficiálneho rozšírenia Ruska a vyhnanie území, ktoré sa teraz považujú za plnohodnotnú súčasť federácie, by bolo pre väčšinu ruských nacionalistov trápne, ak nie nelegitímne.
Vzdanie sa teraz oficiálne ruských štátnych území by mohlo byť sugestívne aj pre iné ruské regióny. V prípade hlbokej sociálno-ekonomickej krízy, aká bola na začiatku 90. rokov, by rôzne republiky a oblasti Ruska mohli zvážiť nasledovanie príkladu návratu pripojených území k Ukrajine s odchodom z federácie. Ruská politická a intelektuálna elita si takéto riziká až príliš dobre uvedomuje. Preto sa bude zdráhať vytvoriť precedens pre budúce odtrhnutie ruských regiónov od federácie.
Závery a odporúčania
Mnohé nedávne výzvy na prímerie alebo mierové rokovania sú postavené na predpoklade, že Rusko, Ukrajina alebo dokonca obe krajiny sa môžu vzdať oblastí, ktoré sú v súčasnosti oficiálnymi súčasťami ich štátnych území. Takéto predpoklady sú špekulatívne. Neproblematizujú skutočnosť, že regióny, ktoré Moskva anektovala v rokoch 2014 a 2022, si v súčasnosti nárokujú ukrajinská, ale aj ruská ústava. Prezidenti oboch krajín sú ako „garanti“ svojich ústav povinní vykonávať ich základné zákony.
Návrhy, ktoré o tejto základnej otázke mlčia, zvyčajne ignorujú aj politické prekážky ústavných zmien, ktoré by si udržateľná dohoda medzi oboma krajinami vyžadovala. Tvrdenie rôznych zástancov rusko-ukrajinskej dohody o pragmatizme je preto prázdne. Títo komentátori propagujú plány, ktoré sú v súčasných podmienkach nereálne. Ani Kyjev, ani Moskva nemôžu ľahko ísť proti domácim voličom, ktorí sú striktne proti akýmkoľvek územným ústupkom nepriateľskému štátu.
Naznačovať, že dohoda medzi Ukrajinou a súčasným ruským režimom je na dosah, je preto zavádzajúce. Takéto komentáre vytvárajú falošné očakávania o pokračujúcom diplomatickom úsilí o upokojenie ozbrojeného konfliktu. Vyvolávajú diskurzívne slepé uličky vo verejných diskusiách o súčasnej a budúcej vojenskej podpore Ukrajiny. Opakované výzvy na rokovania môžu vytvárať ilúziu politickej alternatívy k pokračujúcemu ozbrojenému úsiliu Ukrajiny o oslobodenie okupovaných území. Týmto spôsobom odďaľujú, znižujú a brzdia rozhodnejšiu pomoc Západu Kyjevu. Hoci verejne propagujú mier, účinky ústnych a písomných intervencií týchto pacifistov paradoxne predlžujú súčasnú vojnu. Samozrejme, znamenajú aj znehodnotenie medzinárodného práva a rozvrátenie európskeho bezpečnostného poriadku.
V tomto kontexte by vládni predstavitelia, politici, novinári a ďalší komentátori mali k výzvam na rýchle rokovania pristupovať informovane a zdržať sa presadzovania naratívu „mier za zem“. Tvorcovia politiky aj mienky by mali vo svojich uzavretých a verejných rokovaniach a krokoch:
– uvedomiť si právne problémy, ktoré na Ukrajine aj v Rusku bránia dosiahnutiu kompromisu;
– mať na pamäti domáce záujmy v oboch krajinách, ktoré bránia takémuto scenáru;
– zohľadniť geografické a hospodárske prepojenie anektovaného Krymu s ostatnými anektovanými územiami, a teda
– považujte za chybnú myšlienku, že Rusko môže byť spokojné len s kontrolou Krymu.
Politické návrhy by mali v čo najväčšej miere vychádzať zo skutočností na mieste. Poskytnutie historických, právnych, hospodárskych a politických podrobností je najlepším protiliekom na odporcov ďalšej podpory Ukrajiny. V mnohých prípadoch by mal stačiť jednoduchý výpočet niektorých relevantných podrobností o vnútorných záležitostiach Ruska a/alebo Ukrajiny, aby sa spochybnili zdanlivo pragmatické diskurzy vyzývajúce k rýchlemu mieru.
Odkazy
[1] Samuel Charap a Scott Boston, „The West’s Weapons Won’t Make Any Difference to Ukraine“, Foreign Policy, 21. januára 2022, https://foreignpolicy.com/2022/01/21/weapons-ukraine-russia-invasion-military/. [2] Andreas Umland, „Four Challenges Facing a Ukrainian-Russian Truce. Part I: The Constitutional Impasse,“ SCEEUS Report, č. 2, 2023. https://sceeus.se/en/publications/four-challenges-facing-a-ukrainian-russian-truce-part-i-the-constitutional-impasse/. [3] Walter C. Clemens, „Rusom sa opäť točí hlava z úspechu? Putin by chcel, aby sme tomu verili“, The Hill, 15. marca 2023. https://thehill.com/opinion/international/3894707-are-russians-again-dizzy-with-success-putin-would-have-us-believe-so/ [4] Andreas Umland, „Why post-corona Russia will eventually hand Crimea voluntarily back to Ukraine“, Emerging Europe, 12. júna 2020. https://emerging-europe.com/voices/why-post-corona-russia-will-eventually-hand-crimea-back-to-ukraine/.
Autor
Dr. Andreas Umland je analytikom Štokholmského centra pre východoeurópske štúdie (SCEEUS, Stockholm Centre for Eastern European Studies, Švédskeho inštitútu pre medzinárodné záležitosti, The Swedish Institute of International Affairs – UI)
Tento článok vychádza z nedávnej správy SCEEUS uverejnenej tu: https://sceeus.se/en.