Vážené dámy, vážení páni,
Je mi cťou a potešením tu pred vami dnes stáť a môcť sa vám prihovoriť. Ako bolo spomenuté, moje meno je Viliam Ostatník a pôsobím ako analytik v think-tanku Adapt Institute a aj ako výskumník na Katedre politológie FiF UK.
V nasledujúcich pár minútach by som chcel dokázať tri veci: po prvé, vyhnúť sa tomu, aby som nosil drevo do lesa – hneď vysvetlím. Po druhé, predsa len uviesť aspoň krátky kontext k tomu, kde sa nachádzame, a po tretie, predniesť aspoň zopár konkrétnejších ideí, úvah, a postrehov – Angličania majú na to elegantnejšie food for thought – ktoré vychádzajú primárne z nášho bežiaceho projektu European Defence Industry 2030 v rámci Adapt Institute, ktorý ma za cieľ práve zmapovať súčasný stav i možný budúci vývoj obranného priemyslu na Slovensku.
Nechcem nosiť drevo do lesa v tom zmysle, že by som teraz, napríklad, hovoril o konkrétnych modernizačných projektoch MOSR/OSSR. Alebo ponúkol k tomu nejaký faktický prehľad. K tomu tu bude ešte veľa povedané v nasledujúcom paneli a rovno tými najpovolanejšími. Ja sa chcem venovať skôr spomínanému kontextu a tých pár postrehom, ktoré si dovolím nechať vyznieť v podobe viac či menej otvorených otázok.
Takže, v prvom rade k tomu kontextu. Dámy a páni, je dnes myslím všeobecne známe a prijímané, že Francis Fukuyama sa mýlil. Viem, musí sa mu isto veľa štikútať v posledných pár rokoch, ale je fakt, že koniec dejín, ako si ho predstavoval on – a mnohí ďalší – v 90tych rokoch a ešte aj začiatkom tohto milénia, nenastal. Nenastala celosvetová dominancia liberálneho poriadku, intenzívnejšou obchodnou výmenou nedošlo k zmene režimov napríklad v Rusku či Číne. A neodzvonilo ani tisícročnej tragickej tradícií ľudstva, vojne – bohužiaľ. Rok 2014 mohol byť v Európe budíčkom v tomto zmysle, avšak reakcia bola skôr ostýchavá a dôvera v status quo, respektíve snaha o udržanie toho „fukuyamovského“ sveta, pretrvali. Skutočnou kvalitatívnou zmenou neprešiel odvtedy ani obranný priemysel v Európe a na Slovensku – od pádu Berlínskeho múru taký trpený sektor ekonomiky, niečo čo je tabu, niečo kontroverzné. Akoby obrana vlastného domova – respektíve spôsobilosť na jeho obranu – bola niečím kontroverzným. Akoby vlastná sila, pozícia sily, bolo niečo prežité, alebo dokonca nechcené. Akoby šlo mier zachovať bez sily, bez preventívneho odstrašovania potenciálneho nepriateľa. A akoby, to povedzme tiež, obranný priemysel negeneroval pracovné miesta, inovácie a technológie využiteľné aj v civilnom sektore, jednoducho akoby sa nepodieľal na ekonomickom raste štátu, vrátane našej republiky.
Rok 2022 bol ale zdá sa, definitívnym budíčkom – respektíve, je tu na to potenciál, čo ale ukáže len najbližších pár rokov a desaťročí. Veľká konvenčná vojna môže stále byť realitou a otázky logistiky, skladových zásob, infraštruktúry, a tvrdého železa nikam neodišli. K tomu sa naopak pridávajú moderné multidoménové aj hybridné prvky a aj šedá zóna a fenomény typu PMCs, teda súkromné vojenské spoločnosti. Fukuyama napísal medzičasom sám ďalšiu knihu, v ktorej kriticky reflektuje svoje pozície z 90-tych rokov. Symbolické.
Takže, tu sa dostávame k stavu či budúcemu vývoju slovenského obranného priemyslu, čo je obsahom diskusie v rámci druhého panelu, ktorý bude nasledovať. Moje postrehy sa týkajú procesu obstarávania, výrobných kapacít, servisného cyklu flexibility niektorých produktov domáceho priemyslu, otázky väčšej podpory štátu, napríklad aj v prípade exportných možností ale aj spomínaných skladových zásob najmä v kritických artikloch ako je munícia, prístupu ku kapitálu potrebného k investíciám, integrácie priemyslu do formátov EÚ a NATO, ako aj de-periferizácie Slovenska.
Proces verejného obstarávania nie je podľa všetkého veľmi dobre pripravený na časy zvýšených tenzií, medzinárodnej nestability a do prostredia veľmocenského súperenia. Treba hľadať cesty ako zabezpečiť transparentnosť no zároveň efektivitu, minimálne v strategických oblastiach ako je nákup munície. Na stole by mohli byť aj možnosti väčšieho prepojenia MO, resp. OSSR, s výskumnými centrami, resp. univerzitami, a súkromnými firmami. Ak sa v niektorej vytýčenej oblasti podarí dosiahnuť efektívnu spoluprácu a vyvinúť za účasti vojakov, vedcov a výrobcov funkčný produkt, mal by nasledovať nákup a potom efektívna podpora exportu, komerčného predaja primárne spojencom a partnerom. Ostáva teda otázkou, či po vzore USA nezriadiť parlamentnú komisiu, ktorá by spolu s ďalšími aktérmi preskúmala vhodné možnosti a buď adaptovala, alebo adoptovala legislatívu. Nemôžeme ignorovať fakt, že po roku 2022 zažívame a budeme zažívať zvýšený dopyt po produktoch obranného priemyslu, pričom ponuka je obmedzená. Dlhé obstarávanie napr. munície môže znamenať, že sa sklady naplnia povedzme až v polovici dekády.
Čo sa týka výrobných kapacít, v prípade zvýšeného dopytu a najmä podpísaných kontraktov bude nevyhnutné ich systematicky zvyšovať. Otázkou bude: v akom časovom horizonte to je možné, a to závisí najmä od dostupného kapitálu a existujúcich kontraktov. Bez kontraktov nie je možné nič systematicky budovať. To isté platí o kapitále. Je štát ochotný v tejto oblasti s obranným priemyslom jednať o nejakých lepších podmienkach, ktoré by predstavovali alternatívu ku komerčným pôžičkám? Štát má kapacity, ktoré by za istých okolností mohli s finančnými injekciami, resp. výhodnejšími pôžičkami umožňujúcimi investície napríklad do rozšírenia výroby, priemyslu zásadne pomôcť.
A čím viac sa niečoho vyrobí, tým jednak klesne cena, firma získa ďalšie prostriedky na reinvestície a na strategické plánovanie či vývoj nových produktov, a najmä sa tým zvýši pravdepodobnosť zabezpečenia celého výrobného, servisného a modernizačného cyklu – to je totiž niečo, kde viacero slovenských produktov stráca voči zahraničnej konkurencii.
Vyzdvihnúť by som tiež chcel tie produkty obranného priemyslu na Slovensku, ktoré sú skutočne medzinárodne konkurencieschopné. Za prvé, ide o pomerne málo produktov, čo tiež naznačuje, že nie je možné ani žiadúce mať veľa rôznych produktov podobného zamerania. V praxi to znamená väčšinou neefektívnu konkurenciu a delenie zdrojov s otáznym výsledkom, vzhľadom na ten komplexný cyklus vývoja, výroby, servisu, prevádzky a modernizácie, ktorý som spomenul. Sila niektorých firiem a produktov slovenského obranného priemyslu tkvie práve v tom, že efektívne spájajú hlavného dodávateľa s viacerými inými slovenskými subdodávateľmi. Výsledkom je konkurencieschopný, funkčný produkt, navyše komerčne zaujímavý, lebo sa snaží využiť dieru na medzinárodnom trhu alebo buduje na silnej domácej tradícii, a ktorý dáva prácu niekoľkým slovenským firmám. Tie potom majú synergický záujem tento produkt propagovať, predať, zlepšovať. Nechávam tiež v pléne otázku možnosti väčšej systematickej podpory z ministerstva zahraničných vecí vo veci exportu produktov obranného priemyslu. Rezort diplomacie využitím svojich kapacít (respektíve, ich navýšením) a ekonomickej diplomacie by mohol podporovať a facilitovať, ale aj lobovať za slovenské firmy a priemysel v kľúčových tretích krajinách.
No a na záver, otvára sa otázka lepšieho využívania zdrojov EÚ, ktoré sú po novom k dispozícií (spomeniem najmä fond 500 mil. EUR na nákup 155mm munície, ktorý umožňuje napríklad preplatenie komerčných úverov) a aj lepšej, cielenejšej integrácie v rámci spoločných projektov, či už bilaterálnych, alebo multilaterálnych. V tomto ohľade je zaujímavé sledovať, ako tragická ruská invázia na Ukrajinu de- periferizuje Slovensko a jeho obranný priemysel. Nechcem, aby to znelo cynicky, ale fakt je, že toto predstavuje príležitosť pre priemysel či už bilaterálne, alebo multilaterálne ponúkať produkty či služby zahraničným partnerom a spojencom spôsobom win-win.
Ďakujem veľmi pekne za pozornosť a prajem konštruktívnu diskusiu.
