Po takmer troch rokoch vyjednávaní prijala OSN 8. augusta 2024 prelomový dohovor o kyberzločinoch. Hoci môže tento krok vzbudzovať množstvo optimizmu o zlepšení spravodlivosti a bezpečnosti v kybernetickom priestore, dohovor je v skutočnosti veľmi kontroverzný. Môže totiž slúžiť ako užitočný nástroj autoritárov na potlačenie práv ľudí a prijímanie rôznych represívnych opatrení.
Problém vychádza zo samotného návrhu
Dohovor vychádza z pôvodného návrhu Ruska z roku 2017, ktoré sa snažilo iniciatívu pretlačiť na Valnom zhromaždení v údajnej snahe predchádzať kyberzločinom. Cieľom bolo vytvoriť záväzný právny rámec na boj s online podvodmi a inými typmi trestných činov v digitálnom svete. O dva roky neskôr potom Kremeľ spolu s inými nedemokratickými režimami ako je Bielorusko, Sýria či Čína predložil rezolúciu o prevencii zneužívania technológií na kriminálne účely (Dohovor o kyberzločinoch). Na odpor sa však postavila Európska únia, USA a mnohé ďalšie krajiny. Aj napriek tomu bola rezolúcia v decembri 2019 prijatá.
Práve skutočnosť, že iniciatíva vychádza od autoritárskych režimov vytvára obavy o možnom zneužití medzinárodného práva na prijatie represívnych opatrení. Všetci spomenutí iniciátori s výnimkou Sýrie sú známi svojimi pretrvávajúcimi kyberútokmi proti demokratickým režimom, primárne NATO, EÚ a Ukrajine. Návrh o zvýšení kybernetickej bezpečnosti preto v kontexte týchto skutočností otvára množstvo otázok.Návrh však nebol štátmi schválený. Podľa niektorých odborníkov ide aj o snahu Ruskej federácie zmeniť proces akým sa prijíma legislatíva týkajúca sa zločinov. To sa väčšinou deje vo Viedni konsenzom. V tomto prípade bol dohovor prijatý vo Washingtone jednoduchou väčšinou. Výraznú podporu dohovoru prejavil aj ďalší autoritársky režim známy viacerými kritickými kyberoperáciami proti znepriateleným krajinám – Irán. Teherán sa navyše počas rokovaní niekoľkokrát pokúsil navrhnúť hlasovanie, ktoré by odstránilo ľudskoprávne zábezpeky z dohovoru. Išlo primárne o kapitolu 1, článok 6 hovoriaci nasledovné: „Nič v tomto dohovore nemožno vykladať tak, že povoľuje potláčanie ľudských práv alebo základných slobôd.“
Nové definície kyberzločinu sa však stretávajú s nepochopením z viacerých strán a to najmä ľudskoprávnych organizácií. Podľa nich už predchádzajúci Dohovor o počítačovej kriminalite (tzv. Budapeštiansky dohovor) poskytuje dostatočný právny rámec na potrestanie kyberkriminálnych aktivít. Naopak Kremeľ Budapeštiansky dohovor odmietol s vysvetlením, že zasahuje do suverenity Ruska. S neporozumením sa stretáva najmä článok o práve štátov pristupovať a zdieľať dáta, ktoré by mohli byť využité ako dôkaz o trestnej činnosti. Chýbajú totiž podrobnosti o tom, ako presne by tento mechanizmus mal fungovať, čo otvára obrovské množstvo príležitostí štátom na sledovanie svojich obyvateľov a nepohodlných osôb. Vo všeobecnosti je najväčším problémom zmluvy rôznorodosť pohľadov krajín na potrebu chrániť ľudské práva a to, ako by táto ochrana mala v praxi vyzerať. Dohovor je teda skôr výsledkom pragmatického prístupu v snahe zabezpečiť, aby sa nový rámec prijal naprieč širokým spektrom štátov. Viacero štátov sa navyše vyjadrilo, že si uplatní takzvané výnimky (reservation) k zmluve v oblasti ľudských práv. Tento krok je však nezákonný, keďže by išlo o rozpor so samotnou podstatou zmluvy (raison d’être). V týchto prípadoch sa výnimky podľa medzinárodného práva udeliť nesmú. Nie je teda celkom zrejmé ako sa k tomu dané štáty postavia.
Situácia nie je čierno-biela
Hoci zaznieva množstvo negatív a potenciálnych rizík nového dohovoru, existuje aj druhá strana mince. Dohovor totiž môže prehĺbiť medzinárodnú spoluprácu v rámci prevencie a boju proti kyberkriminálnym aktivitám. Pomôcť by to mohlo najmä krajinám s obmedzenejšími zdrojmi, ktoré nedokážu efektívne riešiť kybernetické incidenty a následné prešetrenie a potrestanie vinníkov. S narastajúcou mierou digitalizácie navyše priamoúmerne narastá aj počet nadnárodných kybernetických útokov, ktoré pre štáty znamenajú značné bezpečnostné riziká. O potrebe lepšej regulácie kybernetického priestoru na medzinárodnej úrovni sa hovorí už roky, no doposiaľ sa nepodarilo presadiť nový právny rámec napomáhajúci aktuálnej situácii. Dohovor preto môže byť krokom správnym smerom, ktorý má navyše potenciál podnietiť hlbšiu diskusiu a snahu podniknúť ďalšie právne opatrenia na garantovanie kybernetickej bezpečnosti. Nie je teda možné jednoznačne zhodnotiť, že navrhovaný právny rámec bude slúžiť ako užitočný nástroj autoritárskych režimov hoci obavy sú na mieste. Dohovor má svoje silnejšie aj slabšie stránky, no všetko bude záležať od toho, ako sa ho štáty rozhodnú implementovať.Dohovor však nateraz nie je v platnosti. Musí ho totiž najskôr ratifikovať aspoň 40 krajín. Podľa odborníčky Pavlíny Pavlovej si ešte zopár rokov počkáme kým bude dohovor skutočne plne využiteľný. Ďalšou otázkou je schopnosť rozvojových krajín dané princípy vymáhať, keďže ich technické kapacity často nie sú veľmi rozvinuté. K tomu sa pridáva aj značný odpor od občianskej spoločnosti kvôli obavám z porušovania ľudských práv a zásahov do súkromia jednotlivcov. Kedy a v akej forme budú krajiny tento dohovor aplikovať teda ešte ani zďaleka nie je jasné a na prvé kroky si budeme musieť dlhší čas počkať.