Ruský útok na Ukrajinu od roku 2014 a rozsiahla invázia od roku 2022, spolu s niektorými ďalšími osudovými udalosťami v Európe a jej okolí, opäť otvorili zásadnú otázku týkajúcu sa toho, aké záujmy a hodnoty môžu alebo nemôžu zdieľať rôzne európske národy. Mimoriadne udalosti, ktoré sa udiali po ruskej anexii Krymu pred desiatimi rokmi a najmä po celkovej invázii Ruska na Ukrajinu, menia predchádzajúce politické priority krajín v EÚ aj mimo nej. Vo svetle týchto a ďalších nedávnych udalostí vo východnej Európe a pri pokračujúcej diskusii o nich nadobudla nadchádzajúca zmena zloženia a rekonštrukcia hlavných inštitúcií EÚ v rokoch 2024 – 2025 nové rozmery.
V prípade predchádzajúcich parlamentov, komisií a rád EÚ sa hlavné politické diskusie a rozhodnutia zamerali na rýchlosť a smerovanie pokroku európskej integrácie, ktorá bola chápaná ako normatívne a ekonomicky riadený projekt. V súčasnosti sme v oblasti medzinárodnej bezpečnosti svedkami výrazného nárastu stávok pri hľadaní odpovedí na tieto otázky. Hlavnou výzvou pre Brusel je dnes a bude aj v nasledujúcich rokoch otázka: Aké praktické dôsledky a následky by mala nová vojenská, geopolitická a geoekonomická situácia v Európe pre politiky EÚ voči bezprostredným susedom Únie na kontinente?
Členské štáty EÚ a európske krajiny, ktoré nie sú členmi EÚ, sú už teraz navzájom prepojené viacerými nadnárodnými štruktúrami. Medzi staršie inštitúcie, ako sú Rada Európy (RE), OBSE, EHP, alebo colná únia EÚ – Turecko, a novšie inovácie, ako Čiernomorská synergia, program Východného partnerstva (VP) alebo Lublinský trojuholník, patrí. Niektoré z týchto štruktúr v minulosti zahŕňali Rusko ako účastníka, napríklad Rada Európy, alebo ho zahŕňajú aj dnes, ako je tomu v prípade OBSE. Napriek tomu však nedokázali zabrániť dramatickej eskalácii rusko-ukrajinskej vojny v roku 2022. Podobný príbeh sa týka aj nedávnych vojenských konfrontácií medzi Arménskom a Azerbajdžanom, ktoré sú okrem iného rovnocennými účastníkmi RE, OBSE a Východného partnerstva.
Nedávny osudový vývoj v Európe naznačuje potrebu viac než len kozmetických zmien vo vzťahoch EÚ k európskym krajinám, ktoré nie sú členmi EÚ, a to z dvoch dôvodov. Po prvé, ukázalo sa, že predchádzajúce prístupy a iniciatívy Bruselu neboli postačujúce na zmiernenie napätia vo východnej Európe, ktoré vyústilo do vojny, ani na odolanie takémuto napätiu. V roku 2022 bolo nutné ich prehodnotiť a je nevyhnutné ich prehodnotiť aj dnes, vzhľadom na ich zjavné zlyhanie pri zabezpečovaní mieru v Európe. Po druhé, prebiehajúca vojna a jej mnohé následky na celom svete si vyžadujú nové prístupy a opatrenia, ktoré môžu pomôcť zachrániť ukrajinský štát pred zánikom a európsky bezpečnostný poriadok pred zničením. Zásadné prehodnotenie a – aspoň čiastočná – rekonfigurácia predchádzajúcich politík EÚ voči krajinám mimo EÚ – predovšetkým v samotnej Európe – už prebieha.
Najpozoruhodnejšou zmenou za posledné dva roky bolo povýšenie Ukrajiny a Moldavska v roku 2022 a Gruzínska a Bosny a Hercegoviny v roku 2023 na oficiálnych kandidátov na plnohodnotný vstup do EÚ. Zatiaľ čo krajiny západného Balkánu majú perspektívu členstva v EÚ už viac ako 20 rokov, konečný osud asociačného tria – t. j. Ukrajiny, Moldavska a Gruzínska – zostával po začatí Východného partnerstva v roku 2009 nejasný. Až v reakcii na útok Ruska a žiadosť Ukrajiny o členstvo na jar 2022 sa Európska komisia ujala vedenia a presvedčila členské štáty Únie, aby zmenili svoj postoj nielen ku Kyjevu, ale aj ku Kišiňovu a Tbilisi. Koncom roka 2023 Európska rada schválila začatie prístupových rokovaní s Ukrajinou a Moldavskom a prijala Gruzínsko za kandidátsku krajinu EÚ. Brusel tým konečne objasnil doteraz neuchopiteľný cieľ troch mimoriadne rozsiahlych dohôd o pridružení a ich prehĺbenej a komplexnej zóny voľného obchodu, ktoré s týmito tromi krajinami uzavrel ešte v roku 2014.
Ďalšou významnou inštitucionálnou zmenou v reakcii na začiatok rozsiahlej invázie Ruska na Ukrajinu vo februári 2022 bolo vytvorenie Európskeho politického spoločenstva – iniciatívy, ktorú 9. mája 2022 symbolicky odštartoval francúzsky prezident Emmanuel Macron. Celkovo 47 štátov vrátane Turecka súhlasilo so vstupom do EPC, čím sa vytvoril nový celoeurópsky rámec pre konzultácie a reštartovanie vzťahov EÚ s krajinami mimo EÚ. Založenie EPC možno považovať za výraz nového pocitu spolupatričnosti európskych národných záujmov voči zúrivému ruskému útoku na jeden z väčších európskych národov. Môže tiež signalizovať nový pocit spolupatričnosti medzi tými krajinami EÚ a krajinami mimo EÚ, ktoré zastávajú európske hodnoty a chcú čeliť väčšej normatívnej výzve, ktorú predstavuje Moskva, ako aj jej rôzni protizápadní spojenci.
Budúce vyhliadky – v užšom zmysle – EPK a prípadný vplyv – širšie chápaných – motívov, ktoré viedli k jej založeniu, sa však ešte len ukážu. Nebudú výlučne, ale v rozhodujúcej miere závisieť od ochoty, schopnosti a úspešnosti EÚ prehlbovať vzťahy, združenia a čiastočne aj integráciu Únie s európskymi krajinami, ktoré sú v súčasnosti mimo EÚ. Keďže tieto štáty tvoria rôznorodú skupinu štátov, nové všeobecné iniciatívy, ako je EPC, môžu fungovať len ako diskusné a sieťové fórum. EPC a staršie celoeurópske organizácie, ako sú RE alebo OBSE, môžu byť užitočné na to, aby sa medzi desiatkami ich účastníckych krajín vznášala alebo diskutovala tá či oná myšlienka. Zastrešujúce iniciatívy, ako je EPC, však budú hrať menšiu úlohu pri konkrétnom plánovaní a praktickej realizácii právnych, inštitucionálnych a materiálnych zlepšení vzťahov medzi EÚ, jej členskými štátmi a krajinami mimo EÚ v Európe.
Dvoj- a viacstranné prehlbovanie spolupráce vzťahov EÚ nie je len úlohou dňa vo vzťahu k tým európskym národom, ktoré sú najviac priamo postihnuté alebo ohrozené ruským vojenským útokom – t. j. Ukrajina, Gruzínsko, Moldavsko a Arménsko. Je to nevyhnutnosť aj vo vzťahu k ostatným európskym krajinám, ktoré nie sú členmi EÚ – v širšom zmysle slova – od Islandu a Spojeného kráľovstva až po Azerbajdžan a Turecko. Hlavným ohniskom takejto spolupráce sa dnes stala národná a nadnárodná bezpečnosť a odolnosť. Podpora väčšej výmeny, spolupráce a jednoty v rôznych oblastiach, ktoré sa dotýkajú odstraňovania, prevencie alebo aspoň zadržiavania ruskej a inej protizápadnej vojny v Európe – či už kinetickej, hybridnej, psychologickej, politickej, hospodárskej alebo inej – nadobudla vyslovene existenčný rozmer. Bude rozhodovať nielen o kvalite, ale aj o prežití európskych demokracií a ich rôznych spojenectiev – predovšetkým, ale nielen EÚ.
Okrem toho k posilneniu európskeho spoločenstva štátov prispeje aj hlbšia a širšia spolupráca v oblastiach, ktoré priamo nesúvisia s obranou bezpečnosti, integrity a suverenity Európy. Široká škála oblastí, v ktorých Brusel a ostatné hlavné mestá EÚ môžu a mali by prijať účinnejšie transeurópske opatrenia, siaha od podpory priemyselných inovácií po zabezpečenie lepšej sociálnej a environmentálnej ochrany, ako aj umožnenie väčšej rodovej rovnosti, vedeckého pokroku a kultúrnej výmeny. Presadzovanie väčšej spolupráce a integrácie v týchto a ďalších oblastiach v celej Európe dnes nie je len vyjadrením normatívneho uprednostňovania nadnárodného humanizmu, europeizmu a/alebo liberalizmu. Stalo sa otázkou sebazáchovy.
Ak európske demokracie – či už v EÚ alebo mimo nej – nebudú držať bližšie pri sebe a nebudú si navzájom lepšie pomáhať pri rozvoji a ochrane, sú v ohrození. Možno predpokladať, že Rusko a iné protizápadné mocnosti hľadajú slabé články v európskom spoločenstve štátov. Budú si – tak ako to Moskva robí od roku 2014 v prípade Ukrajiny – vyberať tieto krajiny, aby útočili nielen na ich demokratické polis a otvorené spoločnosti. Budú sa snažiť premeniť vojenskú, inštitucionálnu a/alebo spoločenskú slabosť týchto jednotlivých krajín na zásadné výzvy pre celú Európu.
Staré politologické príslovie tvrdí, že nielen štáty vytvárajú vojny, ale aj vojny vytvárajú štáty (Charles Tilly: „Vojna vytvorila štáty a štáty vytvorili vojnu“). Pre Európu ako celok a EÚ sa teraz objavil test, či platí aj nadnárodná extrapolácia tohto pravidla. Posilní a oslabí prebiehajúca rusko-ukrajinská vojna európske spoločenstvo štátov? To ukážu nasledujúce roky.