Globálna Agenda Strategické myslenie Vojenstvo

Slovensko nie je vo vojne, aj mier môže mať škaredé podoby

Samuel Zilincik

Robíme chybu, ak vidíme vojnu aj tam, kde nie je

Podtitulok tohto článku môže na prvý pohľad pôsobiť bizarne, keďže v čase jeho písania vojna zúri nebezpečne blízko našich východných hraníc. Práve blízkosť skutočnej vojny je však dobrou príležitosťou prehodnotiť spôsob rozmýšľania o hrozbách, ktorým Slovensko čelí. Teraz totiž môžeme vidieť, čo skutočne znamená vojna. A čo znamená mier. Ukrajina je vo vojne, kým Slovensko je v mieri. To neznamená, že na Slovensku sme v bezpečí. Domáci aj zahraniční aktéri využívajú intenzívnu propagandu, teda šíria informácie, často nepravdivé či zavádzajúce, pre politické účely. Naše inštitúcie sú stále častejšie vystavované politickej korupcii, teda snahám jednotlivcov či hnutí získať neférovú politickú výhodu výmenou za finančné protislužby. Závažný problém je aj podvratná činnosť, teda snaha rôznych “piatych kolón“ či “užitočných idiotov“ rozvracať základy nášho štátu. Toto všetko sú nebezpečné aktivity. Ako vysvetlím nižšie, niektoré z nich sú dokonca ešte nebezpečnejšie práve preto, lebo prebiehajú v mieri. Slovensko teda čelí skutočným hrozbám, ktoré nie je vhodné zľahčovať. No práve závažnosť týchto hrozieb je dobrým dôvodom na to, aby sme ich podstate čo najlepšie porozumeli. Toto je moment, v ktorom vojenská optika, teda snaha vnímať súčasné situáciu na Slovensku ako vojnu, zlyháva. Ak sa chce slovenská bezpečnostná komunita so súčasnými hrozbami vysporiadať, mala by prestať tieto hrozby vykresľovať ako vojnu a prijať skutočnosť, že aj mier môže mať mnoho podôb a nie všetky sa nám nutne musia páčiť.

Na nasledujúcich riadkoch vysvetlím logiku vojenskej optiky, popíšem jej nedostatky a načrtnem vhodnejšie alternatívy.

Vojenská optika

Nazeranie na nevojenské hrozby pomocou vojenskej optiky je dnes na Slovensku celkom bežné, ale pre menej zasvätených čitateľov môže byť mätúce. Aby sme tejto optike skutočne porozumeli, je užitočné preskúmať jej základy. Slovenská bezpečnostná komunita využíva na obhajobu vojenskej optiky štyri populárne argumenty. Pre prehľadnosť som tieto argumenty pomenoval nasledovne: argument podobnosti, argument dostatočnosti, argument relatívnej výhody a argument spoločenskej užitočnosti. Poďme si logiku týchto argumentov predstaviť podrobnejšie.

Argument podobnosti tvrdí, že vojenská optika je opodstatnená, pretože vybrané hrozby ako propaganda, politická korupcia či podvratná činnosť sú v istých aspektoch podobné tradičnej vojne. Podobne ako vojna, aj nevojenské aktivity môžu slúžiť na vnucovanie svojej vôle protivníkovi. Tak vojenské ako aj nevojenské aktivity dokážu dosahovať určité politické ciele ako napríklad zmenu režimu či odtrhnutie určitého územia. Aktivity, ktoré boli tradične považované za nevojenské, sa tým vojenským teda skutočne v niečom podobajú. Zástancovia vojenskej optiky z tejto podobnosti vyvodzujú, že vojenská optika dáva zmysel aj v slovenskom kontexte.

Argument dostatočnosti tvrdí, že vojenská optika je opodstatnená, pretože aj tradične nevojenské aktivity sú významnou súčasťou dnešných vojen a teda samé o sebe vojnu predstavujú. Vďaka technologickému vývoju je dnes napríklad všade-prítomná propaganda neodmysliteľnou súčasťou každej vojny. Digitálne technológie tiež umožňujú aktérom ľahšie organizovať podvratnú činnosť na veľkej škále, čo robí túto aktivitu populárnou súčasťou dnešných vojen. Keďže tieto aktivity významne formujú charakter súčasných vojen, je údajne možné ich samé o sebe považovať za vojnu. 

Argument relatívnej výhody tvrdí, že ak naši protivníci využívajú vojenskú optiku, mali by sme ju využívať aj my. Zástancovia tohto argumentu upozorňujú, že Rusko samotné vníma súčasný vzťah so Západom ako vojnu. Toto vnímanie Rusku poskytuje výhodu voči Západu, predovšetkým možnosť obchádzať medzinárodné pravidlá, ale aj odhodlanie pretrvať v konflikte a úspešne ho doviesť dokonca. Z toho údajne vyplýva, že ak má Slovensko v konflikte s Ruskom obstáť, malo by tiež prijať vojenskú optiku. 

Argument spoločenskej užitočnosti tvrdí, že vojenská optika je opodstatnená, pretože pomáha upriamovať pozornosť a získavať zdroje na riešenie súčasných hrozieb. V skratke, vojenská optika predáva. Využívanie vojenskej optiky má potenciál strhnúť pozornosť odbornej aj laickej verejnosti k danej téme a umožniť ľahší prístup ku zdrojom potrebným k jej riešeniu. Vojenské rámcovanie je teda marketingový nástroj využívaný na vykreslenie určitých hrozieb ako mimoriadne závažných a teda vyžadujúcich si okamžitú pozornosť a riešenie. Vojenská optika sa teda údajne oplatí.

Problémy vojenskej optiky

Napriek zdanlivej opodstatnenosti by sme mali vojenskú optiku odmietnuť. Väčšina predošlých argumentov totiž trpí závažnými nedostatkami. 

Argument podobnosti stojí na chybnom predpoklade, že ak sú si nejaké aktivity podobné v niektorých aspektoch, sú si podobné aj v tých ostatných. Vojna sa však od všetkých ostatných aktivít zásadne odlišuje, a to predovšetkým jej hlavným prostriedkom, teda recipročným organizovaným násilím. Obojstranné rozhodnutie využívať násilie vždy zásadne mení spoločenskú situáciu. Recipročné násilie dokáže v krátkom okamihu zdevastovať celú krajinu, pripraviť o život tisíce ľudí a ďalšie milióny pripraviť o domov. Toto nedokáže žiadna iná ľudská aktivita. Smutný, no výstižný príklad potenciálu takéhoto násilia môžeme dnes sledovať v priamom prenose na Ukrajine. Násilie a jeho priame dôsledky tiež menia zmýšľanie a správanie ľudí. Aj tí, ktorí besnenie recipročného násilia prežijú, si zrazu uvedomujú, ako náročné je vo vojne uspokojiť svoje základné potreby a jednajú podľa toho. Násilie tiež robí spoločenskú situáciu menej predvídateľnou a ťažšie kontrolovateľnou. Recipročné využívanie násilia totiž vytvára atmosféru strachu a nebezpečenstva a generuje vášne, ktoré majú tendenciu uniesť politiku a motivovať aktérov viesť vojnu oveľa dlhšie, než pôvodne zamýšľali. A nakoniec, organizované a recipročné násilie mení a často znižuje význam všetkých ostatných aktivít. Dobrým príkladom je propaganda. Cieľom propagandy je zvyčajne rozdeliť spoločnosť cez zvýrazňovanie existujúcich konfliktných línií alebo vytváranie nových. No v spoločnosti, ktorá je vystavená násiliu, majú ľudia tendenciu byť viac súdržní a pomáhať si. Môže to síce vyznievať paradoxne, ale využívanie propagandy na rozdeľovanie spoločnosti je často efektívnejšie v čase mieru. Organizované recipročné násilie je teda najvýznamnejší prvok, ktorý odlišuje vojnu od propagandy, politickej korupcie či podvratnej činnosti.

Recipročné násilie dokáže v krátkom okamihu zdevastovať celú krajinu, pripraviť o život tisíce ľudí a ďalšie milióny pripraviť o domov. Toto nedokáže žiadna iná ľudská aktivita. Smutný, no výstižný príklad potenciálu takéhoto násilia môžeme dnes sledovať v priamom prenose na Ukrajine.

Druhý významný rozdiel medzi vojnou a ostatnými aktivitami spočíva v rozličných možnostiach dosahovať určité ciele. Iste, niektoré ciele je možné dosiahnuť vojensky aj nevojensky. No pri iných cieľoch je to zložitejšie. Dobrým príkladom je víťazstvo, teda stav, keď už protivník nemá vôľu alebo možnosti pokračovať v konflikte. Vo vojne je dosiahnutie víťazstva bežné, aj keď málokedy jednoduché. Aj pasívny aktér, ktorý sa iba bráni protivníkovej agresii, má slušnú šancu na víťazstvo. Stačí protivníka opotrebovať či vyčerpať. Je to preto, lebo vedenie vojny je vždy drahá záležitosť vyžadujúca veľa odhodlania a prostriedkov. Za vedenie vojny sa totiž platí v ľudských životoch a rozhodnutie využívať násilie musí túto cenu zohľadňovať.

Dosiahnutie víťazstva nevojenskými nástrojmi je náročné, často nemožné. Činnosti ako propaganda, politická korupcia či podvratná činnosť sú relatívne lacné a vyžadujú malé odhodlanie. Tí, ktorí tieto aktivity používajú pre politické účely, budú mať vždy aspoň nejaké dostupné možnosti a pravdepodobne aj vôľu pokračovať v konflikte. V prípade týchto hrozieb je skôr na mieste ich manažovanie do prijateľných proporcii, teda napríklad znižovanie ich intenzity do takej miery, v akej nebudú ohrozovať národnú bezpečnosť. V potieraní týchto javov môžeme byť viac alebo menej úspešní, no skutočne zvíťaziť je oveľa ťažšie. Z týchto dôvodov je teda užitočné rozlišovať medzi vojenskými a nevojenskými aktivitami a odmietnuť optiku, ktorá takéto rozdelenie sťažuje, prípadne znemožňuje.

Argument z dostatočnosti neobstojí, pretože implikuje neužitočné vnímanie sveta. Skutočnosť, že propaganda či politická korupcia vojnu sprevádzajú, neznamená, že tieto aktivity samé o sebe vojnu predstavujú. Ak by sme totiž toto pozorovanie doviedli do dôsledkov, tak Slovensko je vo vojne so všetkými spojencami, ktorí voči nemu využívajú propagandu. Samotná slovenská vláda, ktorá tiež propagandu bežne používa, by v takomto prípade bola vo vojne so zvyškom krajiny. A jednotliví občania či hnutia by boli vo vojne medzi sebou a so štátom, kedykoľvek by sa uchýlili k politickej korupcii. Nepomôže ani upresnenie, že pre vznik vojny musia tieto činnosti byť vedené s nepriateľským úmyslom. V prvom rade tento úmysel často nepoznáme a teda nedokážeme posúdiť, či je priateľský alebo nepriateľský. Ako ukazujú mnohé zverejnené prípady vzájomnej špionáže, aj spojenci sa k sebe môžu správať nepriateľsky, ak to vyhovuje ich záujmom. Neexistuje dôvod predpokladať, že pri využívaní propagandy je tomu inak. Podobne, vláda často, a celkom legitímne, využíva propagandu proti občanom či hnutiam, ktoré považuje za nebezpečné. V takýchto prípadoch teda koná s nepriateľským úmyslom voči týmto cieľom. Navyše, úmysel nedeterminuje dôsledky. Aj propaganda vedená s priateľským úmyslom môže narobiť škody, niekedy dokonca viac, než tá nepriateľská. Dobrým príkladom je práve samotné propagovanie vojenskej optiky v čase mieru, ktorého závažným negatívnym dôsledkom sa venujem na riadkoch nižšie. Ak teda politickú korupciu či propagandu vnímame ako vojnu, potom je Slovensko v takmer permanentnej občianskej aj medzištátnej vojne a neexistuje žiadna šanca dosiahnuť mier. Vlastne je v takomto prípade mier celkom zbytočný koncept. Takýto pohľad na svet je neužitočný, pretože nám nedovoľuje efektívne rozlišovať kvalitu vzťahov vo vnútri nášho štátu ani smerom k ostatným štátom.

Skutočným zdrojom ruskej voľnosti jednania je ochota súčasného režimu obchádzať pravidlá, či už domáce alebo medzinárodné. Kvôli svojej povahe môže ruský režim takto postupovať bez ohľadu na to, či vníma súčasný vzťah so Západom ako vojnu alebo mier.

Argument z relatívnej výhody zlyháva vo viacerých aspektoch. Skutočnosť, že niekto iný vojenskú optiku používa, neznamená, že by sme ju mali automaticky používať aj my. V prvom rade nie je zrejmé, či vojenská optika poskytuje Rusku takú významnú komparatívnu výhodu. Skutočným zdrojom ruskej voľnosti jednania je ochota súčasného režimu obchádzať pravidlá, či už domáce alebo medzinárodné. Kvôli svojej povahe môže ruský režim takto postupovať bez ohľadu na to, či vníma súčasný vzťah so Západom ako vojnu alebo mier. Vojenská optika by bola pre Rusko výhodou v prípade skutočnej vojny medzi Ruskom a Západom. V takomto prípade by umožnila efektívnu ideologickú mobilizáciu obyvateľstva, čo by bolo užitočné hlavne v prípade dlhotrvajúcej vojny. No nič nebráni Západu, a teda aj Slovensku, prijať vojenskú optiku, ak k vojne skutočne dôjde. Prijatím vojenskej optiky v čase mieru by sme veľa nezískali, teda okrem marketingovej hodnoty, ktorej problém rozoberám o dva odstavce nižšie.

No mohli by sme veľa stratiť. V stávke je totiž konceptuálne delenie, ktoré je základom nášho politického a právneho systému. Ak sa naozaj premeníme na štát, ktorý sám seba vníma ako permanentného vojenského aktéra, riskujeme tým poškodenie inštitúcii, na ktorých stojí naša spoločnosť. Súčasný ruský režim si môže dovoliť hrať sa s konceptuálnymi základnými svojho systému, pretože vlastné inštitúcie vníma a využíva iba ako nástroje na presadzovanie svojej zvrátenej vôle,  nie ako piliere, na ktorých má prekvitať celá krajina. My takúto možnosť nemáme, ak si teda chceme zachovať liberálno-demokratický charakter štátu, ktorý sa snaží maximalizovať nielen bezpečnosť, ale aj rovnosť a slobodu všetkých jednotlivcov. Ak prijmeme vojenskú optiku v čase mieru, môžeme tým ublížiť sami sebe viac a rýchlejšie než nám môže ublížiť zahraničná propaganda, politická korupcia či podvratná činnosť. Vojenská optika teda v súčasných podmienkach Slovenska predstavuje skôr potenciálnu bezpečnostnú hrozbu než významnú relatívnu výhodu. Aj preto túto optiku treba odmietnuť.

A nakoniec zostáva argument spoločenskej užitočnosti. Toto je z časti silný argument, ktorý treba brať vážne. V demokratickom štáte je nutné presvedčiť spoločnosť, že je dobrý nápad venovať sa danej hrozbe. Vojenská optika jednoducho dobre predáva a riešenie súčasných hrozieb, hoci nevojenských, si nevyhnutne vyžaduje pozornosť a zdroje. Problém je cena, ktorú za tento marketing platíme. Tou cenou je strata porozumenia podstate hrozieb, ktorým čelíme a s tým súvisiaca strata schopnosti zmysluplne alokovať zdroje, ktoré dobrým marketingom získame. Slovensko má obmedzený počet prostriedkov, ktorými musí zaistiť bezpečnosť voči širokému spektru hrozieb. Je teda nutné dobre zvážiť, ktoré hrozby vyžadujú okamžitú a najvyššiu pozornosť, a naopak riešenie ktorých hrozieb nie je tak urgentné. Ak všetky hrozby vnímame ako vojnu, potom majú v našich očiach všetky rovnakú, pravdepodobne najvyššiu váhu. Všetky si teda vyžadujú mimoriadnu pozornosť. Vojenská optika teda propaguje neefektívne nakladanie s prostriedkami. V konečnom dôsledku je tak vojenská optika v súčasnom slovenskom kontexte spoločensky neužitočná, možno až škodlivá.   Túto optiku je nutné nahradiť takou, ktorá dokáže efektívne rozlišovať medzi hrozbami vojenskými, ktoré sú najväčší problém, a nevojenskými, ktoré sú nepríjemné ale kvalitatívne odlišné. Je teda nutné nájsť spôsob ako strhnúť pozornosť a získať zdroje na riešenie súčasných hrozieb a zároveň nestratiť schopnosť týmto hrozbám rozumieť. Nadchádzajúca časť textu ponúka možné riešenia.

Ako ďalej?

V prvom rade je nutné upratať si v terminológii. Máločo totiž pomáha pochopeniu povahy rôznych hrozieb tak ako ich užitočné pomenovanie. Z predchádzajúcich riadkov vyplýva, že je stále užitočné rozlišovať medzi vojnou a mierom, pretože sú to tak významne kvalitatívne odlišné druhy ľudskej interakcie. Upratovanie by teda malo začať užitočným definovaným týchto pojmov. Zvážme napríklad túto definíciu: vojna je spoločenská situácia, v ktorej sú aspoň dvaja aktéri rozhodnutí využívať organizované násilie na riešenie vzájomného politického konfliktu. Aj keď táto konkrétna definícia vojny vychádza z literatúry strategických štúdii, jej základné definičné prvky ako organizované násilie, reciprocita a politika, sú akceptované naprieč mnohými obormi od vojenskej histórie cez právo, medzinárodné vzťahy až po sociológiu. Táto definícia sa teda drží zaužívaného významu pojmu vojny a to tak v laickom ako aj vedeckom ponímaní. No jej hlavnou výhodou je, že nám umožňuje efektívne rozlišovať medzi situáciami, ktoré predstavujú vojnu a všetkými ostatnými. Zároveň je táto definícia dostatočne široká a pripúšťa, že vojna môže mať mnoho podôb v závislosti od spoločenského či technologického vývoja zúčastnených aktérov.

V Európe dnes pod pojmom mier často rozumieme srdečné alebo aspoň prívetivé vzťahy medzi národmi, kde najväčšími formami rivality sú športové zápasy. No mier má často aj drsnejšiu tvár. Môže napríklad obsahovať intenzívne ekonomické súperenie, ako je tomu v prípade vzťahov USA a Číny. Mier môže byť tiež presiaknutý všadeprítomnou propagandou, tak ako sa o to snaží Rusko vo vzťahu k ostatným Európskym štátom.

Mier zahŕňa všetky situácie, ktoré nie sú vojnou. Mier teda tiež môže mať veľa podôb. V Európe dnes pod pojmom mier často rozumieme srdečné alebo aspoň prívetivé vzťahy medzi národmi, kde najväčšími formami rivality sú športové zápasy. No mier má často aj drsnejšiu tvár. Môže napríklad obsahovať intenzívne ekonomické súperenie, ako je tomu v prípade vzťahov USA a Číny. Mier môže byť tiež presiaknutý všadeprítomnou propagandou, tak ako sa o to snaží Rusko vo vzťahu k ostatným Európskym štátom. Nezabúdajme, že aj ľudia v diktatúrach a totalitných spoločnostiach často žijú v mieri, tak ako je tomu napríklad v Severnej Kórei. V mieri môže prebehnúť aj násilné zabratie časti územia, ak sa druhá strana rozhodne toto územie nebrániť. Takýto počin sme mohli vidieť v roku 2014, keď Rusko zabralo Krym. Naša značne unikátna skúsenosť s mierom by nás teda nemala zaslepiť voči skutočnosti, že aj v mieri sa môžu diať ukrutnosti a objavovať skutočné bezpečnostné hrozby. Niektoré formy mieru môžu byť dokonca z hľadiska množstva ľudského utrpenia horšie ako určité formy vojny.

Je možné, že niektorí čitatelia nesúhlasia s takto širokým konceptom mieru. Navyše, nevojenské bezpečnostné hrozby dokážeme len ťažko politicky predať tým, že budeme zdôrazňovať ich mierovú povahu. Oba problémy sa dajú vyriešiť hneď niekoľkými spôsobmi. Jednou z možností je napríklad hovoriť namiesto vojny o hybridných hrozbách. Z hľadiska predávania, hybridné hrozby možno neznejú tak atraktívne ako povedzme informačná či hybridná vojna. No stále môžu mať vysokú marketingovú hodnotu, čo naznačuje aj skutočnosť,  že tento termín sa už dnes často využíva ako synonymum k tým vojenským. Navyše, ak do balíčka hybridných hrozieb zaradíme iba nevojenské činnosti, potom má tento termín aj významnú analytickú hodnotu. Hybridné hrozby teda dokážu predať bez výrazného skresľovania reality.

Na Západe sa stáva čoraz populárnejším hovoriť o tomto balíčku hrozieb ako o konfliktoch v šedej zóne, teda o konfliktoch odohrávajúcich sa kdesi na pomedzí medzi vojnou a mierom. To je tiež jedna z možností ako balansovať medzi spoločenskou užitočnosťou a snahou o porozumenie. Takýto prístup predáva tým, že vykresľuje určité hrozby ako kvalitatívne odlišné od bežného mierového súžitia, na ktoré sme zvyknutý na Západe. Zároveň tento prístup neskresľuje realitu do takej miery, ako to robí vojenská optika, pretože nepovažuje nevojenské aktivity za vojnu. Vnímanie súčasných hrozieb ako konfliktu prebiehajúceho v šedej zóne teda stojí za zváženie. 

Ďalšou možnosťou je rozmýšľať o každej hrozbe samostatne. Teda namiesto balíčka hrozieb by sme mohli rozmýšľať o propagande, podvratnej činnosti, či politickej korupcii a ku každému z týchto problémov pristupovať individuálne. Takýto prístup maximalizuje porozumenie konkrétnym hrozbám, pretože zohľadňuje unikátnu podstatu každej z nich. Zároveň je tento prístup marketingovo málo zaujímavý. Potláčanie propagandy jednoducho znie menej atraktívne ako bojovanie vo vojne. Navyše, viaceré zo súčasných hrozieb presahujú kompetencie jedného rezortu a teda riešiť ich individuálne nie je často možné alebo efektívne. Podobne tento prístup môže viesť k prehliadaniu skutočnosti, že určití aktéri súčasne využívajú kombinácie viacerých nástrojov, a teda že riešenie jednej hrozby je nevyhnutne prepojené s inou. Tento prístup stále stojí za zváženie, no je nutné uvedomovať si jeho obmedzenia.

Záverom

Rozdiely medzi vojnou a mierom nemažú nepriateľskí “hybridní aktéri“. Mažeme si ich my sami tým, že rozmýšľame o nevojenských hrozbách pomocou vojenskej optiky. Nemali by sme to robiť. Obhajoba vojenskej optiky je často motivovaná dobrými úmyslami, no tie samé o sebe negarantujú efektívne riešenie súčasných hrozieb. Vojenská optika v súčasnom slovenskom kontexte skôr škodí ako pomáha. V záujme lepšieho porozumenia súčasným hrozbám by sme mali túto optiku opustiť. Užitočné alternatívy totiž existujú. Aj v dnešnom svete má stále zmysel rozlišovať medzi vojnou a mierom. Navyše, rôzne druhy mieru je možné od seba efektívne odlíšiť. Takto dokážeme nevojenským hrozbám dobre porozumieť a zároveň získať pozornosť a prostriedky na ich riešenie.