Doterajšia úloha Kyjeva pre Európu spočívala predovšetkým v tranzite dodávok ropy a plynu z Ruska, čo v súčasnosti Moskva využíva na vedenie „ekonomickej plynovej vojny“ voči Západu. Ruská invázia na Ukrajinu tak predstavuje pre EÚ nový impulz pri formovaní novej európskej energetickej stratégie a politiky. Ostane Ukrajina pre Brusel tak aj naďalej najmä tranzitným uzlom, alebo sa jej úloha vďaka prebiehajúcemu konfliktu zásadne zmení?
Kyjev disponuje druhými najväčšími zásobami plynu v Európe, hneď po Nórsku, objem vyťaženého plynu a ropy na Ukrajine každoročne klesá. Navyše sa až 80% zásob zemného plynu nachádza na východe krajiny a okupovaných územiach, čo predstavuje pri súčasnej situácii zásadný problém. Ukrajine je tak stále závislá na importe plynu a ropy zo zahraničia, predovšetkým Ruska. V roku 2010 sa Ukrajina rozhodla zapojiť do Energetického spoločenstva v snahe posilniť svoju energetickú bezpečnosť práve znížením svojej závislosti na ruskom plyne a navýšením importu plynu z EÚ, cez okolité krajiny V4.
Okrem vojenskej porážky okupantov by k plnému využitiu potenciálu domácich ložísk plynu musel Kyjev masívne investovať do prieskumu a ťažby, čo je za súčasnej situácie vysoko nepravdepodobné. Z tohto dôvodu je tak nemožné očakávať, že krajina sa z tranzitného uzla zmení na významného producenta plynu, minimálne v blízkej dobe. Potenciál v otázke plynu pre Európu však majú obrovské skladovacie kapacity (približne 30bcm) na Ukrajine, ktoré sú zároveň tretie najväčšie na svete a nachádzajúce sa na západe krajiny. V súvislosti s nastávajúcou zimou, môžu značne pomôcť k zachovaniu strategických zásob plynu v Európe. Problémom je však to, že využitie potenciálu z týchto skladovacích kapacít plynu vyžaduje investície do techniky, najmä do interkonektorov. Podpora budovania infraštruktúry na Ukrajine tak musí byť jedna z priorít Európskej únie pri snahe o zvýšenie energetickej bezpečnosti, keďže plyn zostane súčasťou energetických mixov minimálne v krátkodobej budúcnosti. Významné bude v tomto kontexte najmä prepojenie medzi Poľskom a Ukrajinou, ktoré sa dokončuje a Ukrajinou a Slovenskom.
Aj klimaticky neutrálna EÚ bude energeticky závislá na iných krajinách. V dlhodobom horizonte a v kontexte Európskej zelenej dohody budú kľúčové najmä nefosílne zdroje energie. Nové príležitosti sa núkajú vo forme dodávok elektriny z jadrových elektrární a obnoviteľných zdrojov energie z Ukrajiny, čo je aj v súlade so zelenými cieľmi oboch strán. Častým problémom v rámci členských krajín Európskej únie je sociálne prijatie dôsledkov využívania obnoviteľných zdrojov energie, čím je myslené budovanie veterných fariem v blízkosti obydlí. Ukrajina, ako druhá najväčšia krajina v Európe, má masívne územie, ktoré sa dá využiť na čerpanie solárnej a veternej energie a jej transmisiu do Európskej únie. Takisto je potenciál aj pre výrobu energie z biomasy. Produkcia biometánu do roku 2030 môže na Ukrajine dosiahnuť až 1 miliardu metrov kubických a predstavovať tak náhradu za plyn.
Kyjev má do budúcna mimoriadne veľký potenciál hrať zásadnú úlohu v energetickej bezpečnosti Európy. Je preto kľúčové, aby Európska únia podporovala Ukrajinu aj naďalej a investovala do jej obnovy po vojne. Toto sa týka najmä investícii do spomínaných obnoviteľných zdrojoch energie, keďže Ukrajina aj pred vojnou čelila problémom kvôli podfinancovanému energetickému sektoru. Kyjev v rámci prehlbovania spolupráce s EÚ v energetickej oblasti už podnikol prvý krok, keď vstúpil do ENTSO-E (Európska asociácia prevádzkovateľov prenosových sústav), pričom celkový exportný potenciál energie z Ukrajiny je stanovený na 100 megawattov každý mesiac. EÚ by tak mala zahŕňať do projektov spoločného záujmu aj projekty na Ukrajine, napriek tomu, že Kyjev zatiaľ nie je jej členom.
Foto kredit: Canva.com
