Julia Kazdobina, Jakob Hedenskog a Andreas Umland
Mnohí politici, diplomati a ďalší komentátori na celom svete neúmyselne alebo zámerne datujú začiatok súčasnej rusko-ukrajinskej vojny do februára 2022 namiesto februára 2014. Za toto nepochopenie situácie, ktoré sa pri živote udržiava už 10 rokov, môžu tri hlavné naratívy formované globálnou dezinformačnou kampaňou Moskvy o jej nezákonnej anexii Krymu a tajnej intervencii v Donbase. Prvý naratív tvrdí, že odtrhnutie Krymu od Ukrajiny, ako aj vypuknutie bojov v Donbase krátko po ňom, boli podmienené miestnou dynamikou, a nie zahraničným zasahovaním; druhý, že prevzatie Krymu Ruskom bolo mierovým transferom, a nie násilným aktom; a tretí, že útok Moskvy vyprovokoval Kyjev. Ukrajinské kroky údajne nedali Rusku inú možnosť, ako prevziať zodpovednosť za ochranu rusofónnych obyvateľov Krymu a Donbasu. Stručne sa preto budeme venovať neadekvátnosti všetkých troch týchto dejových línií.
„Lokálne povstanie“ namiesto zahraničnej okupácie?
Ukrajinský parlament oficiálne označil 20. február 2014 za dátum začiatku rusko-ukrajinskej vojny. V tento deň ruské ozbrojené sily prvýkrát porušili oficiálne dohodnuté pravidlá pre svoj pohyb na Kryme. Konvoj obrnených vozidiel nezákonne opustil základňu ruskej Čiernomorskej flotily v Sevastopole. V medailóne ruského ministerstva obrany o návrate Krymu sa 20. február 2014 uvádza aj ako dátum začiatku ruskej anexnej operácie. Prezident Putin 17. apríla 2014 priznal účasť ruských vojsk na udalostiach na Kryme.
Napriek tomu niektorí komentátori naďalej tvrdia, že odtrhnutie Krymu od Ukrajiny a jeho pripojenie k Rusku bolo podmienené miestnou dynamikou. Typickým odkazom v takýchto diskusiách je pseudoreferendum na Kryme zo 16. marca 2014. Nech už sa na túto udalosť pozeráme akokoľvek, nezákonné prevzatie Krymu Moskvou bolo v tom čase už dokončené. Až po vojenskom obsadení polostrova Ruskom boli jeho obyvatelia požiadaní, aby tento násilný akt ratifikovali v predstieranom hlasovaní. Nezákonná anexia nebola výsledkom dynamického politického vývoja na Kryme, ale odvážnej operácie zvonka. Bol to vojnový akt.
Príbeh pokračovania ruskej vojny v Donbase o mesiac neskôr je trochu iný. Pravidelné ruské jednotky nezohrávali významnejšiu úlohu na juhovýchode pevninskej Ukrajiny až do polovice augusta 2014. Hlavnými aktérmi tam boli nepravidelné skupiny vedené, riadené, financované a/alebo podporované Moskvou, zvyčajne zmes ruských a ukrajinských polovojenských dobrodruhov, kozákov, extrémistov a žoldnierov, ktorým pomáhali agenti ruských tajných služieb.
Išlo skôr o „mierový presun“ ako o začiatok vojny?
Prevzatie Krymu Ruskom sa začalo vo februári 2014 ako ozbrojená invázia. Na obsadení Krymu sa zúčastnilo približne 20 000 ruských vojakov. Napriek výrazne vojenskému charakteru prechodu Krymu pod kontrolu Moskvy niektorí západní pozorovatelia stále trvajú na rozhodujúcej úlohe miestnej spoločensko-politickej mienky pri odtrhnutí. Tieto argumenty sa opierajú o prieskumy verejnej mienky na Kryme po jeho anexii, ktoré zrejme preukazujú jej drvivú podporu.
Takéto rozprávanie o obsadení Krymu Ruskom však nerieši niektoré chúlostivé metodologické otázky. Výskum verejnej mienky na Kryme pred začiatkom anexie neodhalil prevažnú snahu o odtrhnutie ani medzi etnickými Rusmi na polostrove. Namiesto toho sa od roku 1991 prejavoval trend postupnej a mäkkej politickej „ukrajinizácie“ obyvateľstva Krymu.
Záber polostrova Ruskom násilím vo februári 2014 mal zabrániť rastúcej lojalite k ukrajinskému štátu, ako aj ad hoc odporu obyvateľstva Krymu voči anexii. Zdanlivo mierový charakter rýchlej ruskej vojenskej okupácie a politickej anexie neznižuje jej status nezákonného aktu vykonaného ruskými ozbrojenými silami. Bol to začiatok rusko-ukrajinskej vojny, ktorá trvá dodnes.
Bola to skôr „obranná reakcia“ než útočná akcia?
Najpodvratnejšie skreslenie začiatku rusko-ukrajinskej vojny sa netýka ani tak dátumu jej začiatku, ako skôr jej politického pôvodu. Tento prístup tvrdí, že existenčné ohrozenie ruského národa vyplynulo z udalostí na Ukrajine začiatkom roku 2014. Ruský štát aj etnickí Rusi na Ukrajine boli údajne vážne znepokojení domnelým „prevratom“ v Kyjeve a jeho dôsledkami pre ukrajinské vnútorné aj zahraničné záležitosti. Toto rozprávanie nie je naivným historickým omylom ako dve vyššie uvedené interpretácie, ale skôr zámerným politickým ospravedlnením správania Kremľa.
Povstanie v rokoch 2013 – 2014 nebolo nelegitímne, ako sa stále často vykresľuje, ani jeho dôsledky pre Rusko a etnických Rusov na Ukrajine neboli také dramatické, ako sa často tvrdilo. Revolúcia dôstojnosti nebola protiruskou vzburou, ale ľudovým protestom proti čoraz autoritárskejšej vláde prezidenta Janukovyča. Pôvodne pokojné demonštrácie sa vystupňovali v januári a februári 2014, keď vládne sily začali strieľať do neozbrojených demonštrantov. Povstanie sa náhle skončilo, keď sa 21. februára 2014 ráno dosiahla dohoda medzi Janukovyčom a opozíciou. Napriek obnoveniu poriadku nepopulárny prezident narýchlo opustil hlavné mesto.
Ukrajina sa stále nachádzala v kríze a udalosti na Kryme sa už odohrávali. Keďže Janukovyč bol neprítomný, ale neodstúpil zo svojej funkcie, dovtedy pro-Janukovyčský ukrajinský parlament hlasoval o jeho odvolaní z funkcie. Moc v Kyjeve dočasne prešla na predsedu Najvyššej rady Oleksandra Turčynova, ktorý sa so širokou podporou parlamentu stal úradujúcim prezidentom. Nové prezidentské voľby boli vyhlásené v ústavou stanovenej trojmesačnej lehote. Piaty ukrajinský prezident Petro Porošenko bol zvolený 25. mája 2014 so ziskom 54,70 % hlasov v prvom kole. Priebeh, výsledky a následky udalostí na Ukrajine v prvej polovici roka 2014 boli dramatické, ale v žiadnom prípade ich nemožno považovať za ospravedlnenie ruského záboru Krymu alebo skrytej intervencie na východnej Ukrajine.
Druhý, psychologický argument zdôrazňujúci vnímanie hrozby zo strany Moskvy je rovnako zavádzajúci. Za anexiou nestálo ani tak víťazstvo revolúcie dôstojnosti a jej možné dôsledky, ako skôr ruský imperializmus, nacionalizmus a iredentizmus. Nezákonná anexia Krymu Ruskom sa začala 20. februára 2014, keď bol Janukovyč ešte prítomný v Kyjeve, uznaný za hlavu ukrajinského štátu a zapojený do otvorených rokovaní s opozíciou a zahraničnými politikmi. Rýchlosť a cieľavedomosť prevzatia Krymu vo februári až marci 2014 naznačuje podrobné predbežné plánovanie.
Autori:
Julia Kazdobina je hosťujúcou spolupracovníčkou a Jakob Hedenskog a Andreas Umland sú analytikmi Štokholmského centra pre východoeurópske štúdie (SCEEUS) pri Švédskom inštitúte pre medzinárodné záležitosti (UI). Článok vychádza zo správy SCEEUS uverejnenej vo februári 2024: https://sceeus.se/en/publications/why-the-russo-ukrainian-war-started-already-in-february-2014/.