Dlhodobý konflikt o Náhorný Karabach je na konci a Európska únia v ňom mocensky zlyhala. Aspoň tak to vyzerá po najnovšej eskalácii napätia zo strany Azerbajdžanu, ktorý v septembri 2023 bleskovo zaútočil na sporný región a vyhnal odtiaľ viac ako 100-tisíc etnických Arménov, ktorý ušli do Arménska. EÚ sa v tomto spore zmohla maximálne na slová odsudzujúce azerbajdžanské vojenské výpady, ale nedokázala promptne ukázať svoju silu. Má však EÚ reálne prostriedky na akciu na južnom Kaukaze a nezradila svoj princíp presadzovania ľudských práv na úkor dodávok zemného plynu z Azerbajdžanu?
Najdlhšie trvajúci konflikt po rozpade bipolárneho sveta je, zdá sa, na konci. Minimálne jedna veľká kapitola dlhodobo zamrznutého konfliktu o sporné územie Náhorného Karabachu medzi Arménskom a Azerbajdžanom sa skončila po najnovšej agresii zo septembra 2023. Azerbajdžan od 19. septembra začal s ďalším útokom na územie a obyvateľov Náhorného Karabachu a po veľmi rýchlej ofenzíve získal kontrolu nad, de iure svojim územím, na ktorom však žila absolútna väčšina etnických Arménov. Po ofenzíve sa začal masívny exodus Arménov, keď do Arménska ušlo viac ako 100-tisíc obyvateľov regiónu, čo niektorí analytici nazývajú aj etnickou čistkou zo strany azerbajdžanského režimu. Tým, že Azerbajdžan získal totálnu kontrolu nad regiónom a z územia ušla absolútna väčšina obyvateľstva, tak Náhorný Karabach ako taký od 1. januára 2024 zanikne. Týmto sa skončí viac ako tridsať ročný konflikt, ktorého počiatok možno hľadať ešte v období vzniku boľševického Sovietskeho zväzu a konci prvej svetovej vojny.
Konflikt v Náhornom Karabachu bol aj dejiskom rôznych mocenských záujmov svetových či regionálnych mocností. Svoje záujmy v nej mali nielen Arménsko a Azerbajdžan, ale aj Rusko, ktoré sprostredkovalo mierové rokovania po 40-dňovej vojne v roku 2020 a bolo hlavným garantom krehkého prímeria v oblasti. Ďalej jednu či druhú stranu podporovalo Turecko a Irán a svoje záujmy by v regióne mala mať aj Európska únia. Únii sa však nepodarilo akokoľvek reagovať a ovplyvniť dianie v regióne, nie teraz a ani v posledných rokoch. Najnovšie vyjadrenia len kopírujú typickú reakciu európskych predstaviteľov o „hlbokom znepokojení“ či „odsúdení vojenskej eskalácie a ľútosti nad mŕtvymi a zranenými v bojoch,“ ako uviedla Európska služba pre vonkajšiu činnosť (EEAS). Historický pohľad však napovedá, že aj keď sa EÚ snažila aktívne manažovať konflikt, tak to veľký úspech neprinieslo. Najväčšiu snahu EÚ vyvinula v prvom desaťročí tohto storočia, kedy vymenovala osobitného predstaviteľa pre južný Kaukaz, čo bol pozitívny signál pre možné mierové riešenie konfliktu. Následné uzatvorenie akčných plánov s oboma krajinami ukázalo na nejednoznačné vnímanie konečného usporiadania a uznania suverénnych hraníc, čo frustrovalo najmä Azerbajdžan. Po tom, čo mnohé európske krajiny uznali nezávislosť Kosova sa Azerbajdžan definitívne vzdal možnosti riešiť konflikt pomocou európskych štruktúr.
Napriek kritike o slabej reakcii a ďalšom dôkaze neschopnosti EÚ ako aktéra medzinárodnej arény vyvstáva otázka, čo vlastne EÚ mohla robiť a aké má nástroje na riešenie podobného konfliktu? Únia má ako civilná mocnosť bez vlastnej armády a s jednomyseľným rozhodovaním v zahraničnej politike len obmedzené možnosti. V Arménsku rozmiestnila civilnú misiu EUMA zameranú na pozorovateľské a ľudskú bezpečnosť zvyšujúce aktivity. Predseda Európskej rady Charles Michel bol aktívne zapojený do rokovaní o mieri a pokoji zbraní v regióne a plánoval sa stretnúť s premiérom Arménska Nikolom Pašinjanom aj azerbajdžanským prezidentom Ilhamom Alijevom na stretnutí Európskeho politického spoločenstva (EPC), ktoré sa uskutočnilo 5. októbra v španielskej Granade. Azerbajdžan sa však ešte pred konaním EPC rozhodol vyriešiť situáciu vojenským riešením a na stretnutie nakoniec Alijev ani neprišiel. Rokovanie medzi Francúzskom, Nemeckom, Arménskom a predsedom ER sa nakoniec uskutočnilo, Francúzsko dokonca navrhlo začleniť Arménsko do schémy Európskeho mierového nástroja (EPF). Treba však dodať, že EPC nie je inštitucionálnou súčasťou EÚ a slúži skôr ako neformálne diskusné fórum európskych lídrov vrátane predstaviteľov EÚ.
Dôležitou premennou v celom vzťahu EÚ – konflikt na južnom Kaukaze je fakt, že Ursula von der Leyen v lete 2022 po ruskej agresii na Ukrajine a postupnom odklone od ruských energetických surovín podpísala s Baku energetickú dohodu. Jej súčasťou sú dodávky zemného plynu v objeme 20 miliárd metrov kubických plynu od roku 2027 cez tzv. Sounthern Gas Corridor, čo predstavuje približne 18 % európskej spotreby zemného plynu. Práve táto dohoda je zrejmým dôvodom nečinnosti EÚ voči Azerbajdžanu, nakoľko krajina z pobrežia Kaspického mora predstavuje významného hráča v energetickej bezpečnosti EÚ.
Mala sa však EÚ otočiť Arménsku chrbtom, neuvaliť na Azerbajdžan sankcie kvôli dodávkam zemného plynu? Uprednostnila EÚ strategicky a pragmaticky zemný plyn namiesto mieru a dodržiavaniu ľudských práv? Na tieto, v tomto texte, rečnícke otázky reagoval Európsky parlament s výzvou, aby Rada EÚ uvalila sankcie voči Azerbajdžanu. To, koľko krajín by sankcie podporilo nie je známe, podporuje ich ale napríklad Francúzsko, Poľsko či pobaltské krajiny. Poslanci požadujú zastavenie platnosti energetickej dohody a tiež komplexnú revíziu vzťahov s krajinou, ktorá zásadne porušuje prímerie a ľudské práva. Členské krajiny požiadali európsku diplomatickú službu EEAS o detailnejšie preskúmanie možností, ktoré by EÚ mohla prijať. Čas však v tomto prípade hrá výrazne proti.
Spôsob, akým sa Azerbajdžanu podarilo vyhrať konflikt s Arménskom a konzekvencie, ktoré mal na miestne obyvateľstvo ukazujú, že vojenská sila je stále absolútne kľúčovou zložkou v medzinárodných vzťahoch a, že diplomatická, a už vôbec rétorická podpora nemajú podobný vplyv. EÚ však teraz môže ukázať svoj potenciál a vplyv v oblasti humanitárnej pomoci a civilných misií, teda oblastí, na ktoré má vo svojom súčasnom inštitucionálnom a mocenskom nastavení najlepšie predpoklady. EÚ už oznámila humanitárnu pomoc pre ľudí utekajúcich do Arménska vo výške 5 miliónov eur. Je tiež vysoko pravdepodobné, že diskusia o ďalších krokoch proti Azerbajdžanu bude mať reálne výsledky, bohužiaľ pre EÚ, s časovým zdržaním, čo opäť podkopáva jej kredibilitu ako globálneho a v tomto prípade aj regionálneho aktéra. Uvalenie sankcií je nateraz možné, ale vcelku razantné riešenie, nakoľko by pravdepodobne smerovalo na najvyšších predstaviteľov Azerbajdžanu. Schodnejším riešením je zrejme stopka akémukoľvek posunu vo vyjednávaní nového rámcového partnerstva medzi oboma aktérmi, ktoré započalo v roku 2016 a bolo spomenuté aj pri podpisovaní energetickej dohody v lete 2022. Azerbajdžan si je však vedomý páky, ktorú má nad EÚ a tiež jej neveľkých možností na južnom Kaukaze, pričom sa zdá, že znovunadobudnutie územia má z pohľadu Baku prioritu aj v prípade rizika sankcií či prerušenia vyjednávania dohody s EÚ. Z aktivít, ktoré Únia v posledných rokoch podstúpila však vyplýva, že dianie na južnom Kaukaze prenechala iným aktérom a teraz sa bude musieť vysporiadať s novou realitou.
This brief is supported by
NATO’s Public Diplomacy Division