Izraelský premiér Benjamin Netanjahu 27. júna potvrdil, že bol pozvaný čínskou vládou na oficiálnu štátnu návštevu Pekingu. Návšteva sa pravdepodobne odohrá v auguste a uskutoční sa po mesiacoch čínskych diplomatických víťazstiev v tomto regióne. Čo spôsobilo, že Izrael, ako hlavný partner Washingtonu v regióne, nadväzuje dialóg s Pekingom v dobe rastúceho napätia medzi USA a Čínou? Aké sú potenciálne implikácie zlepšených čínsko-izraelských vzťahov pre budúcnosť Stredného východu?
Netanjahu vs Biden
Hlavným motívom Netanjahuovej návštevy v Pekingu je pravdepodobne snaha ukázať Bielemu domu, že Izrael má popri USA aj iné možnosti strategických partnerov. Napriek tomu, že Izrael patrí dlhodobo k najbližším spojencom USA, Biden a Netanjahu majú napäté vzťahy. Americký prezident verejne kritizoval izraelského premiéra za snahy narušiť nezávislosť izraelskej justície a Washington znepokojuje tiež ultrapravicový charakter izraelskej vládnej koalície. Problémom pre USA je tiež postoj Izraelu k vojne na Ukrajine a Netanjahuova politika vo vzťahu k palestínskej otázke. Aj kvôli tomu Biden Netanjahua od jeho nástupu do kresla premiéra nepozval na návštevu Bieleho domu. Izraelský premiér tak môže byť vysoko motivovaný USA ukázať, že Izrael má pri výbere svojich strategických partnerov aj iné alternatívy. Inšpiráciu mu v tomto ohľade môžu poskytovať nedávne kroky Saudskej Arábie, ktorá sa v posledných rokoch tiež rozhodla viesť oveľa multilaterálnejšiu politiku, pričom normalizáciu jej vzťahov s Iránom sprostredkoval práve Peking.
Vplyv na vzťahy s USA
Čo ale znamená tento vývoj událostí pre izraelsko-americké spojenectvo? Skutočnosť, že predseda vlády najdôležitejšieho spojenecká USA na Strednom východe mieni navštíviť hlavného geopolitického rivala USA môže pôsobiť ako predznamenanie ďalšej dramatickej zmeny v regióne. Čína ale rozhodne nevie byť rovnocennou alternatívou za spojenectvo s USA z vojenského hľadiska. Židovský štát dostáva od USA každoročne vojenskú pomoc v hodnote niekoľkých miliárd dolárov a spolieha sa tiež na ekonomické a diplomatické záruky Washingtonu. Kým Spojené štáty dlhoročne podporujú Izrael na pôde OSN svojím vetom, Peking na pôde Organizácie spojených národov pravidelne hlasuje proti Izraelu. Čína navyše dlhodobo spolupracuje s Iránom, úhlavným nepriateľom Tel Avivu a podporuje Palestínsku samosprávu.
Úpadok hegemonického postavenia USA v regióne Blízkeho východu sa tak síce nevyhnutne odráža na zvýšenej ochote miestnych krajín nadväzovať a prehlbovať vzťahy aj s ďalšími globálnymi hráčmi, ako je Čína alebo Rusko, avšak Izrael je vo veľmi špecifickej pozícii. Význam bezpečnostnej, spravodajskej, ekonomickej a diplomatickej podpory zo strany USA je pre Izrael stále natoľko zásadný, že ho Tel Aviv momentálne nedokáže úplne nahradiť. Akákoľvek Netanjahuova snaha vyvíjať tlak na USA prostredníctvom náznakov o možnom prehlbovaní izraelských vzťahov s Pekingom je tak odsúdená na neúspech. Najpravdepodobnejšou reakciou Washingtonu na návštevu izraelského premiéra v Pekingu tak bude ďalšie zintenzívnenie doterajšej kritiky. Vzťahy USA a Izraela tak pravdepodobne čaká turbulentné obdobie, avšak kolaps dlhoročného spojenectva aktuálne nehrozí, najmä vďaka stále nenahraditeľnej úlohe Washingtonu pre bezpečnosť Izraela.
Rastúci vplyv Číny na Strednom východe
Čína je už desaťročia významným obchodným partnerom krajín Stredného východu, vrátane Spojených Arabských Emirátov, Saudskej Arábie, Iránu a Izraelu. Peking vidí príležitosť rozšíriť obchodné vzťahy, maximalizovať vplyv a prípadne prebrať úlohu USA ako hlavného arbitra na Strednom východe po tom, čo sa Washington rozhodol presunúť svoju pozornosť inam, práve aj v dôsledku rastúcej moci Číny. Na vykonávanie tejto úlohy je Čína vo výbornej pozícii. Napriek hegemónnemu postaveniu na Strednom východe nebolo USA nikdy schopné plniť úlohu neutrálneho mediátora, pretože malo v regióne jasných spojencov (Izrael, Saudská Arábia a Egypt) a jasných nepriateľov (Irán, Hizballáh a Líbya). Na rozdiel Washingtonu je Čína ochotná spolupracovať so všetkými štátmi na Strednom východe. Čína je dlhoročným obchodným partnerom Iránu a Saudskej Arábie, tradičným regionálnym rivalom, a práve vďaka vrelým vzťahom s oboma štátmi bola schopná nedávno vyjednať obnovenie ich diplomatických vzťahov. Po tomto čerstvom úspechu sa Čína presúva na riešenie ďalšieho konfliktu: izraelsko-palestínskeho.
Izraelsko-palestínsky konflikt sa po dlhšej prestávke znova rozhorel najmä kvôli agresívnej osadníckej politike pravicovej vlády Benjamina Netanjahua. Netanjahu z politických dôvodov potrebuje rozširovať osady na Západnom brehu, no zároveň chce dosiahnuť uznanie suverenity Izraela zo strany Saudskej Arábie. Saudská Arábia ale nie je ochotná uznať Izrael, pokiaľ nedôjde k vyriešeniu izraelsko-palestínskeho konfliktu. O sprostredkovanie riešenia sa dlhodobo pokúšajú USA, avšak bez úspechu. Jednou z komplikácií je tiež to, že Washington nie je považovaný za nestranného aktéra, najmä vďaka dlhodobej podpore a spolupráci s Tel Avivom. Z tohto hľadiska je Čína v o niečo lepšom postavení. Čína je dlhodobým obchodným a vojenským partnerom Izraelu. Zároveň ale udržiava priateľské vzťahy s palestínskou vládou. Čína má s Palestínou “strategické partnerstvo”, pričom palestínsky prezident Abbás zavítal do Pekingu naposledy v júni 2023. Počas Abbásovej návštevy Xi Jing-ping predstavil svetu čínsky plán pre ukončenie izraelsko-palestínskeho konfliktu a je tak možné, že Netanjahuova návšteva v Pekingu má slúžiť ako súčasť tejto prvej fázy rokovaní. Ak by Čína bola schopná dosiahnuť aj minimálny pokrok v riešení Izraelsko-palestínskeho konfliktu, bolo by to obrovské diplomatické víťazstvo nad USA. Konflikt, ktorý USA desaťročia nebolo schopné adekvátne vyriešiť, by bolo zdanlivo vyriešené ich hlavným geopolitickým rivalom. Čína by týmto krokom vedela dosiahnuť extrémne vplyvnú a lukratívnu pozíciu hlavného vyjednávača na Strednom východe. Šanca na dosiahnutie diplomatického prielomu v konflikte, ktorý trvá už od polovice 20. storočia, je však nízka.
Foto kredit: flickr.com/Prime Minister of Israel
This brief is supported by
NATO’s Public Diplomacy Division