Ruská agresia voči Ukrajine pripomenula Európe, že bezpečnosť nie je samozrejmosť. Viac ako tri dekády mieru, stability a rozvoja mnohých mylne presvedčili, že tento stav je štandardný, predom daný a nie je potrebné doň investovať aj udržiavaním odstrašujúcej vojenskej sily. Tak ako atrofovali európske armády, upadali aj výrobné kapacity obranného priemyslu, keďže ponuka sledujúca trhovú logiku pochopiteľne kopírovala dopyt. Ani exportné úspechy niektorých krajín nemohli zvrátiť negatívny celoeurópsky trend.
Európska únia, napriek tomu, že samu seba chápe predovšetkým ako mierový projekt, ukázala po 24. februári 2022 zdravý pud sebazáchovy. Od strategického kompasu, európskeho mierového nástroja cez nástroj na podporu výroby munície (ASAP), nástroj na posilnenie európskeho obranného priemyslu prostredníctvom spoločného obstarávania (EDIRPA), Európsku vojenskú asistenčnú misiu pre Ukrajinu (EUMAM Ukraine) až po novu Európsku stratégiu pre obranný priemysel (EDIS) a Európsky program pre obranný priemysel (EDIP) ukázala EÚ prekvapivú flexibilitu, politické odhodlanie i schopnosť mobilizovať zdroje. Bude to však stačiť na súbežnú výzvu pomôcť Ukrajine poraziť Rusko a prezbrojiť európske štáty?
Čo prináša Európska stratégia pre obranný priemysel?
Ústredná myšlienka historicky prvej európskej stratégie pre obranný priemysel sa dá zhrnúť ako nasmerovanie obranných investícii do spoločných nákupov a vývoja európskej produkcie. Dnes, ale aj dlhodobo, smeruje väčšina obranných nákupov v EÚ mimo členské štáty. Medzi júnom 2022 a júnom 2023 to bolo až 78% všetkých výdajov na novú techniku či muníciu. Stratégia preto pomenúva a navrhuje viacero mechanizmov, ktoré majú finančne motivovať členské štáty viac spolupracovať, plánovať a najmä realizovať spoločné nákupy.
Stratégia, spoločne s programom pre obranný priemysel, zohľadňuje aj ďalšie súvisiace výzvy, ako napríklad zabezpečenie dodávateľských reťazcov, dostupnosť investičného kapitálu pre malé a stredné podniky, rozvoj inovačného potenciálu, nutnosti užšej koordinácie s NATO či otvorenie nových možností pre postupnú integráciu ukrajinského obranného priemyslu.
Európska komisia pripravila pomerne jasnú víziu opretú o súbor komplexných opatrení a návrhov, ktoré nepochybne majú potenciál posunúť obrannú priemyselnú a technologickú bázu Európy dopredu. Plné vyťaženie tohto potenciálu je v rukách členských štátov a ich rozhodnutí. Pozrime sa preto na kritické body, s ktorými sa implementácia stratégie a programu pre obranný priemysel budú musieť vyrovnať.
Národné prekážky
To, ako štáty pristupujú k otázke nákupov vojenskej techniky, sa dá rozdeliť na dve veľké časti. Tá prvá je vojensko-technická. Je výsledkom procesov obranného plánovania, ktoré určujú nutné spôsobilosti a kapacity na zabezpečenie obrany štátu. Zjednodušene povedané, ozbrojené sily si definujú, akú techniku a vybavenie v akých špecifikáciách potrebujú na splnenie svojich úloh. Do týchto úkonov si z pochopiteľných dôvodov krajiny obmedzene púšťajú aj blízkych spojencov.
Druhá časť je politická. Obzvlášť ak sa jedná o nákup techniky, ktorá bude v službe najbližších desať, pätnásť či viac rokov, jedná sa o dlhodobé partnerstvo s krajinou výrobcu. Od servisu, cez budúce modernizácie po výcvik a prípravu obsluhujúceho personálu sa za takýmito nákupmi ukrýva celý balík vzťahov a spolupráce. Preto je prirodzené, že krajiny používajú veľké, strategické nákupy aj ako diplomatický nástroj prehĺbenia politických vzťahov. To je jeden z faktorov, hoci zďaleka nie jediný, prečo Európa nakupuje tak veľa americkej produkcie. Túto logiku môžu ovplyvniť pochybnosti nad dôveryhodnosťou a čitateľnosťou euroatlantických vzťahov, ak sa do Bieleho domu vráti Donald Trump.
Ďalším rozšíreným problémom na úrovni členských štátov je z hľadiska dnešných potrieb zle nastavená legislatíva a postupy akvizičného procesu. Počas mierových rokov sme vytvorili prebyrokratizovaný systém, ktorý absolutizoval transparentnosť, kontrolu a princíp hodnoty za peniaze. Výsledkom je zložitý, rigidný a pomalý súbor procesov, ktoré sa nezriedka od momentu zverejnenia zámeru akvizície po dodávky prvých kusov tej ktorej techniky ťahajú celé roky. V takto nastavených podmienkach nie je pre štáty veľmi atraktívne vstupovať do medzinárodných projektov, kde potrebujú ladiť svoje potreby s ostatnými participujúcimi štátmi.
Rôzne národné špecifikácie a tlak na zapojenie domáceho priemyslu sú ďalším typickým kamienkom súkolia, ktoré spôsobilo, že len slabých 18 % celkových obranných výdajov v EÚ pretieklo cez spoločné európske nákupy. Komisia v stratégii pre priemysel stanovila ambiciózny cieľ dosiahnuť hranicu 50 % celkových obranných výdajov minutých v EÚ do roku 2030 a 60 % do roku 2035. Splnenie daných cieľov je samozrejme otázne a zásadné otázky nevznikajú len na úrovni členských štátov.
Bruselské križovatky
Výsledky nadchádzajúcich volieb do Európskeho parlamentu sa prejavia v zostavovaní novej Komisie a vyjednávaní o novom rozpočte. Bez masívneho financovania a politického „drajvu“ pri rokovaniach medzi Komisiou a členskými štátmi sa aktuálne návrhy dostanú skôr do šuflíka ako do praxe. Aktuálnych 1,5 miliardy eur, presmerovaných z Európskeho obranného fondu do programu EDIP na obdobie 2025 – 2027, nie je najsilnejším signálom. Komisár pre vnútorný trh, Thierry Breton, v januári tohto roka pritom hovoril o čiastke až 100 miliárd na rozhýbanie európskeho obranného priemyslu. To ostáva výzvou pre nový rozpočtový cyklus od roku 2028.
V tomto kontexte je dobré upozorniť, že rýchle prinášanie ďalších a ďalších mechanizmov zo strany EÚ treba dobre strážiť, aby nedochádzalo k dupľovaniu agendy, zbytočnej neprehľadnosti či administratívnej záťaži. Pre mnohé malé a stredné firmy nie je vôbec jednoduché zorientovať sa v „bruselskom labyrinte“ agentúr. To potom znižuje efektivitu ponúkaných nástrojov pri vynaložení enormných zdrojov. Znova možno len zdôrazniť nutnosť úzkej spolupráce a koordinácie s NATO. Z EÚ dvadsať sedmičky je dvadsaťtri štátov aj členmi Severoatlantickej aliancie. Tá má svoju vlastnú agentúru pre podporu spoločných nákupov, Radu pre obrannú priemyselnú výrobu i vlastné inovačné nástroje, ako napríklad program DIANA.
Spornou otázkou je aj zapojenie výrobcov mimo EÚ. V aktuálnom rámci je jedinou výnimkou Ukrajina. Logickým sa javí taktiež zapojenie britského priemyslu, ktorý je už dnes úzko prepojený na kontinentálny trh. Záujem je samozrejme aj v USA, Turecku, Južnej Kórey či ďalších krajinách, no s ich zapojením sa zatiaľ nepočíta. Príliš široké otvorenie európskych subvenčných programov by podľa názoru vplyvných hráčov, ako napríklad Francúzska, znegovalo protekcionistickú logiku rozvoja kapacít v EÚ. Je to práve silný francúzsky obranný priemysel, ktorý je pozícii veľa získať z navrhovaných zmien.
Transformácia Únie v reakcii na rusko-ukrajinskú vojnu je procesom, ktorý je zrejme nezvratný. Po oblasti energetiky prichádza na rad oblasť obranného priemyslu, výroby a technologických kapacít. Úspech tohto úsilia posilní našu spoločnú obranyschopnosť a vytvorí predpoklad aby EÚ mohla byť skutočným geopolitickým hráčom.
Kľúčovou premennou je čas. Rusko už prešlo vojnovú ekonomiku. Na vojenskú pomoc Spojených štátov sa nedá spoliehať a mnohé európske štáty už značne vyprázdnili svoje zbrojné sklady. V tejto situácii mnohé krajiny nakupujú tam, kde sú najkratšie čakacie doby na dodávky – často u neeurópskych výrobcov, viď. napríklad masívne nákupy Poľska v Kórey. Schopnosť členských štátov nájsť správny balans medzi krátkodobou potrebou čo najrýchlejšie prezbrojiť a dlhodobou potrebou rozvoja vlastných priemyselných kapacít rozhodne o úspechu či neúspechu navrhovanej európskej stratégie.