Po začiatku ruskej agresie na Ukrajine sa Európska únia (EÚ) okamžite rozhodla postaviť na stranu Ukrajiny a to nielen diplomaticky či dodávkami zbraní, ale aj uvalením sankcií na Rusko. Doteraz Únia predstavila jedenásť sankčných balíkov, ktoré cielia na ruské hospodárstvo, schopnosť financovať vojnu aj oligarchov a predstaviteľov Kremľa. Postupom času sa ale tempo prijímania sankcií spomalilo a objavili sa aj ďalšie problémy, ako napríklad obchádzanie sankcií cez tretie štáty. Únia sa tomu snaží zabrániť viacerými opatreniami.
Sankcie sa ako ekonomický a zahranično-politický nástroj Európskej únie (EÚ) dostal do povedomia verejnosti najmä po začiatku ruskej agresie na Ukrajine vo februári 2022. V skutočnosti však EÚ začala využívať vlastné reštriktívne opatrenia, ako sa inak sankcie tiež nazývajú, už v roku 1994 a to po založení Spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky (SZBP) EÚ v rámci nedávno prijatej Maastrichtskej zmluvy. Nielen podľa samotnej EÚ, ale aj podľa akademikov je ukladanie sankcií jedným z kľúčových nástrojov zahraničnej politiky EÚ, presadzovania svojich záujmov, hodnôt a azda aj nástrojom s najsilnejším dopadom na krajinu voči ktorej sú uvalené. Sankcie majú výrazný dopad na ekonomiku zasiahnutých štátov, ich obchodnú výmenu s EÚ a mali by mať aj odstrašujúci charakter, respektíve meniť chovanie štátov a aktérov, na ktoré sú uvalené.
Na Rusko boli uvalené sankcie už po jeho anexii Krymu. Na vôbec prvých reštriktívnych opatreniach sa, ešte vtedy 28 krajín EÚ, zhodlo 17. marca 2014 po uskutočnení zmanipulovaného referenda na polostrove Krym. Nasledovali rôzne ďalšie balíky sankcií, napríklad po zostrelení letu MH17 proruskými separatistami na území východnej Ukrajiny.
Číslovanie jednotlivých balíkov sankcií sa začalo až po ruskom útoku na Ukrajinu vo februári 2022. Od 24. februára EÚ uvalila jedenásť balíkov sankcií, pričom dvanásty je práve v štádiu vyjednávania medzi členskými štátmi. Každý balík obsahuje viacero opatrení – od zákazu importu či exportu konkrétnych komodít, zmrazenia majetku štátu či osôb politicky alebo ekonomicky prepojených s Kremľom až po napríklad vylúčenie Ruska z finančného transakčného systému SWIFT. Dynamika prijímania reštriktívnych opatrení bola po začiatku agresie nečakane promptná a tak, ako všetka pomoc Únie pre Ukrajinu, sa balíky prijímali v krátkych časových intervaloch a zahŕňali veľké objemy zakázaných tovarov, služieb či zmrazených finančných prostriedkov. Len štyri dni od ruského útoku uvalila EÚ tri balíky sankcií na entity ako centrálna banka Ruskej federácie, prezidenta Vladimira Putina, ministra zahraničných vecí Sergeja Lavrova alebo zakázala prelet ruských lietadiel v európskom vzdušnom priestore. Ku dnešnému dňu EÚ zacielila sankcie na 44 miliárd eur exportovaného tovaru a služieb z EÚ do Ruska (49 % celého exportu v roku 2021) a 91 miliárd eur importu z Ruska do krajín Únie (58 % celého importu v roku 2021). Veľkú časť z importovaných objemov tvorí zákaz na dovoz ruského uhlia a ropy (dovoz ropy sa týka importu tankermi po mori, Slovensko má výnimku na dovoz ropovodom Družba), ktoré členské krajiny prijali v piatom, respektíve šiestom balíku sankcií.
Rýchlosť prijímania sankcií sa postupom času spomalila, v roku 2023 sa zatiaľ prijali dva balíky (desiaty a jedenásty). O treťom sa v týchto dňoch intenzívne rokuje. Spomalenie nemožno brať len ako argument potenciálneho oslabovania podpory Ukrajiny zo strany EÚ, ale aj vyčerpania možností, na ktoré EÚ môže sankcie uvaliť. V rámci prerokovávaného dvanásteho balíka sa zmieňuje možnosť uvaliť zákaz na export diamantov do Ruska. Je otázne, či sa nové sankcie podarí prijať ešte do konca roka 2023, závisieť to bude aj od jednoty EÚ a potenciálneho veta Maďarska. Častokrát zmieňovanou otázkou je, či EÚ uvalila zákaz na import ruského plynu. To sa však zatiaľ nestalo a kvôli neustálej vysokej závislosti niektorých krajín (napr. Slovenska) na ruskom plyne to nie je ani mysliteľné.
Prijímanie sankcií sa uskutočňuje po návrhoch Európskej komisie a Vysokého predstaviteľa pre SZBP EÚ na úrovni ministrov zahraničných vecí v Rade Európskej únie. Každý balíček musí byť prijatý jednomyseľne. To na jednej strane značí jednotu všetkých štátov, čiže posilňuje to kredibilitu celého procesu. Na druhej strane sa sankcie môžu stať rukojemníkom v presadzovaní národných záujmov jedného štátu, ktorý môže vydierať ostatných. Pri prijímaní šiesteho balíku sankcií si Budapešť vyjednala odstránenie patriarchu ruskej pravoslávnej cirkvi Kirilla z navrhnutého zoznamu osôb, na ktoré sa mali sankcie vzťahovať. Odhliadnuc od sankcií uvalených na Rusko, dokonalým príkladom zneužitia nutnej jednomyseľnosti pri prijímaní sankcií je prípad Cyprusu v roku 2020. Ten tri týždne blokoval zavedenie sankcií proti Bielorusku kvôli národnému sporu s Tureckom a nakoniec dosiahol pre seba celoeurópsku podporu v záveroch summitu.
Efektivita sankcií uvalených na Rusko je predmetom diskusií, pretože ani experti či ekonómovia sa na tejto téme nezhodujú. Rast HDP Ruska v roku 2023 je v niektorých článkoch opísaný ako silný s viac než 2% nárastom. Táto štúdia však upozorňuje na zavádzajúce údaje z roka 2022, kedy v prvom kvartáli Rusko nebolo zasiahnuté sankciami a teda porovnanie môže podliehať skresleniu. Podobne je na tom aj hodnotenie embarga na dovoz ropy. Prvý článok ho hodnotí ako neefektívne aj z dôvodu, že cenový strop na predaj nefunguje. Naopak, v druhom sa spomína rapídny prepad príjmov z predaja ropy v období január-apríl 2023 o viac než 50 %. Autor štúdie priznáva, že hodnotiť cenový strop je diskutabilné, avšak zákaz dovozu ropy hodnotí ako kľúčovú premennú v rozpočtovej kríze Ruska. Tento článok sa prikláňa k názoru, že európske sankcie nedosiahli svoj cieľ a pripisuje to slabej pozícií EÚ napríklad v prípade platieb za zemný plyn, ktoré niektoré krajiny musia stále dovážať z Ruska. Ďalším problémom je to, že k EÚ sa v prijímaní sankcií a odsúdení agresie nepridala väčšinová časť sveta, ale iba niekoľko ďalších západných krajín, čo viedlo k možnosti presmerovať obchodné trasy do krajín ako Čína, India či Turecko. Tieto prekážky vedú k potenciálnej neefektívnosti protiruských sankcií, ale v súčasnosti je náročné prísť s riešením, nakoľko veľká väčšina možností, na ktoré EÚ sankcie zaviedla je už vyčerpaná.
Veľkou témou európskych sankcií namierených na Rusko je ich obchádzanie európskymi firmami, ale aj tretími štátmi. Objavilo sa niekoľkoprípadov z rôznych krajín Únie, kedy individuálne firmy napriek sankciám dodávali do Ruska tovary, z ktorých mohlo vyrábať zbrane, náboje či systémy pre boje na Ukrajine. Takéto jednania európskych firiem dokazujú aj skokovo zvýšené obchodné bilancie európskych štátov s krajinami v okolí Ruska. Napríklad Nemecku sa rapídne zvýšilexport tovaru do Kazachstanu v roku 2023 oproti rovnakému času v roku 2022. To napovedá, že niektoré európske firmy síce zastavili priamy export do Ruska, ale miesto toho predávajú tovar do jemu blízkych krajín, ktoré sa stávajú prostredníkom v celom reťazci a následne tovar posúvajú do Ruska. EÚ si je vedomá tohto rizika a predstavila niekoľko opatrení, ktorými sa snaží proti tomu bojovať. Ešte na konci roka 2022 Komisia vymenovala Davida O’Sullivana do funkcie osobitného predstaviteľa pre implementáciu sankcií. Jeho úlohou sú rozhovory na najvyššej úrovni s tretími krajinami, ktoré má presviedčať, aby nereexportovali tovary z európskych krajín do Ruska a nenapomáhali tak jeho vojenským výbojom na Ukrajine. Otázne je, akú reálnu páku má osobitný veľvyslanec na tretie štáty ako Kazachstan či Turecko a či ich dokáže presvedčiť iba diplomatickým tlakom. Touto pákou by mohol byť už spomenutý jedenásty balík, ktorý obsahuje nástroje proti obchádzaniu už uvalených reštriktívnych opatrení. Únia v ňom prijala závery, že bude posilňovať dialóg a spoluprácu s tretími krajinami, ktoré sú možnými prostredníkmi reexportu zakázaných tovarov do Ruska. Predstavila tiež právny mechanizmus, vďaka ktorému môže Rada EÚ prijať zákaz predaja, dovozu a transferu určitých tovarov do tretej krajiny, ktorá bude pokračovať v spolupráci s Ruskom. Takéto opatrenie by sa vzťahovalo na export predtým zakázaných tovarov do Ruska. V realite sa predstavitelia Únie a členských štátov budú snažiť vyriešiť potenciálne spory diplomatickou cestou a nezvyšovať napätie medzi EÚ a krajinami globálneho Juhu. Doteraz nebol nový mechanizmus využitý. Udržovať dobré vzťahy s týmito štátmi je dôležité nielen pre udržiavanie mieru vo svete, ale aj pre spoluprácu medzi Európou a rozvojovými krajinami. EÚ a Západ to potrebuje napríklad pri hlasovaniach o rezolúciách OSN odsudzujúcich agresiu Ruska na Ukrajine, pretože tieto krajiny sú často v neutrálnej pozícií a demokratické krajiny ich chcú na svojej strane.