Ruská agresia voči Ukrajine prispela k tomu, že Ukrajina a Moldavsko získali v júni 2023 kandidátsky status a poskytla tým nový impulz pre politiku rozširovania Európskej únie (EÚ). Po tom, čo mnohé krajiny západného Balkánu uviazli v prístupovom procese aj na viac ako desať rokov, debata o reforme prístupového procesu opäť naberá na intenzite a rok 2030 sa čoraz častejšie skloňuje ako očakávaný dátum vstupu nových členov do Únie. Aká je súčasná situácia kandidátskych štátov a ako by sa mala EÚ reformovať, aby bola pripravená na vstup nových krajín?
Politika rozširovania EÚ bola v minulosti považovaná za najúspešnejšiu súčasť pôsobenia EÚ v zahraničnej politike. Rozmach počtu členských štátov zo šiestich na 28 a po odchode Veľkej Británie na 27, je skutočne pôsobivý výsledok európskej integrácie na takmer celom európskom kontinente. V posledných rokoch má však rozširovanie povesť zamrznutej politiky, v ktorej majú kandidátske štáty len malú šancu na úspech a každý krok trvá nesmierne dlhý čas. Rozširovanie trpí niekoľkými problémami a výzvami od absorpčnej kapacity EÚ, čo znamená schopnosť bloku prijať a integrovať nové štáty vo všetkých oblastiach, až po neschopnosť či neochotu kandidátskych krajín o konvergenciu politických, spoločenských či ekonomických noriem v krajine s tými v EÚ. Po rokoch v takpovediac zablokovanej situácií sa rozširovanie pohlo v súvislosti s ruskou agresiou na Ukrajine a najnovšie sa k nemu vyjadril predseda Európskej rady (ER) Charles Michel, ktorý povedal, že EÚ musí byť pripravená na prijatie nových členských štátov od roku 2030. Tento výrok je prekvapujúci, pretože pri rozširovaní neexistujú pevne stanované dátumy vstupu. Na Michelov výrok reagovala Európska komisia (EK) práve s poznámkou, že EÚ sa neupína na konkrétny dátum, ale na spoluprácu s kandidátskymi krajinami. Olivér Várhelyi, maďarský komisár zodpovedný za rozširovanie, sa však postavil viac na stranu predsedu ER a v rozpore so stanoviskom Komisie povedal, že v roku 2030 by Únia mala byť pripravená privítať nových členov.
Rozširovanie EÚ je pomerne komplikovaný proces založený na splnení prístupových kritérií, ktoré musí splniť každý štát, ktorý o členstvo požiada. Medzi tzv. kodanské kritériá patrí politická oblasť (podmienka demokracie, právneho štátu, rešpektovanie ľudských práv), hospodárska (trhová ekonomika, konkurencieschopnosť) a administratívno-inštitucionálna oblasť, v rámci ktorej musí členský štát uzavrieť všetky prístupové kapitoly tzv. acquis communautaire, teda európskeho práva. Žiadosť o členstvo schvaľujú jednomyseľne všetky krajiny, následne začína formálny prístupový proces uzatvárania jednotlivých kapitol acquis a nakoniec musí so vstupom krajiny jednomyseľne súhlasiť Rada EÚ a aj Európsky parlament. Prístupový proces bol ale v posledných rokoch zamrznutý. Naposledy do EÚ vstúpilo Chorvátsko v roku 2013, pred ním to bolo Rumunsko a Bulharsko (2007) no a najväčšiu vlnu rozšírenia zaznamenala EÚ v roku 2004, kedy do nej vstúpilo osem krajín strednej a východnej Európy doplnených o Maltu a Cyprus. V súčasnosti má kandidátsky status 8 krajín, medzi nimi Albánsko, Bosna a Hercegovina, Čierna Hora, Moldavsko, Severné Macedónsko, Srbsko, Turecko a Ukrajina. Krajiny sa však nachádzajú v rôznych pozíciách v rámci prístupových rokovaní a niektoré balkánske štáty čakajú na vstup do EÚ viac než desať rokov, zatiaľ čo iné získali kandidátsky status iba minulý rok.
Prístupový proces je teda skutočne behom na dlhú trať. Aký je však súčasný stav prístupových rokovaní s jednotlivými štátmi západného Balkánu a tria Gruzínsko, Ukrajina, Moldavsko? Posledné dve krajiny získali v júni 2022 kandidátsky status, Gruzínsku je EÚ pripravená tento status udeliť tiež za podmienky splnenia priorít stanovených Komisiou. Za uplynulý rok však Gruzínci nesplnili dvanásť podmienok. Naopak politici majú tendenciu smerovať krajinu viac k iliberálnej demokracii, uzatvorené strategické partnerstvo s Čínou či nálady väčšiny Gruzíncov o prehlbovaní ekonomických vzťahov s Ruskom tiež nenahrávajú pozitívnemu vývoju voči členstvu v EÚ. Gruzínsko tak bude čakať na posúdenie jeho progresu Radou.
Krajiny západného Balkánu sú takisto v rozdielnych pozíciách v rámci prístupového procesu. Najďalej sa v rokovaniach nachádza Čierna Hora a Srbsko, ktoré rokujú o jednotlivých kapitolách, pričom Čierna Hora otvorila už 33 z 35 kapitol, zatiaľ čo Srbsko 22 kapitol. Obe krajiny sú v procese už veľmi dlho, kandidátsky status udelila EÚ Čiernej Hore v roku 2010, Srbsku v 2012. Severné Macedónsko, ktoré získalo kandidátsky status v roku 2005 po vyriešení námietok Bulharska začalo prístupové rokovania v roku 2022. Albánsko, ktoré je v „jednom balíku“ spolu so Severným Macedónskom čakalo na vyriešenie sporu iných krajín a prístupové rokovania začalo takisto v 2022. Bosna a Hercegovina je v podobnej situácií ako Gruzínsko, keď jej EÚ v decembri 2022 udelila kandidátsky status podmienený splnením niekoľkých podmienok v oblastiach ako reforma verejnej správy, fungovanie štátu či demokracia. Reformný postup Bosny a Hercegoviny je však obmedzený, bojuje s internými problémami spojenými s rozdelením na dve autonómne entity a dištrikt Brčko po Daytonskej mierovej zmluve a prípadné členstvo je v nedohľadne. Spomedzi balkánskych štátov je potenciálnym kandidátskym štátom Kosovo, ktoré však neuznáva päť štátov EÚ, medzi nimi aj Slovensko, čo tvorí prekážku pre akýkoľvek ďalší postup. Samostatnou kapitolou politiky rozširovania je pozícia Turecka, ktoré získalo kandidátsky status v roku 1999, zažilo viacero etáp vzájomných vzťahov s EÚ, ale v dôsledku zhoršujúceho sa stavu demokracie, právneho štátu a ľudských práv je prístupový proces zastavený a je veľmi nízka pravdepodobnosť, že by sa v najbližších rokoch úspešne obnovil.
Aktuálne sa zdá, že rozširovanie EÚ o nové členské štáty má jasnejšie a realistickejšie kontúry než tomu bolo donedávna. Od začiatku ruskej agresie na Ukrajine EÚ pristúpila k udeľovaniu kandidátskych statusov a postupu v prístupových rokovaniach viac strategickejšie než technokraticky. Je len ťažko predstaviteľné, že by krajiny ako Ukrajina či Moldavsko získali kandidátsky status, ak by sa pokračovalo v tradičnom prístupe ako pred vojnou. Nateraz mnohé záleží od samotných kandidátskych krajín, aby uskutočnili potrebné reformy, ktoré blok vyžaduje, pretože napriek meniacej sa geopolitickej situácií nie je možné prijať krajiny, ktoré nespĺňajú kodanské kritériá a nie sú zosúladené s európskym právom. Zároveň je prítomná diskusia, či by EÚ nemala zmeniť proces prijímania nových štátov. Zaznievajú hlasy, že prístupový proces, aký tradične poznáme, je zastaralý a v novej geopolitickej realite by mala dostať priestor tzv. diferencovaná integrácia, čiže iba čiastočné členstvo v Únií s potenciálnymi obmedzenými hlasovacími právomocami. Pri úvahách o rozširovaní o ďalších viac ako 5 štátov je legitímna aj diskusia o potrebnej reforme samotnej Únie, od jej spoločnej poľnohospodárskej politiky až po garantované miesto v Komisii pre každý členský štát. EÚ si zároveň uvedomuje vplyvové operácie zo strany Ruska prebiehajúce vo všetkých kandidátskych krajinách, ktorých súčasťou sú aj rozsiahle dezinformačné kampane. Udeľovanie kandidátskych statusov a jasnejších pravidiel a postupov pre vstup do EÚ môže pomôcť bojovať s negatívnymi naratívmi šírenými Moskvou. K rozširovaniu EÚ sa vyjadrila aj predsedníčka EK Ursula von der Leyen počas svojej poslednej (v rámci súčasného mandátu) Správe o stave Únie 13. septembra 2023. Nepriniesla však mnoho detailov budúceho rozširovania. Pripustila možnú nutnosť revízie zmlúv pre reformu EÚ, osobitne niekoľkokrát spomenula budúce členstvo Ukrajiny v EÚ a tiež Moldavsko a Srbsko. Nevyjadrila sa však k časovému harmonogramu či možnému obmedzenému členstvu nových krajín. Preto si na ďalšie detaily musíme počkať na rokovania ministrov a hodnotiace správy Komisie k postupu jednotlivých krajín a možnému otvoreniu prístupového procesu pre ďalšie štáty.
Foto kredit:
This Adapt Brief is supported by
NATO’s Public Diplomacy Division