Výrazný ruský ideológ Alexander Dugin je častým protagonistom novinárskych vyšetrovaní príčin nedávnej zahraničnej politiky Moskvy. Dugin, s dlhou bradou, zvučným hlasom a extrovertným vystupovaním, je pre televíziu atraktívny rečník, ktorý spĺňa stereotyp archetypálneho ruského filozofa. Pre svojich poslucháčov môže byť mnohým – moderným Dostojevským, pravicovým Trockým, pravoslávnym mníchom, druhým Rasputinom alebo alternatívnym Tolstým.
Dugin je sčítaný polyglot, ktorý sa dokáže vyjadrovať vo viacerých jazykoch. Dobre sa vyzná v sociálnej teórii, ezoterickej literatúre a normatívnej filozofii. Jeho politické názory siahajú od teórie civilizácie Samuela Huntingtona po satanizmus Aleistera Crowleyho, od krajne ľavicového syndikalizmu po krajne pravicový tradicionalizmus, od arcireakčných zásad po radikálne nonkonformné myšlienky.
Dugin bol označený za konzervatívca, marxistu, imperialistu, fundamentalistu, geopolitika a mnoho ďalších. Väčšina týchto označení je tak či onak výstižná, ale sama osebe nepresná. Na opis vlastnej ideológie Dugin zaviedol nové konštrukcie, ako napríklad „neoeurazianizmus“ alebo „štvrtá politická teória“, aby zapôsobil na čitateľov v Rusku i mimo neho.
Dugin je tiež pútavým rečníkom a partnerom v dialógu. Na konferenciách, v diskusných reláciách a v rozhovoroch vystupuje ako rozhľadený, výrečný a pohotový. Otvorene priznáva svoje extrémne nihilistické postoje. Dugin otvorene vyzýva na globálnu antiliberálnu revolúciu, predpovedá koniec medzinárodného poriadku a ochotne vysvetľuje dôvody svojho znechutenia Západom.
V 90. rokoch sa Dugin otvorene prezentoval ako fašista. Opakovane chválil predstaviteľov nemeckého národného socializmu a jeho spojencov. V poslednom čase sa však Dugin zdržiava verejného vyjadrovania sympatií k historickému európskemu fašizmu. Namiesto toho sa teraz prezentuje ako „antifašista“.
Textová produkcia Dugina a jeho rôznych think tankov za posledných 35 rokov je obrovská. Dugin a spol. vydali desiatky kníh v rôznych jazykoch, napísali stovky článkov a rozšírili tisíce písomných, zvukových alebo obrazových vyhlásení v rôznych ruských aj neruských médiách, na verejných fórach a sociálnych sieťach. Mimoriadny objem, početné preklady a závratné množstvo Duginových výrokov – a nie tak ich obmedzená hĺbka, pochybná kvalita a bizarné tvrdenia – ho preslávili.
Dnes je Dugin na celom svete uznávaný ako významný predstaviteľ súčasného ruského politického myslenia. Jeho verejná všadeprítomnosť, bojovné výroky a rétorické schopnosti viedli mnohých pozorovateľov k tomu, že ho považujú za jedného alebo dokonca hlavného strojcu znovuzrodenia ruského imperializmu a protizápadného obratu Moskvy. Za posledných 15 rokov bol Dugin okrem iného označovaný za „Putinov mozog“ a „najnebezpečnejšieho filozofa na svete“.
Duginova úloha v novej agresivite Kremľa vo všeobecnosti a najmä v rusko-ukrajinskej vojne je však zložitejšia. Na rozdiel od toho, čo sa často vykresľuje, Dugin nie je ani intelektuálne inovatívny filozof, ani ideológ s priamym prístupom do Kremľa. Rád sa prezentuje ako oboje a jeho ruskí aj neruskí priaznivci ho chvália ako hlbokého mysliteľa s kontaktmi na ruské vedenie. Je zvláštne, že aj niektorí jeho kritici berú tieto tvrdenia za bernú mincu.
Duginove filozofické výroky a politické myšlienky sú však len ruskými prekladmi alebo reformuláciami rôznych starších neruských antiracionálnych a antiindividualistických filozofických diskurzov. Kto pozná klasickú geopolitiku, integrálny tradicionalizmus, medzinárodný okultizmus, nemeckú konzervatívnu revolúciu, francúzsky postmodernizmus, európsku novú pravicu a niektoré ďalšie alternatívne myšlienkové školy, bude pri čítaní Dugina neustále zažívať deja vu.
Recipienti, ktorí nepoznajú exaltované koncepcie Duginových vzorov z predvojnového, medzivojnového a povojnového obdobia, ho môžu vnímať ako originálneho ruského filozofa. Ale to, čo on vyhlasuje za svoju „neoeurázianizmus“ alebo „štvrtú“ teóriu, je len prebrané od niektorých kontroverzných a/alebo marginálnych teoretikov a filozofov nenávideného Západu. Duginov švédsky stôl nihilistických fantázií, fašistických snov a totalitných schém obsahuje len málo nového pre študentov neruského ultranacionalizmu, antidemokratizmu a neliberalizmu.
Podobne rozšírená mylná predstava sa týka Duginovho často deklarovaného priameho vplyvu na politické rozhodovanie v Rusku. Je pravda, že niektorí ľudia blízki Putinovi, napríklad jeho dlhoroční spolupracovníci z KGB Viktor Čerkesov a Vladimir Jakunin, prejavili o Duginove spisy preukázateľný záujem.
Putinov povestný zástupca, tajomník Bezpečnostnej rady Nikolaj Patrušev, sa raz v rozhovore odvolával na geopolitické myšlienky sira Halforda Mackindera. Patrušev sa o britskom geografovi možno dozvedel od Dugina, ktorý kontroverzného svetobežníka v 90. rokoch v Rusku spopularizoval. Na začiatku 20. storočia Mackinder tvrdil, že kto bude ovládať takzvaný „heartland“, t. j. územie dnešnej Ruskej federácie, bude vládnuť svetu.
Niektoré Duginove extrémne výroky v minulosti anticipovali rétoriku dnešných propagandistov Kremľa. V roku 2014 Dugin v neslávne známej videoprezentácii vyzval Rusov, aby „zabíjali, zabíjali, zabíjali“ Ukrajincov. V roku 2015 vyhlásil: „Vojna je naša vlasť, náš živel, naše prirodzené a pôvodné prostredie, v ktorom sa musíme naučiť efektívne a víťazne existovať.“ Aj ďalšie staršie Duginove výroky sa kedysi zdali poburujúce, no dnes sa v Rusku stali bežnou normou.
Napriek tomu by sa čoraz väčšia zhoda medzi Duginovým diskurzom a rétorikou Kremľa, najmä od roku 2022, nemala preceňovať. Ich čoraz väčšia podobnosť je síce zrejmá, avšak neznamená priamu kauzalitu medzi Duginovými myšlienkami a Putinovou politikou. V posledných desaťročiach Dugin dokázal, že predpovedal vývoj postsovietskeho Ruska lepšie ako mnohí akademickí bádatelia. Bol však skôr prorokom a propagátorom než priamym podnecovateľom alebo vodcom týchto trendov.
Od 90. rokov 20. storočia Dugin a jeho stúpenci priznane prispeli k čoraz väčšiemu otráveniu ruského verejného a intelektuálneho diskurzu manichejskými, konšpiračnými a eschatologickými myšlienkami. Ich príbehy o odvekom nepriateľstve Západu voči Rusku, o nevyhnutnom konečnom boji medzi tradičnými pozemnými a liberálnymi námornými mocnosťami, o infiltrácii ruskej spoločnosti cudzími silami atď. prispeli k radikalizácii Putinovho režimu a politiky. V tomto Dugina a jeho stúpencov podporili desiatky ďalších reakčných, fašistických, rasistických a ultranacionalistických ruských spisovateľov a komentátorov.
Spoločne dosiahli niečo podobné ako nemecká tzv. konzervatívna revolúcia vo Weimarskej republike v medzivojnovom období. Namiesto priameho vplyvu na strany, politikov, byrokratov a diplomatov vytvorili atmosféru, v ktorej sa násilné represie doma a ozbrojená agresia v zahraničí zdajú prirodzené. Len málo ruských rozhodujúcich činiteľov doslovne opakuje Duginove myšlienky a ešte menej ľudí čítalo jeho knihy. Vzhľadom na Duginove skoršie záväzky voči fašizmu by len vybraní ruskí predstavitelia priznali, že im imponuje.
Napriek tomu ruská krajná pravica ako celok pomohla pripraviť protizápadný obrat Ruska v roku 2007, inváziu na Ukrajinu v roku 2014 a veľkú inváziu v roku 2022. Dugin a podobní pravicoví bubeníci už viac ako tri desaťročia neúnavne hlásajú imperialistické, ultranacionalistické a paranoidné protizápadné myšlienky. Keď Putin pred 15 rokmi vyhlásil, že sa zriekne Západu, pred takmer 10 rokmi anektoval Krym a pred takmer dvoma rokmi otvorene napadol Ukrajinu, mnohým Rusom nebolo potrebné vysvetľovať, prečo to Moskva údajne musela urobiť. Ruská krajná pravica s Duginom ako svojím filozofickým patriarchom to urobila už roky predtým.
Autor
Dr. Andreas Umland je analytikom Štokholmského centra pre východoeurópske štúdie (SCEEUS, Stockholm Centre for Eastern European Studies, Švédskeho inštitútu pre medzinárodné záležitosti, The Swedish Institute of International Affairs – UI).