Skupina deviatich štátov Európskej únie (EÚ) predstavila najnovšiu iniciatívu na zefektívnenie zahraničnej politiky EÚ a nie je ňou nič iné než zmena jednomyseľného hlasovania na hlasovanie kvalifikovanou väčšinou. Proti tejto iniciatíve sa promptne ohradilo Poľsko, ktoré na takúto zmenu nevidí dôvod. Posledná dekáda a analýza rozhodnutí prijatých v Rade EÚ však ukazuje, že jednomyseľnosť skutočne zdržuje či úplne zabraňuje prijímaniu promptných rozhodnutí, čo oslabuje pozíciu EÚ ako aktéra zahraničnej politiky.
Ruská agresia na Ukrajine priniesla celú radu problémov a dôsledkov v rôznych oblastiach pre rozličných aktérov. EÚ a jej členské štáty sú, po samotnej Ukrajine a Rusku, jednými z najviac zainteresovaných členov medzinárodného spoločenstva v konflikte. Rýchla reakcia a promptnosť prijímania rozhodnutí po ruskom útoku nie je na úrovni EÚ samozrejmosťou. V oblasti Spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky (SZBP) sa rozhodnutia prijímajú jednomyseľnosťou, čo znamená, a aj sa v minulosti preukázalo, že hoci len jeden členský štát môže zablokovať iniciatívu celého bloku. Zmena spôsobu rozhodovania o zahraničnej politike je evergreenom debát o fungovaní EÚ a prechod k hlasovaniu kvalifikovanou väčšinou vyvoláva mohutné akademické či politické diskusie.
Najnovším príspevkom do debaty je iniciatíva deviatich členských krajín EÚ zo začiatku mája 2023, ktoré vytvorili „Skupinu priateľov“ hlasovania kvalifikovanou väčšinou v SZBP EÚ. Skupina štátov je vedená Nemeckom a cieľom je zlepšiť efektivitu rozhodovacieho procesu a zrýchliť prijímanie rozhodnutí. Okrem Nemecka sa na iniciatíve podieľajú aj Belgicko, Fínsko, Francúzsko, Holandsko, Luxembursko, Slovinsko, Španielsko a Taliansko. K tejto aktivite ich vedie ruská agresia a výzvy, ktorým EÚ čelí v medzinárodnom prostredí. Rozhodovanie kvalifikovanou väčšinou vyžaduje, aby s určitým návrhom súhlasilo aspoň 55 % krajín (15 z 27), ktoré disponujú 65% obyvateľov celej EÚ. To favorizuje veľké krajiny ako Francúzsko či Nemecko, pre ktoré je jednoduchšie dosiahnuť tzv. blokačnú menšinu – aspoň štyri krajiny, ktoré s návrhom nesúhlasia, respektíve sa zdržia hlasovania.
Názory na modifikáciu hlasovania sa rôznia. Z iniciatívy je zrejmé, ktoré krajiny si kvalifikovanú väčšinu v SZBP dokážu predstaviť, no po jej predstavení sa okamžite ozvala jedna z veľkých krajín, Poľsko, ktoré na takúto zmenu nevidí dôvod a zdôrazňuje dôležitosť jednomyseľnosti pri zahranično-politických a obranných otázkach. Aj zo štúdií think-tankov ako GLOBSEC či Jacques Delors Centre je zrejmé, že počet krajín, ktoré sú skeptické či nerozhodnuté v otázke zmeny spôsobu hlasovania v SZBP je stále vysoký a približuje sa číslu desať. Špeciálne malé členské krajiny sú tými, ktoré trvajú na zachovaní jednomyseľnosti. Ich najväčšou obavou je, že by mohli byť v otázkach zahraničnej politiky prehlasované a ich národný záujem by tak mohol byť ohrozený. Naopak, inštitúcie EÚ sú kvalifikovanej väčšine naklonené. Túto tému prezentovala vo svojej Správe o stave Únie súčasná predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyen a rovnako aj jej predchodca Jean-Claude Juncker.
Je potrebné dodať, že stanovisko „Skupiny priateľov“ je veľmi stručné, ale obsahuje kľúčovú pasáž o tom, že skupina štátov sa bude snažiť nájsť možnosti ako zlepšiť efektivitu rozhodovania SZBP na základe existujúcich ustanovení v Zmluve o EÚ. Tá v časti o zahraničnej politike, konkrétne článku 31(3) obsahuje tzv. passerelle clause, ktorá ustanovuje, že Rada môže prijať rozhodnutie hlasovať o aktoch súvisiacich so SZBP kvalifikovanou väčšinou. Na túto zmenu je však potrebná jednomyseľnosť, čo predstavuje najväčšiu prekážku. Pozitívnym aspektom v tomto prípade je skutočnosť, že na zmenu hlasovania by nebolo potrebné meniť znenie zakladajúcich zmlúv Únie, čo by vyžadovalo konanie referend v členských štátoch.
Dôležitou súčasťou návrhov modifikujúcich jednomyseľné hlasovanie v SZBP je, že zväčša nepredpokladajú zmenu spôsobu rozhodovania v celej tejto politike. Nakoľko pod SZBP patrí aj Spoločná bezpečnostná a obranná politika, do ktorej kompetencií spadajú napríklad civilné a vojenské misie EÚ, tak zmenu v celej tejto politike nie je realistické očakávať. Častokrát sa vo volaniach po zmene hlasovania spomínajú najmä rozhodnutia o sankciách a stanoviskách o ľudských právach. Takúto alternatívu spomenula napríklad von der Leyen.
Pri analýze zablokovaných či výrazne pomalšie prijatých rozhodnutí v SZBP je možné pozorovať, že konkrétne štáty si berú zahraničnú politiku EÚ ako rukojemníka vlastných záujmov alebo sa prejavujú ako trójsky kôň cudzích mocností. Cyprus takto v roku 2020 pozdržal rozhodnutie o uvalení sankcií na Bielorusko o 3 týždne a Maďarsko je pravidelným „kameňom úrazu“ jednotného postoja Únie. Kvalifikovaná väčšina by pri takýchto prípadoch bola účinným prostriedkom ako dosiahnuť želaného výsledku rýchlejšie a bez dlhotrvajúcich negociácií. Ak sa chce EÚ stať skutočne globálnym hráčom, zmena zaužívaných postupov je do budúcnosti neodvratná. To však nemusí nutne znamenať zmenu rozhodovacieho procesu v SZBP, čo by nemalo byť považované za tzv. silver bullet všetkých problémov európskej zahranično-politickej akcie. Avšak, aj v konflikte na Ukrajine sa EÚ prezentuje skôr ako regionálny aktér, za ktorého hranicami zúri vojna a preto si uvedomuje vážnosť situácie. Proces zefektívnenia SZBP však potrvá ešte dlhý čas a v súčasnom období kríz a zraniteľnosti demokracie budú musieť európski politici vynaložiť obrovské úsilie, aby sa dohodli na postupe, s ktorým budú súhlasiť všetky krajiny spoločne.
Foto kredit: PES Communications_Flickr.com