19. septembra 2023 azerbajdžanské ozbrojené sily zahájili ofenzívu do Náhorného Karabachu. Do 24 hodín bol Azerbajdžan schopný obkľúčiť hlavne mesto Stepanakert, a donútiť miestnu arménsku republiku Artsakh podpísať kapituláciu. Baku tak definitívne získalo plnú kontrolu nad regiónom.
Očakávaný koniec nezávislosti regiónu a nepotvrdené správy o zločinoch spáchaných ozbrojenými silami Azerbajdžanu spôsobili exodus arménskeho obyvateľstva. Azerbajdžan preto jednosmerne otvoril hranice a umožnil miestnemu arménskemu obyvateľstvu presunúť sa do Arménska. Vyše 100 000 civilistov, približne 80% obyvateľstva regiónu, sa rozhodlo opustiť Náhorný Karabach. Vláda republiky Artsakh zároveň dosiahla dohodu s azerbajdžanskou vládou, podľa ktorej republika 1. januára 2024 prestane existovať a región sa plne integruje do Azerbajdžanu.
Konečné ovládnutie Karabachu prišlo po tom, čo v decembri 2022 Azerbajdžan započal ekonomickú blokádu Náhorného Karabachu. Tá bola priamym porušením podmienok prímeria, ktoré ukončilo arménsko-azerbajdžanskú vojnu v roku 2020. Blokáda takmer úplne odrezala Náhorný Karabach od zvyšku sveta a región postihol akútny nedostatok potravín a iných základných životných potrieb. Blokáda značne oslabila pripravenosť a vôľu Artsakhu vzdorovať.
Víťazstvo Azerbajdžanu v konflikte o Náhorný Karabach budú mať ďalekosiahle následky pre celý región. Baku kombináciou ekonomickej blokády, psychologických operácií a hrubej sily donútilo miestne obyvateľstvo, aby oblasť samo opustilo. Tým pádom nebude potrebné Karabach násilne etnicky vyčistiť, čo by bolo z diplomatického hľadiska komplikované a ľudskoprávneho hľadiska katastrofálne. Je pravdepodobné, že keď bude Náhorný Karabach 1. januára 2024 plne integrovaný do Azerbajdžanu, v oblasti nezostane žiadne signifikantné arménske obyvateľstvo. Azerbajdžan pravdepodobne osídli tento región etnickými Azérmi, pretože región sa stane politicky spoľahlivým, až keď bude mať obyvateľstvo lojálne Baku. Je vysoko nepravdepodobné, že Arménsko bude schopné signifikantne ovplyvniť vývoj situácie. Arménska armáda nedokáže konkurovať lepšie vyzbrojenej azerbajdžanskej armáde a arménska vláda nemá politickú vôľu región znova ovládnuť. Nie je preto dôvod predpokladať, že by sa v blízkej budúcnosti situácia značne zmenila v prospech Arménska. Dlhoročný spor o Náhorný Karabach tak de facto skončil.
V regióne môže ale vzniknúť nový konflikt o tzv. Zangezurský koridor, ktorý by spájal azerbajdžanskú exklávu Nachičevan s zvyškom Azerbajdžanu. Nachičevan je súčasť Azerbajdžanu, ktorá je od zvyšku krajiny oddelená teritóriom Arménska. Okrem Arménska Nachičevan hraničí s Tureckom a Iránom, čo z oblasti robí potenciálnu kľúčovú križovatku medzi Kaukazom, Tureckom a Centrálnou Áziou. Turecko, ktoré udržiava priateľské vzťahy s Azerbajdžanom a zásobuje ho zbraňami, dlhodobo plánuje realizovať cez Nachičevan a Arménsko do Azerbajdžanu tranzitný koridor. Ten by plnil ekonomickú a potenciálne aj vojenskú funkciu. Umožnil by Turecku presúvať tovar, zbrane a ozbrojené sily jednoducho až na hranice s Ruskom a Iránom a zároveň spájal Ankaru s trhmi v stredoázijských turkických republikách. Ak budú Azerbajdžan a Turecko spoločne ďalej vyvíjať tlak na Arménsko, ktoré má oslabené ozbrojené sily a prišlo tiež o podporu Moskvy, je možné, že na návrh realizácie Zangezurského koridoru eventuálne bude Jerevan nútený pristúpiť, najmä ak sa chce vyhnúť riziku ďalšieho ozbrojeného konfliktu. Realizáciu koridoru by nepriamo pravdepodobne uvítala aj Európska Únia, pretože potrebuje otvoriť Kaukazskú cestu, s pomocou ktorej chce získať prístup k zemnému plynu z Centrálnej Ázie.
Na dolnom Kaukaze tak po ústupe ruského vplyvu vzniká silný turkický blok Azerbajdžanu a Turecka, ktorý má medzi sebou oslabené Arménsko. Na druhej strane sa ale aktivizuje tiež staronový súper Turecka v tomto regióne: Irán. Irán má dlhodobo napäté vzťahy s Tureckom a Azerbajdžanom. Azerbajdžanskí nacionalisti si nárokujú severné regióny Iránu, ktoré sú obývané Azérmi a Baku je zároveň dlhodobým spojencom Izraela, úhlavného nepriateľa Teheránu. Realizácia Zangezurského koridoru by definitívne potvrdila tureckú dominanciu na južnom Kaukaze a zároveň zásadne posilnila Azerbajdžan. Tento vývoj by mal potenciál výrazne prehĺbiť dlhodobý záujem etnických Azérov žijúcich v Iráne o zjednotenie s Azerbajdžanom. Baku, ktoré by už nebolo zaneprázdnené snahou o ovládnutie Náhorného Karabachu a priameho spojenia s Tureckom, by sa navyše mohlo odvážiť podporovať miestnych separatistov finančne a vojensky a zásadne tak destabilizovať severozápad Iránu. V snahe predísť tomuto scenáru pre Irán čoraz aktívnejšie politicky aj dodávkami zbraní podporuje Arménsko a bráni realizácii Zangezurského koridoru.
Budúcnosť situácie na Kaukaze tak stále nie je jasná. Faktom však je, že spor o Náhorný Karabach skončil, aj vďaka odchodu arménskeho obyvateľstva z regiónu. Arménsko-azerbajdžanský konflikt ale pravdepodobne neskončil a výsledkom bude začiatok proxy konfliktu, ktorý rozhodne aká veľmoc, či Turecko alebo Irán, bude hegemónom južného Kaukazu. Studená vojna na Strednom Východe, ktorá donedávna bola vedená Saudskou Arábiou a Iránom by sa mohla premeniť na súboj medzi expanzionistickým Tureckom a Iránom. Ako bolo spomenuté, EU by v takom prípade podporovala Turecko, aj kvôli významu azerbajdžanskému plynu a potenciálnemu prístupu k zemnému plynu z krajín Strednej Ázie, ktorý by uľahčila realizácia Zangezurského koridoru. Naopak, na strane Iránu by zase pravdepodobne stále Rusko, ktoré sa snaží minimalizovať vplyv Západu na Kaukaze. Takéto súperenie, najmä v prípade ak by ďalej eskalovalo, má potenciál značne destabilizovať nielen južný Kaukaz ale aj Stredný Východ a svet.