V pondelok 12. septembra 2022 začali azerbajdžanské jednotky intenzívne bombardovať arménske vojenské ciele na medzinárodne uznanom území Arménska. O dva dni neskôr, v odvete za pondelkový útok, arménska armáda spustila ostreľovanie azerbajdžanských pozícií. Ešte v ten istý deň ale obe strany podpísali prímerie a násilie dočasne utíchlo. Výsledkom najhoršieho násilia od ukončenia bojov o Náhorný Karabach je takmer 200 mŕtvych na oboch stranách.
Delostrelecké šarvátky sú iba najnovší diel arménsko-azerbajdžanského konfliktu, v ktorého strede leží spor o Náhorný Karabach. Ten, hoci bol etnicky takmer kompletne arménsky, bol ale v dobách ZSSR Moskvou pridelený Azerbajdžanskej SSR. Počas obdobia stalinizmu bol konflikt dočasne zamrazený, kvôli mohutnej represií obidvoch strán zo strany Moskvy. Napätie medzi oboma etnikami ale rapídne narástlo počas perestrojky, kedy nové politické slobody umožnili obidvom stranám agitovať za svoje záujmy. V roku 1988 začali v obidvoch republikách etnické čistky a masová migrácia obyvateľstva. Keď sa po rozpade ZSSR v roku 1991 z južného Kaukazu stiahla sovietska armáda, Arméni v Náhornom Karabachu vyhlásili nezávislosť. Následne vypukla vojna medzi už úplne nezávislým Arménskom a Azerbajdžanom, v dôsledku ktorej vznikla formálne nezávislá arménska Náhorno-karabašská republika, medzinárodne neuznaný defacto štát na území oficiálne patriacom Azerbajdžanu. Všetky strany konfliktu podpísali v roku 1994 prímerie.
Nasledovalo dlhé obdobie tzv. zamrznutého konfliktu, so sporadickými a relatívne malými šarvátkami v pohraničnej oblasti. Počas tohto obdobia sa Arménsko zblížilo s Ruskom a Azerbajdžan s Tureckom. Azerbajdžan zároveň začal inkasovať obrovské peniaze z exportovania ropy a zemného plynu a tieto zdroje minul do veľkej miery na nákup kvalitnej výzbroje od Turecka a Izraelu.
V roku 2020 začal Azerbajdžan ofenzívu voči Arménom v Náhornom Karabachu a s použitím vyspelých dronov a delostrelectva bol schopný poraziť arménsku armádu. Rozpad arménskej frontovej línie zastavil až Vladimír Putin, keď sprostredkoval medzi štátmi prímerie. Azerbajdžan získal späť veľkú časť Náhorného-Karabachu, dohodla sa výmena zajatcov, do oblasti boli nasadené ruské mierové sily a obe krajiny sa zaviazali, že dôjde k otvoreniu ekonomických a dopravných koridorov a spojení. Ruské mierové jednotky obsadili kľúčový Lačinský koridor, ktorý spája Náhorný Karabach s Arménskom. Napriek podpísanému prímeriu ale dodnes nedošlo k podpisu mierovej zmluvy medzi Arménskom a Azerbajdžanom a taktiež k naplneniu všetkých záväzkov vyplývajúcich z prímeria.
Motívy, ktoré viedli Baku k nedávnej agresii teda veľmi pravdepodobne vychádzajú najmä z nespokojnosti z toho, že rozhovory s Arménskom týkajúce sa podpisu finálnej mierovej zmluvy ohľadom Karabachu a spoločnej hranice napredujú len pomaly, a že Jerevan efektívne blokuje tiež vytvorenie tzv. Zangezurského dopravného koridoru, ktorý by spájal azerbajdžanskú enklávu Nachičevan so samotným Azerbajdžanom. Koridor má veľký geopolitický potenciál nielen pre Azerbajdžan, ale aj Turecko, ktoré si od neho sľubuje efektívnejšie ekonomické prepojenie so strednou Áziou. V neposlednom rade ale Azerbajdžan cíti, že Arménsko je výrazne oslabené, rovnako ako arménsky hlavný spojenec – Moskva. Azerbajdžanský útok prišiel len šesť dní po tom, čo ukrajinská armáda spustila veľkú ofenzívu v Charkovskej oblasti. Baku tak môže cítiť príležitosť na to, aby vyvinula na Arménsko tlak, aby sa vzdalo aj zvyšku Náhorného Karabachu.
Situácia má tak potenciál ešte viac sa vyostriť. Ruská federácia hrala v regióne kľúčovú úlohu strážcu mieru. Ak sa situácia na Ukrajine bude vyvíjať pre Rusko horšie a bude nútené na Ukrajinu posielať čím viac vojenskej sily, tak to Azerbajdžanu uvoľní ruky viesť čím viac ambicióznejšiu zahraničnú politiku. Je možné, že ak vplyv Ruska dostatočne oslabne, tak sa Azerbajdžan pokúsi obsadiť celý Náhorný Karabach. Európska únia nie je momentálne v stave, kde by si dovolila vynútiť mierové rokovanie medzi Azerbajdžanom a Arménskom, pretože sa pokúša nahradiť ruský plyn práve azerbajdžanským. Vojna na Kaukaze by mohla odrezať EU od kaukazského, ale aj stredoázijského plynu a signifikantne by tým poškodila energetickú bezpečnosť Európy. Arménsko ma jedinú nádej v podobe Iránu. Irán má dlhodobo napäté vzťahy s Azerbajdžanom kvôli veľkej azerbajdžanskej menšine žijúcej na iránskom území a najmä kvôli spolupráci medzi Izraelom a Baku. Teherán aj preto začal blízko spolupracovať s Arménskom a vníma Turecko, ktoré podporuje Azerbajdžan, ako svojho regionálneho rivala. V budúcnosti by sme mohli vidieť arménsko-azerbajdžanský konflikt pretransformovaný na proxy konflikt Iránu a Turecka o kontrolu nad Kaukazom. Kaukaz by sa tým mohol stať ďalším bojiskom trojpólovej studenej vojny v strednom východe medzi Saudskou Arábiou a Izraelom – Iránom – Tureckom. Aktuálne sa ale zdá, že schopnosť Iránu aspoň čiastočne nahradiť ruský vplyv na Kaukaze je značne limitovaná a okrem rétoriky nie je Teherán zatiaľ schopný či ochotný podniknúť v regióne reálne kroky. Pokračujúci úpadok ruského vplyvu nielen na Kaukaze tak veľmi pravdepodobne bude naďalej priživovať ochotu Baku dosiahnuť svoje požiadavky aj za použitia sily.
Foto kredit: Viewsridge