Nikol Pašinjan, arménsky premiér a Ilham Alijev, azerbajdžanský prezident, dosiahli na pražskom samite Európskeho politického spoločenstva dohodu o vzájomnom uznaní teritoriálnej integrity a suverenity medzi Arménskom a Azerbajdžanom. Arménski predstavitelia neskôr deklarovali, že Jerevan je pripravený podpísať mierovú zmluvu a dohodu o delimitácii vzájomnej hranice s Azerbajdžanom do konca tohto roku. Ak sa tak stane, mohlo by to znamenať ukončenie desaťročia trvajúceho konfliktu medzi oboma krajinami. Stabilita južného Kaukazu je tiež v záujme EÚ, ktorá ktorá posledné roky v tichosti zlepšovala predovšetkým svoje vzťahy s Baku vzťahy v oblasti energetiky. Význam Azerbajdžanu pre Brusel ešte viac stúpol po ruskom útoku na Ukrajinu a kvôli potrebe Európy nájsť alternatívu za ruský plyn a ropu. Aké možnosti a príležitosti v oblasti energetiky môže teda priniesť mier medzi Arménskom a Azerbajdžanom nielen pre región ale aj pre EÚ?
Rusko, ktoré bolo najväčším spojencom Arménska, aktuálne sústreďuje všetku svoju pozornosť na Ukrajinu. To významne limituje jeho schopnosť podporovať Jerevan, čo sa prejavilo v ochote Azerbajdžanu stupňovať svoj tlak voči Arménsku v posledných mesiacoch. Moskva nijako nezasiahla dokonca ani počas nedávneho azerbajdžanského ostreľovania arménskeho územia. Z ruských vyjadrení sa navyše nezdá, že by sa tento postoj Moskvy mohol v blízkej dobe zmeniť. Rusko tak ukazuje, že nie je naďalej spoľahlivým garantom bezpečnosti v regióne či partnerom, ktorý by dokázal obhajovať arménske záujmy voči Azerbajdžanu. Táto situácia tak vytvára tlak najmä na arménskeho premiéra Pašinjana, ktorý je, zdá sa, ochotný podpísať mierovú zmluvu s Azerbajdžanom aj za cenu uznania azerbajdžanskej suverenity nad Náhorným Karabachom. Nedávne ozbrojené strety medzi oboma krajinami totiž ukázali, že Azerbajdžan je v prípade pokračujúcej arménskej neochoty podpísať mierovú zmluvu pripravený vojensky zasiahnuť nielen v Náhornom Karabachu, ale preniesť konflikt aj na územie samotného Arménska. Dosiahnutie dohody navyše diplomaticky podporujú USA a EÚ. Možný mier by navyše takmer s určitosťou normalizoval tiež turecko-arménske vzťahy, keďže Ankara je dlhodobo najbližší partner Azerbajdžanu.
Z pohľadu energetiky je situácia oboch krajín diametrálne odlišná. Na rozdiel od Arménska má Azerbajdžan prístup ku Kaspickému moru, ktoré je zdrojom fosílnych palív v regióne. Táto skutočnosť z neho robí lukratívneho partnera s najväčším ropným poľom Azer-Čirág Gunešli, ako aj so zásobami zemného plynu v plynovom poli Shah Deniz. Aj vďaka zásobám nerastných surovín ale krajina do veľkej miery nevyužíva svoj potenciál pre výrobu energie z obnoviteľných zdrojov. Na druhej strane Arménsko nedisponuje zásobami zemného plynu ani ropy a je vo veľkej miere závislé od dovozu energie. Rusko v súčasnosti dodáva do Arménska až 85 % zemného plynu, ktoré preteká cez Gruzínsko. V sovietskej a post-sovietskej ére krajina čelila neustálym výpadkom a vážnemu nedostatku energie. V súčasnosti je ruská dcérska spoločnosť Gazprom jediným distribútorom zemného plynu v Arménsku s výnimkou menších dodávok z Iránu.
Z pohľadu Bruselu je kľúčová najmä tranzitná infraštruktúra v podobe ropovodu Baku – Tbilisi-Ceyhan a Baku – Supsa a Južného plynového koridoru, ktorá vedie z Azerbajdžanu, cez Gruzínsko a Turecko do EÚ. Napriek tomu, že azerbajdžanský plyn nedokáže do plnej miery nahradiť ten ruský, ročne vie Azerbajdžan v súčasnosti do EÚ dodať približne 11,5 miliardy metrov kubických plynu. Pre porovnanie donedávna importovala EÚ z Ruska až 155 milárd metrov kubických ročne. Novootvorený grécko-bulharský interkonektor privádza ďalšie 3 miliardy metrov kubických, z ktorých tvorí azerský plyn tretinu. Nedávno ale únia podpísala dohodu s Azerbajdžanom o navýšení ročných dodávok plynu na 20 miliárd metrov kubických plynu najneskôr do roku 2027. Vzájomná spolupráca sa očakáva tiež v solárnych a vodných projektoch.
EÚ teda aktívne spolupracuje s kaukazskými krajinami na zlepšení energetickej bezpečnosti a v budovaní kapacít v oblasti obnoviteľných zdrojov energie. Azerbajdžan celkovo upevňuje svoju pozíciu dominantného energetického hráča v regióne a uzatvára bilaterálne dohody aj s Pakistanom, ktorý v súčasnosti čelí nedostatku energie. To isté platí aj pre Turecko, pre ktoré vzrástol export azerbajdžanského plynu o 20%.
V rámci energetickej bezpečnosti EÚ sa ale ozývajú sa aj hlasy, ktoré varujú pred prílišným spoliehaním sa na na azerbajdžanský plyn ako alternatívu pre ruský plyn. Dôvodom sú najmä ruské záujmy v azerbajdžanskom energetickom sektore – ruská spoločnosť Lukoil v Azerbajdžane má podiel extrakcii plynu na Shah Deniz (ktoré má na budúci rok dosiahnuť svoj vrchol vo vyťaženosti), či možným prepojeniam azerbajdžanského vedenia na korupciu a pranie špinavých peňazí. Azerbajdžanský plyn navyše objemovo nikdy nenahradí ten ruský, i keď do významnej miery prispeje k energetickej diverzifikácii, teraz aj v budúcnosti. Pre EÚ je ale dôležitá stabilita južného Kaukazu aj z pohľadu budovania si možných energetických partnerstiev s krajinami Centrálnej Ázie. Potenciálne dodávky ropy či plynu z krajín ako je Kazachstan by totiž veľmi pravdepodobne viedli práve tadiaľ.
Foto credit: The Prime Minister of the Republic of Armenia Website
