30. augusta sa odohral v Gabone vojenský prevrat. Puč prebiehal krátko po vyhlásení výsledkov volieb národnou volebnou komisiou, ktorá vyhlásila, že vo voľbách zvíťazil doterajší prezident Ali Bongo. Bongo bol hlavnou obeťou tohto puču a momentálne je v domácom väzení. Moc prebrala vojenská junta vedená Briceom Oliguiom, bratrancom Aliho Bonga a veliteľa Gabonskej republikánskej gardy.
Gabon je malá stredoafrická krajina ležiaca v Guinejskom zálive. Má iba 2,3 milióna obyvateľov, pričom miestna ekonomika je založená najmä na exporte ropy a ďalších nerastných surovín. Monopol na ťažbu ropy malo v minulosti Francúzsko, v súčasnosti sú ale v tomto sektore prítomné tiež ruské a čínske firmy. Krajina má zároveň druhé najväčšie zásoby mangánu na svete.
V Gabone vládla dynastia Bongovcov 55 rokov. Krátko po získaní nezávislosti od Francúzska v roku 1960 sa Omar Bongo stal prezidentom Gabonu. Vládol autokraticky až do roku 1990, keď prijal kompromisnú ústavu, ktorá čiastočne liberalizovala politickú situáciu v krajine. Omar Bongo následne viedol krajinu až do roku 2008, kedy zomrel na infarkt a moc v krajine prevzal jeho syn Ali Bongo. Dynastia Bongovcov je klasickým príkladom postkoloniálnej Afriky. Bongovci od prevzatia moci blízko spolupracujú s bývalým kolonizátorom, Francúzskom. V Gabone sú francúzske vojenské posádky, krajina prijíma od Francúzska finančnú pomoc a francúzske firmy vlastnia časť gabonského ropného priemyslu. Gabon, napriek tomu, že má vyššie HDP na obyvateľa ako Brazília, je jedným z štátov s najnižšou životnou úrovňou na svete. 34% obyvateľstva žije pod hranicou chudoby a 40% obyvateľstva je nezamestnaných. Rozsiahla chudoba je spôsobená kleptokratickým spravovaním krajiny počas éry Bongovcov.
Vláda Aliho Bonga bola od začiatku poznačená veľkými nepokojmi. V krajine sa v minulosti odohralo množstvo protivládnych protestov kvôli podozreniam manipulácie volebných výsledkov. Už v roku 2019 sa armáda pokúsila o vojenský prevrat, tento pokus bol však neúspešný. Nestabilitu v Gabone ďalej prehĺbili tiež udalosti v ďalších afrických krajinách, kde sa za posledné mesiace odohralo viacero vojenských pučov. Ozbrojené sily sa postupne zmocnili moci v Mali, Burkina Faso, Guinei a Nigeri, pričom rýchlo nadviazali úzku spoluprácu s ruskými Wagnerovcami, pod zámienkou efektívnejšieho boja proti islamistickým povstalcom. Regionálne orgány, ako ECOWAS alebo Africká únia a západné mocnosti ako Francúzsko, EÚ či USA na tieto prevraty pritom na tento vývoj nereagovali nijako razantne. Tento postoj uľahčil rozhodovanie aj gabonským pučistom, ktorí tak mohli kalkulovať s tým, že Francúzsko nebude velmi pravdepodobne ochotné vojensky intervenovať ani v prípade prevratu v Gabone. Priamym spúšťačom prevratu boli ale prezidentské voľby, na základe ktorých mal Ali Bongo započať svoje tretie obdobie v úrade prezidenta. Legitimita týchto volieb bola ale spochybnená kvôli obvineniam z volebného podvodu. Puč prebehol bez komplikácii len krátko po vyhlásení volebných výsledkov a aktuálne je Gabon pod kontrolou ozbrojených síl.
Na rozdiel od ostatných vojenských prevratov, ktoré v Afrike prebehli za posledný rok, puč v Gabone nevykazuje anti-kolonialistické (anti-francúzske) a proruské črty, pričom jeho oficiálna motivácia tiež nevychádza zo zlej bezpečnostnej situácie v krajine. Miestna vojenská junta vyhlásila, že hodlá udržiavať existujúcu medzinárodné záväzky a zatiaľ nepodnikla ani žiadne kroky voči prítomnosti francúzskych jednotiek v krajine. Junta v nejakej podobe nenaznačila zámer spolupracovať s Wagnerovcami a nie sú žiadne indikácie, že by takýto krok mala v úmysle.
Z reakcií mnohých Gabončanov je možné usúdiť, že puč je minimálne medzi časťou obyvateľstva populárny. Popularite junty pomáha aj skutočnosť, že armáda okamžite po prevrate podnikla mnohé zásahy voči skorumpovaným členom Bongovej vlády. Krajina zároveň nečelí povstaleckej vojne, ako napríklad Burkina Faso, Mali alebo Niger, a je preto možné, že sa v blízkej budúcnosti presunie moc do rúk civilnej vlády. Aktuálne je však veľmi ťažké odhadnúť presnú motiváciu pučistov, ale zvolenie Brica Oliguea za dočasného prezidenta naznačuje, že sa v blízkej budúcnosti armáda neplánuje vzdať moci. Ak majú v úmysle postupnú demokratickú tranzíciu, je pravdepodobné, že rozsiahla a organizovaná gabonská opozícia by bola schopná pomaly prevziať moc od ozbrojených síl. Ak však mmá Oligue v úmysle vytvoriť novú kleptokratickú juntu, bolo by ťažké tomu zabrániť. Jediný spôsob, ako by bolo v blízkej budúcnosti realistické zvrhnúť vojenskú vládu, by bola zahraničná intervencia zo strany západu. Avšak, s oslabujúcou pozíciou Francúzska v Afrike a súčasne ľahostajnosťou USA, je takýto scenár nepravdepodobný.
Foto kredit:
This brief is supported by
NATO’s Public Diplomacy Division