Obrázok: Boris Groh/Ukraine Postal Service
Zhrnutie
V súčasnosti prebieha intenzívna diskusia o scenároch ukončenia alebo aspoň zmrazenia ruskej agresie voči Ukrajine. Väčšina pozorovateľov uznáva, že k zmysluplným rokovaniam medzi Kyjevom a Moskvou môže dôjsť až po úspešnej ukrajinskej ofenzíve. Medzi Ukrajinou a niektorými jej zahraničnými partnermi sa však prehlbujú rozdiely v pohľade na budúcnosť Krymu. Väčšina neukrajinských tvorcov politík a tvorcov verejnej mienky sa snaží rozlišovať medzi anuláciou výsledkov ruskej anexie z roku 2014 a tej z roku 2022. Zatiaľ čo obnovenie ukrajinskej územnej celistvosti na celej alebo väčšej časti pevninskej Ukrajiny je v celej odbornej komunite všeobecne akceptované, návrat čiernomorského polostrova pod kontrolu Kyjeva sa často považuje za nemožný, prinajmenšom v blízkej budúcnosti. Navrhované rozdelenie cieľov dočasného riešenia konfliktu sa často prezentuje ako pragmatická, „realistická“ a obozretná stratégia rokovaní.
Tieto prístupy však ignorujú politické a ekonomické dôsledky základnej geografickej črty Krymu – jeho úzke a viacnásobné prepojenie s ukrajinskou pevninou na severe. Popri všeobecnom ruskom cieli prevziať úplnú politickú kontrolu nad Ukrajinou bola invázia Moskvy v plnom rozsahu v roku 2022 motivovaná aj geologickými, historickými, hospodárskymi a inými väzbami medzi ukrajinským čiernomorským polostrovom a juhovýchodnou pevninou. Tieto „racionálne“ determinanty hlbšieho vpádu Moskvy do Donbasu a častí Záporožskej a Chersonskej oblasti sa často ignorujú alebo podceňujú.
V dôsledku toho sa preceňuje pripravenosť a schopnosť Ruska vzdať sa Moskvou kontrolovaného pozemného spojenia medzi Krymom a Ruskom. Po oslobodení ukrajinskej pevniny by bol Krym, podobne ako v rokoch 2014 – 22, anektovanou exklávou Ruskej federácie. Už teraz mu chýba a naďalej bude chýbať sladká voda z pevninskej Ukrajiny a pozemné spojenie s Ruskom. Naďalej by trpel vylúčením z medzinárodného obchodu, finančnej výmeny a investícií, ako aj geopolitickou neistotou. Západní tvorcovia politík a politici by mali uznať tieto okolnosti okupovaného polostrova a podporiť úplné obnovenie ukrajinskej územnej celistvosti. Namiesto presadzovania neudržateľného diplomatického polovičatého riešenia, ktoré je v rozpore so záujmami Kyjeva aj Moskvy, by mal Západ poskytnúť Ukrajine dostatok potrebných zbraní na rýchle oslobodenie všetkých Ruskom okupovaných území Ukrajiny, vrátane Krymu.
Úvod
Myšlienka nezvratnosti ruskej anexie Krymu, prinajmenšom v krátkodobom horizonte, je už viac ako deväť rokov rozšírenou samozrejmosťou medzi neukrajinskými tvorcami verejnej mienky a tvorcami politík zaoberajúcich sa Ruskom a Ukrajinou. Väčšina serióznych analytikov uznáva deštruktívne a genocídne motívy útoku Moskvy na Ukrajinu. Preto uznávajú, že Kyjev by mal čo najskôr oslobodiť väčšinu alebo dokonca celú pevninskú Ukrajinu – buď vojenskými, alebo nevojenskými prostriedkami.
Naopak, obsadenie Čiernomorského polostrova Moskvou možno – podľa rozdeľujúcich prístupov mnohých pozorovateľov, politikov a diplomatov – prijať ako hotovú vec. Niekedy sa takéto tvrdenia vyslovujú s odkazom na vysokú osobnú zainteresovanosť Vladimíra Putina do pôvodného rozšírenia, podľa Moskvy ruského štátneho územia v roku 2014. Niekedy sa v istej miere uznáva tvrdenie Kremľa o údajne zásadnej úlohe Krymu a jeho najväčšieho mesta Sevastopoľ v ruských dejinách a/alebo regionálnych záležitostiach.
Geostrategický význam Krymského polostrova je pre niektorých pozorovateľov dôvodom na podporu opätovného získania tejto časti územia Ukrajinou. Ak by Moskva mohla naďalej kontrolovať Krym, malo by to ďalekosiahle dôsledky nielen pre geopolitiku, stabilitu a obchodné spojenia Ukrajiny. Bolo by to nebezpečné aj pre ostatné čiernomorské krajiny, ako aj pre NATO a Európsku úniu, do ktorých niektoré z týchto prímorských štátov patria.
Oprávnenou obavou je, že pokračujúca okupácia Krymu Ruskom umožní Kremľu premeniť Čierne more na ruské jazero, tak ako sa stalo aj v prípade Azovského mora. Protichodné záujmy Ruska a na strane druhej krajín ako Bulharsko, Rumunsko, Turecko alebo Gruzínsko – nehovoriac o samotnej Ukrajine – sú v Čiernom mori zrejmé. Ak sa Kremľu umožní, aby sa na Kryme udržal, existencia týchto protichodných záujmov bude mať významný potenciál pre ďalšiu eskaláciu napätia v regióne. To je významný argument v prospech čo najskoršieho návratu Krymu do rúk Ukrajiny.
Je tu však aj argumentácia, ktorá pôsobí opačným smerom. Zvýšená bezpečnosť a kontrola, ktorú by Kyjev dosiahol v Čiernom mori po oslobodení polostrova, sa bude vnímať ako príslušné zníženie vplyvu Moskvy. V tejto situácii s nulovým súčtom budú geostrategické zisky Ukrajiny tým väčšie, čím väčšie budú straty Ruska. Širší bezpečnostno-politický význam Krymu je teda pre stúpencov Ukrajiny platným, ale aj ošemetným argumentom. Údajní „realisti“ ho môžu obrátiť v tom zmysle, že samotný geostrategický význam Krymu je takou veľkou výzvou, že by mal byť stiahnutý z rokovacieho stola.
Krátkozrakosť pragmatikov
Vylúčenie návratu Krymu pod kontrolu Kyjeva z úvah o scenároch ukončenia rusko-ukrajinskej vojny sa na tomto pozadí často prezentuje ako pragmatické. Na prvý pohľad sa skutočne môže zdať, že sa jedná o rozumný plán v rámci dosiahnutia progresu stanovenia si dosiahnuteľných cieľov. Takéto uvažovanie však prehliada niektoré významné geografické, hospodárske a politické skutočnosti minulosti, súčasnosti a budúcnosti Krymu. Oddelenie riešenia budúcnosti Krymu a celkového úsilia o dosiahnutie predbežného mieru, ignoruje základné fakty.
Takéto prístupy dezinterpretujú, prípadne skresľujú kľúčové príčiny a dynamiku eskalácie rusko-ukrajinského konfliktu v roku 2022, prípadne aj skôr. Predovšetkým, minuloročné obsadenie juhovýchodných ukrajinských území Moskvou nebolo vedené len s cieľom zničiť ukrajinský štát a národ a prevziať politickú kontrolu nad celou krajinou. Jeho cieľom bolo aj posilniť a podporiť ruskú anexiu Krymu, ku ktorej došlo osem rokov predtým.
Na rozdiel od nedávneho nezákonného rozšírenia ruského štátneho územia na juh Ukrajiny, získanie čiernomorského polostrova Moskvou v roku 2014 väčšina Rusov pred deviatimi rokmi nadšene podporovala. Občania a elity Ruska ju dodnes vysoko oceňujú. Okupácia Krymu zostáva pre Putinov režim zdrojom legitimity a popularity.
Prvá ruská anexia však bola neúplným, nákladným a riskantným podnikom. Pridala k nárokovanému štátnemu územiu Ruska nelegálnu exklávu ďaleko od ruského jadra. Hoci to nebol hlavný vojnový cieľ, jednou z funkcií nedávnej ruskej invázie v plnom rozsahu bolo zabezpečiť trvalejšiu okupáciu polostrova. Z hľadiska zabezpečenia – z pohľadu Moskvy – geoekonomickej a geopolitickej životaschopnosti okupovaného Krymu bolo riadne začlenenie polostrova do protiprávne rozšíreného Ruska dokončené až v roku 2022. Nedávne získanie územia na sever od polostrova urobilo z pohľadu Kremľa záber Krymu racionálnejším a integrálnejším.
V tejto súvislosti je snaha Západu o čo najrýchlejšie ukončenie ruskej okupácie pevninskej Ukrajiny súbežne s odkladom zvrátenia ruskej anexie ukrajinského Krymu na strane druhej nesprávna. Tento sebaklam sa týka materiálnych podmienok Krymu na mieste a – čiastočne oprávnených – subjektívnych úvah o jeho budúcnosti v Kremli. Súčasná okupácia polostrova Ruskom by hypoteticky mohla pokračovať aj po čiastočnom obnovení ukrajinskej územnej celistvosti na pevnine. Tento populárny scenár by však nebol neuspokojivý len pre Kyjev. Predstavoval by aj strategickú výzvu pre Moskvu, a to najmenej v štyroch smeroch.
President of Ukraine, flickr.com
Problém sladkej vody
Po prvé, v rokoch 2014 až 2022 čelilo hospodárstvo okupovaného Krymu rastúcemu
nedostatku vody. Polostrov mal vždy len obmedzené vlastné zásoby sladkej vody, nakoľko voda Čierneho mora je slaná, a teda nevhodná na väčšinu hospodárskych účelov. Tento problém bol vyriešený v neskorom a postsovietskom období, keď Severokrymský kanál privádzal sladkú vodu z rieky Dneper cez južnú pevninu Ukrajiny na polostrov cez Perekopský priesmyk.
Keď však Rusko v roku 2014 anektovalo Krym, Ukrajina zablokovala prevádzku Severokrymského kanála. V dôsledku toho ruská okupačná správa vyčerpávala čoraz viac skromných miestnych zásob sladkej vody na polostrove. Keďže Moskva nemala k dispozícii iné zdroje technologickej vody, zničila ekologickú rovnováhu na polostrove, aby udržala v chode hospodárstvo a infraštruktúru vrátane vojenských zariadení. Okupantom tak vznikol čoraz väčší sociálno-ekonomický a environmentálny problém.
Zlovestné je, že od obsadenia polostrova pred deviatimi rokmi Moskva na Kryme nepostavila ani jeden odsoľovací závod. Na rozdiel od 60. rokov minulého storočia, keď bol vybudovaný Severokrymský kanál, dnes existujú rôzne technológie na odsoľovanie morskej vody v priemyselnom meradle. Neustála absencia akýchkoľvek nových odsoľovacích zariadení alebo akéhokoľvek sladkovodného potrubia z južného Ruska na Krym od roku 2014 bola čoraz výrečnejšia. Rastúci deficit technologickej vody na polostrove a nečinnosť Moskvy v tomto smere svedčili o strategickom myslení Kremľa. Pravdepodobnosť vojny s cieľom zmocniť sa Severokrymského kanálu sa vďaka nej stávala každým rokom pravdepodobnejšou. Na jar roku 2022 Moskva dočasne vyriešila túto otázku, keď sa zmocnila kanála a znovu ho otvorila.
Čiastočné obnovenie ukrajinskej územnej celistvosti, ktoré by ale nezahŕňalo Krym, by viedlo k druhému trvalému uzavretiu kanála (v prípade, že by bol v zásade funkčný) zo strany Kyjeva. Od Ukrajiny nemožno politicky očakávať, že bude podporovať pokračujúcu okupáciu svojho územia Ruskom. Podľa medzinárodného práva by Kyjev nemohol podporovať ani nezákonnú anexiu poskytovaním dodávok vody. To znamená, že oslobodenie pevninskej Ukrajiny, ale nie Krymu, by z pohľadu Ruska obnovilo rovnaký problém, akému Moskva na Kryme čelila aj v rokoch 2014 – 2022. Takýto scenár predstavuje pre budúcnosť ruskej anexie Krymu zásadný problém a výzvu, ktorej si sú Moskva aj Kyjev plne vedomé. Inými slovami, je to faktor v ruskom aj ukrajinskom strategickom plánovaní.
Chýbajúce pozemné spojenie
Druhou výzvou, ktorej Moskvou okupovaný Krym čelil v rokoch 2014 – 2022 čeliť, je chýbajúci pozemný koridor do Ruska. Rýchle postavenie Kerčského mosta z Ruska na Krym Moskvou a jeho otvorenie v roku 2019 tento problém čiastočne vyriešilo. Ukončilo závislosť Ruska od zložitých dodávok na Krym a z Krymu prostredníctvom čiernomorských trajektov, ktoré premávajú z prístavov v ruskom Krasnodarskom kraji a na krymskom Kerčskom polostrove.
Nový dopravný viadukt cez Kerčský prieliv však úplne nevyriešil hlavnú geoekonomickú otázku Ruskom okupovaného Krymu. Ruské inštitúcie, spoločnosti a občania donedávna nemohli využívať juhoukrajinskú pevninu na prepravu tovaru alebo osôb na Krym a z Krymu. Hospodársky rozvoj polostrova bol obmedzený.
Používanie Kerčského mosta stále znamenalo nákladnú a časovo náročnú obchádzku pri tranzite medzi centrálnym Ruskom a Krymom. Ukrajinské bombardovanie mosta v októbri 2022 navyše ilustrovalo krehkosť tejto dopravnej trasy. Zdôraznilo, že Kerčský most zostáva zraniteľným úzkym miestom v interakciách medzi Ruskou federáciou a anektovaným polostrovom.
Až ozbrojené obsadenie juhovýchodnej pevniny Ukrajiny v roku 2022 umožnilo Moskve teoreticky vyriešiť tento infraštruktúrny problém. Nedávne ruské anexie ukrajinských oblastí Doneck, Luhansk, Záporožie a Cherson boli primárne motivované „iracionálnym“ iredentizmom. Ďalej podkopávali suverenitu a štátnosť Ukrajiny na ceste k prevzatiu kontroly nad centrálnou politickou mocou v Kyjeve.
Boli však motivované aj „racionálnymi“ úvahami o súčasných a budúcich potrebách Ruskom okupovaného Krymu. Nový pozemný most cez juhovýchodnú Ukrajinu má zatiaľ pre Rusko len obmedzený úžitok kvôli blízkej frontovej línii. Napriek tomu sa anexiou v roku 2022 z pohľadu Moskvy otvorili budúce možnosti lepšieho riešenia rôznych rozvojových, obranných a logistických problémov okupovaného polostrova.
Geopolitická patová situácia
Tretím súvisiacim problémom ruského zabratia Krymu je jeho všeobecne neisté postavenie z regionálneho a bezpečnostno-politického hľadiska. Krym bol a je ďaleko od ruského jadra. Geograficky a historicky patrí k južnej Ukrajine. V rozpore s rozšíreným vnímaním verejnosti mimo Ukrajiny bol polostrov počas predsovietskeho, sovietskeho a postsovietskeho obdobia takmer vždy administratívne spojený s ukrajinskou pevninou na severe. Tak tomu bolo v rámci Krymského chanátu (pred rokom 1783), cárskej ríše (1802 – 1917), Sovietskeho zväzu (1954 – 1991) a ukrajinského štátu (1991 – 2014). Perekopský priesmyk fyzicky spája ukrajinský polostrov a súš pri Čiernom mori.
Pred jeho dobytím Katarínou Veľkou v roku 1783 sa Krymský chanát rozprestieral aj na dnešnej ukrajinskej pevnine severne od polostrova. V nasledujúcom cárskom období bol Krym súčasťou Tauridskej gubernie Romanovského impéria. Tento veľký administratívny obvod združoval veľkú časť juhu dnešnej Ukrajiny. Tavridská gubernia zahŕňala polostrov, oblasť južnej Ukrajiny a veľkú časť čiernomorského pobrežia ríše. Napriek tomu cársky obvod nezahŕňal žiadne územie dnešnej Ruskej federácie.
Po väčšinu sovietskeho obdobia patril Krym k Ukrajinskej sovietskej socialistickej republike (UkrSSR). Iba v rokoch 1922 až 1954 bol formálne súčasťou Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky (RSFSR) v rámci Zväzu sovietskych socialistických republík. Krátko po Stalinovej smrti v roku 1953 bol polostrov na základe konsenzuálneho rozhodnutia vtedajšieho kolektívneho vedenia ZSSR prevedený z RSFSR do UkrSSR.
Dôvodom tohto náhleho kroku nebol často uvádzaný rozmar sovietskeho vodcu Nikitu Chruščova. V skutočnosti sa v tej dobe ešte Chruščovovi, ako novovymenovanému prvému tajomníkovi Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu, ešte v tej dobe nepodarilo natoľko si upevniť svoju moc. Namiesto toho bolo zjednotenie Krymu a ukrajinskej pevniny v roku 1954 prostredníctvom odovzdania polostrova UkrSSR podmienené prírodnými faktormi, administratívnou racionalizáciou a ekonomickou kalkuláciou. Rozhodnutie Moskvy podnietili prosté geografické fakty a logistické potreby povojnového hospodárskeho rozvoja Krymu.
Výsledkom bolo, že sovietske obdobie – opäť v rozpore s rozšíreným zahraničným vnímaním – posilnilo obchodné, sociálne a kultúrne väzby polostrova na ukrajinskú pevninu. Po vyhlásení nezávislosti Ukrajiny sa čiernomorský polostrov stal Autonómnou republikou Krym v rámci nového nezávislého ukrajinského štátu. Hoci v 90. rokoch 20. storočia na Kryme existoval určitý separatizmus, vývoj polostrova sa vtedy vyznačoval výrazným pokojom, najmä v porovnaní s násilím v blízkej bývalej Juhoslávii, Moldavsku, Čečensku, Gruzínsku a Azerbajdžane. Etnicky neukrajinská časť obyvateľstva Krymu – Rusi, Tatári a iné menšiny na polostrove – sa stali neoddeliteľnou súčasťou postsovietskej ukrajinskej spoločnosti a politického národa.
V roku 2014 sa Kremeľ pokúsil prostredníctvom anexie tieto základné prirodzené a historické podmienky existencie Krymu v rámci Ukrajiny potlačiť, ale Moskva ich vtedy nemohla zrušiť a nemôže tak urobiť ani teraz. Zabratím polostrova išlo Rusko proti podstate niektorých základných geografických, politických, hospodárskych a kultúrnych skutočností, ktoré formovali nielen minulosť Krymu. Tieto základné okolnosti sú prítomné aj dnes a budú rámcovať budúcnosť polostrova.
Pretrvávajúci problém izolácie
Štvrtou výzvou pre Krym, ktorý je naďalej okupovaný Ruskom, je skutočnosť, že nielen samotná anexia, ale aj jej medzinárodné následky zvýšili a zvýšia hospodársku a politickú neistotu polostrova. Krym je teraz silne sankcionovaným a medzinárodne izolovaným regiónom. Od roku 2014 je odrezaný od zahraničného obchodu a investícií, od takmer všetkého neruského cestovného ruchu, ako aj od celosvetovej kultúrnej a vedeckej výmeny.
Krym, ktorý väčšina krajín sveta neuznáva ako ruské územie, právne zostáva ukrajinskou krajinou – bez ohľadu na to, kto ho politicky ovláda. Nestratil svoj špecifický status okupovaného územia. V tomto stave sa za posledných deväť rokov na polostrove rozvinul – dokonca aj v porovnaní so samotným Ruskom – čoraz depresívnejší a represívnejší politický, spoločenský a kultúrny život.
Od konca februára 2014 do konca februára 2022 sa Krym nachádzal v bezpečnostno-politickej krajine nikoho medzi Ruskou federáciou a pevninskou Ukrajinou. Vojenské obsadenie a následná anexia juhovýchodného suchozemského územia Ukrajiny Ruskom v roku 2022 mala vyriešiť strategické otázky Krymu po roku 2014. Napriek týmto zámerom však novo obsadené časti ukrajinských regiónov Cherson a Záporožie doteraz neposkytli bezpečný dopravný koridor ani silné spojenie z Ruska na Krym. V novo anektovaných oblastiach Ukrajiny Ruskom zúria boje od začiatku plnohodnotnej invázie.
V skutočnosti sa od neskorej jari 2023 zdá, že plán Kremľa na zmysluplné prepojenie Krymu s Ruskom prostredníctvom anexií v roku 2022 sa nemusí nikdy naplniť, a to ani teraz, ani v žiadnom budúcom scenári. Aj v nepravdepodobnom prípade, že Moskva bude naďalej kontrolovať juhovýchodnú pevninu Ukrajiny, miera neistoty vo vzťahu ku geopolitickej polohe Krymu ostane zachovaná. Keď Ukrajina vojensky oslobodí alebo iným spôsobom znovu získa svoje územia severne od okupovaného polostrova, krehkosť izolovanej strategickej polohy Krymu v rokoch 2014 až 2022 ešte viac vzrastie z vecného hľadiska a bude čoraz výraznejšia z hľadiska politického. Kremeľ sa vráti na začiatok svojho úsilia o integráciu anektovaného polostrova do Ruskej federácie.
Závery a odporúčania
Zlepšenie geoekonomického postavenia Krymu v rámci projektu Novorossija (Nové Rusko) nebolo najdôležitejším faktorom, ale relevantným faktorom, ktorý prispel k eskalácii Moskvy v roku 2022. Tým, že sa polostrov stal jedným z piatich anektovaných a vzájomne prepojených ukrajinských regiónov, sa Kremeľ snažil znížiť geografickú izoláciu, ekonomickú neudržateľnosť a vojenskú zraniteľnosť Krymu ako ruskej exklávy od roku 2014. Invázia pevninskej časti južnej Ukrajiny v roku 2022 mala okrem iného za cieľ zlepšiť infraštruktúrny a politický stav polostrova v rámci vojenskými prostriedkami rozšírenej Ruskej federácie.
Pre istotu treba dodať, že nedávna oficiálna anexia Doneckej, Luhanskej, Chersonskej a Záporožskej oblasti bola nielen nezákonná, ale aj pre Rusko ponižujúca operácia, keďže Moskva plne nekontroluje ani jeden z týchto štyroch regiónov. Nepomohla Moskve opätovne získať kontrolu nad celou Ukrajinou, ale naopak zmobilizovala ukrajinský odpor.
Napriek tomu predstavovala z pohľadu ruských iredentistov čiastočné naplnenie sna o Novorossiji a zároveň tiež zmysluplný plán. Anexia v roku 2022 mala vyriešiť problém krehkej geopolitickej a geoekonomickej pozície Krymu, ako aj zaistiť bezpečnosť polostrova ako údajného ruského regiónu. Tento cieľ sa zatiaľ do istej miery podarilo dosiahnuť.
Zároveň však anexie z roku 2022 vytvorili dilemu pre čo i len čiastočné vyriešenie rusko-ukrajinského územného konfliktu. Ruská anexia piatich regiónov Ukrajiny teraz nie je len strategickým bolehlavom pre západných pozorovateľov. Vytvorila aj zásadný domáci problém pre tzv. umiernených v moskovskom politickom a intelektuálnom establišmente.
Neoimperiálne ovládnutie kontinentálnych ukrajinských regiónov Ruskom a jeho rozpačité vojenské vystúpenie nevyriešili otázku udržania anektovaného polostrova. Označenie Krymu za ruské územie je aj naďalej hlboko zakorenené do väčšinovej ruskej spoločnosti čo je skutočnosť známa aj mimo Ruska. Naopak, ruský spoločenský apetít po pevninských ukrajinských územiach – či už na juhu Ukrajiny alebo inde – je oveľa nižší.
Prípadný návrat ukrajinských suchozemských regiónov anektovaných v roku 2022 vďaka ukrajinskému diplomatickému a vojenskému úsiliu s podporou Západu by mohol byť pre ruské obyvateľstvo niekedy v budúcnosti prijateľný. Režim by navyše mohol toto poníženie zvládnuť bez väčšej straty legitimity. Bez kontroly nad ukrajinskými pevninskými územiami severne od Čierneho mora by však Moskva opäť v plnej miere čelila uvedeným štyrom strategickým problémom Ruskom okupovanej krymskej exklávy.
Z pohľadu Kyjeva sú imperatívy jasné. Pokračujúca ruská vojenská prítomnosť na Kryme bude naďalej predstavovať vážnu vojenskú hrozbu pre pevninskú Ukrajinu, ktorej obrana bude oveľa ťažšia. Aby sa Ukrajina po prípadnej dohode o prímerí mohla hodnoverne brániť, musí byť ruská vojenská hrozba z Krymu eliminovaná. Okrem toho pokračujúca ruská vojenská prítomnosť vážne skomplikuje dôveryhodnú obranu ostatných neruských čiernomorských oblastí. Moskva by mohla účinne uzavrieť Čierne more pomocou taktiky zamedzenia prístupu a nevpustenia do priestoru (A2/AD). Celkovo možno povedať, že rôzne vojensko-strategické dimenzie polohy Krymu robia z osudu polostrova ústrednú otázku pre akékoľvek úsilie o zníženie budúcej ruskej vojenskej hrozby nielen pre Ukrajinu, ale pre celý čiernomorský región.
Stále populárna stratégia oddeľovania zámeru oslobodenia aktuálne okupovaných ukrajinských pevninských území od zámeru návratu Krymu pod kontrolu Kyjeva preto nie je cestou k udržateľnej bezpečnosti a stabilite. Nielenže by bola pre väčšinu Ukrajincov veľmi neuspokojivá, ale pre Moskvu by len obnovila náročnú situáciu na anektovanom Kryme, ktorá bola v prvom rade čiastkovou motiváciou invázie v roku 2022. Integrácia okupovaného polostrova do ruského štátu a hospodárstva by sa opäť stala, podobne ako v rokoch 2014 – 2022, nákladnejším a neistejším podnikom ako v súčasnosti.
Rôznymi nedávnymi anexiami ukrajinského územia sa Moskva uzavrela do nepružnej geostrategickej pozície. Skôr či neskôr môže Kremeľ potrebovať prímerie, ak nie stabilný mier, z ekonomických dôvodov. Ruská národná mytológia však teraz Krym pevne zahŕňa do pomyselného jadra územia ruského národa. To sťažuje nielen zbližovanie medzi Moskvou a Kyjevom. Je to aj otázka, ktorú nemožno vážne oddeliť od osudu nedávno anektovaných ukrajinských pevninských území. A to aj napriek tomu, že tieto štyri suchozemské regióny majú samy o sebe pre ruský hlavný nacionalizmus oveľa menšiu dôležitosť.
V dôsledku toho je teraz pre Kremeľ v súvislosti s jeho územnými akvizíciami z rokov 2014 a 2022 všetko alebo nič. Kremeľ potrebuje Krym na udržanie legitimity a popularity režimu. Ruskom okupovaný Krym však potrebuje ukrajinské sucháre na svojom severe, aby sa stal viac-menej samostatným okupovaným, Ruskom integrovaným a pre Moskvu obranyschopným regiónom.
Západné návrhy na rozdelenie cieľov vrátiť v súčasnosti okupované ukrajinské pevninské územia pod kontrolu Kyjeva na jednej strane a nezvrátiť alebo až neskôr zvrátiť anexiu Krymského polostrova z roku 2014 na strane druhej môžu znamenať dobre. Odvádzajú však politiky Západu od dosiahnutia udržateľného riešenia konfliktu a povedú k trvalému zmätku. Ignorujú uvedené strategické prekážky realizácie takéhoto plánu na dosiahnutie trvalého mieru.
Na druhej strane sa zdá, že vyjednaný návrat čiernomorského polostrova pod jurisdikciu Ukrajiny a obnovenie politickej kontroly Kyjeva nad Krymom sú tiež nemožné. Význam Krymu pre ruskú nacionalistickú mytológiu je príliš veľký. Prinajmenšom pod súčasným vedením sa Rusko bude držať svojho záboru Krymu v roku 2014 až do konca. Kyjev preto môže dúfať, že sa mu podarí oslobodiť okupovanú pevninu spolu s polostrovom len prostredníctvom ozbrojeného oslobodenia alebo silného vojenského a hospodárskeho tlaku na ruské jednotky umiestnené na izolovanom Kryme. Západ by mal – z uvedených a ďalších dôvodov – podporiť Kyjev pri dosahovaní tohto cieľa všetkými možnými prostriedkami, okrem iného aj raketami dlhého doletu a stíhačkami.
Epilóg
Po dokončení tejto správy v máji 2023 ruské okupačné jednotky 6. júna 2023 buď úmyselne, alebo omylom zničili priehradu Kachovka na rieke Dneper. Bez ohľadu na to, či vzniknutá veľká povodeň bola v takomto rozsahu zo strany Moskvy zamýšľaná, alebo nie, záplava mala ničivé následky oblasť juhovýchodnej Ukrajiny. Zničenie priehrady bolo zároveň porušením protokolu, ktorý bol v roku 1977 pridaný k Ženevskému dohovoru a ktorý zakazuje ničenie vodných priehrad na vojenské účely z dôvodu vysokých vedľajších rizík pre civilné obyvateľstvo.
Vyprázdnenie vodnej nádrže Kachovka tiež znamená, že okrem iných zavlažovacích kanálov sa doposiaľ čiastočne funkčný Severokrymský kanál stal opäť plne nefunkčným. Tento výsledok ruského terorizmu v Kachovke sa môže povrchne zdať v rozpore s vyššie uvedenou argumentáciou. Zdá sa, že naznačuje len obmedzený význam ruskej kontroly nad pevninskými územiami Ukrajiny na severe Krymu pre pokračovanie nezákonnej okupácie polostrova Moskvou.
Krymské ciele rozsiahlej ruskej invázie v roku 2022 však boli len jedným z viacerých a možno nie najdôležitejším faktorom eskalácie. Cieľ obsadenia Krymu bol a je podriadený zámeru Kremľa podmaniť si Ukrajinu ako celok. Okrem toho by sa nemala preceňovať racionalita a dôslednosť ruskej vojenskej stratégie a rozhodovania. Niekedy sa môže stať, že ľavá ruka Moskvy nevie, čo robí pravá.
Za vyradením Severokrymského kanála z prevádzky mohli byť začiatkom leta 2023 aj nové ruské politické kalkulácie. Ruský teroristický útok na priehradu Kachovka – ak mal skutočne mať také účinky, aké nakoniec mal – mohol byť spôsobený novou situáciou v tomto bode. Možno začiatkom júna 2023 Moskva dospela k záveru, že Krym je neubrániteľný.
Kremeľ mohol predovšetkým dospieť k záveru, že izolácii okupovaného polostrova nemožno zabrániť, ak bude prebiehajúca ukrajinská protiofenzíva úspešná. V takom prípade mohol mať Kremeľ motiváciu zabrániť Ukrajine v opätovnom získaní funkčného severokrymského kanála. Opätovné získanie aspoň čiastočne funkčného sladkovodného kanála Kyjevom by sa mohlo zmeniť na argument voči obyvateľom Krymu a medzinárodnému spoločenstvu na návrat polostrova pod ukrajinskú kontrolu.
Po zániku možnosti zásobovať v blízkej budúcnosti Krym veľkým množstvom sladkej vody budú Moskva aj Kyjev čeliť narastajúcim infraštruktúrnym problémom. Pokiaľ bude polostrov pod ruskou okupáciou, Kremeľ bude zodpovedný za nedostatok dostatočného množstva čistej tečúcej a technologickej vody. Po oslobodení Krymu Kyjevom však ukrajinské orgány získajú zodpovednosť za zásobovanie Krymu sladkou vodou. Vzhľadom na túto perspektívu možno rozhodnutie Moskvy zabrániť budúcemu prítoku vody z rieky Dneper na Krym cez kanál interpretovať ako podporu vyššie uvedeného argumentu o význame pevninskej juhovýchodnej Ukrajiny pre polostrov.
Zrejmým politickým odporúčaním vyplývajúcim z tejto komplikácie je, aby zahraničné štáty – predovšetkým tie v čiernomorskom regióne – a medzinárodné darcovské organizácie ochotné pomôcť Ukrajine už teraz začali uvažovať o možných spôsoboch riešenia alebo aspoň zmiernenia narastajúceho problému Krymu so sladkou vodou. Tieto úvahy a prípravy by sa mohli týkať opatrení na aspoň čiastočné obnovenie prevádzky Severokrymského kanála, rýchleho vybudovania odsoľovacích zariadení na Kryme alebo zváženia dopravy vody na polostrov prostredníctvom potrubia či po mori. Najudržateľnejším riešením môže byť vybavenie Krymu niekoľkými odsoľovacími zariadeniami a potrebnou energetickou infraštruktúrou. V konečnom dôsledku by sa tak zásobovanie polostrova sladkou vodou mohlo stať trvalo nezávislým od vonkajších zdrojov.
Autor
Dr. Andreas Umland je analytikom Štokholmského centra pre východoeurópske štúdie (SCEEUS, Stockholm Centre for Eastern European Studies, Švédskeho inštitútu pre medzinárodné záležitosti, The Swedish Institute of International Affairs – UI). V tomto článku sú zhrnuté časti dlhšej správy SCEEUS o prekážkach rusko-ukrajinských rokovaní, ktorá sa v súčasnosti pripravuje.