Ukrajinské jednotky získali bojovú iniciatívu a úspešne uskutočnili protiofenzívu vo východnom Charkove. Jej uskutočnenie je dôležité z hľadiska narušenia ruských schopnosti reálne pokračovať v ofenzívnej bojovej činnosti v strednodobom hľadisku. Okrem nesporného vojenského úspechu spočíva význam ofenzívy predovšetkým v demonštrácii ukrajinských spôsobilostí smerom do vnútra – k domácemu obyvateľstvu, a tiež navonok, smerom ku krajinám podporujúcim Ukrajinu. Výsledkom je tak posilnenie súdržnosti vlastnej spoločnosti a armády a zároveň ukážka, že externá vojenská podpora Ukrajiny má zmysel a prináša výsledky.
Existujú dôvody vnímať celú operáciu v Charkovskej oblasti ako spojenú nádobu vývoja na fronte pri Chersone na juhu Ukrajiny. Ukrajinské vojenské a politické vedenie zhruba tri týždne pred spustením ofenzívy pri Charkove na severovýchode Ukrajiny zdôrazňovalo protiofenzívu proti ruskému predmostiu na pravom brehu rieky Dneper, práve v oblasti Chersonu. Systematické útoky raketovým delostrelectvom na pozemné komunikačné línie (GLOC), predovšetkým na mosty, spolu s obmedzeným útokom na ruské jednotky, donútili Rusko posilniť túto oblasť aj za cenu oslabenia iných častí frontu. Napriek tomu nemožno operáciu hodnotiť ako čisté PSYOPS, teda psychologickú operáciu zameranú na ovplyvnenie emócií a uvažovania nepriateľa. Pre uveriteľnosť bolo totiž pri Chersone potrebné skutočne vytvoriť podmienky, ktoré budú zodpovedať príprave rozsiahlej operácie a je veľmi pravdepodobné, že túto prípravu bude chcieť neskôr ukrajinské velenie zrecyklovať.
Samotná ofenzíva pri Charkove mala charakter moderného manévrového boja. Prvotný impulz k ofenzíve vyšiel zrejme z prieskumu bojom. O možnej ose postupu k Izjumu sa ale diskutovalo už niekoľko týždňov predtým. Príčiny mimoriadne rýchleho postupu a rozpadu frontu je možné charakterizovať predovšetkým šiestimi veličinami. Nedostatočne vyzbrojenými a poddimenzovanými ruskými jednotkami v oblasti, morálkou a nízkou rotáciou ruských síl a efektívnymi PSYOPS, rýchlosťou vedenej ofenzívy, ktorá nedávala čas zorganizovať efektívnu obranu, šírkou uskutočneného prielomu, ktorý zamedzil efektívnym protiútokom, efektívnym využitím vnútorných komunikačných línií zo strany Ukrajiny a zrútením systému velenia.
Operácia bola vedená multidoménovo, synchrónnymi operáciami na zemi, vo vzduchu a v informačnom priestore. Úspešnosť ofenzívy je možné hodnotiť práve na základe úspešného prepojenia operačných domén. Ako kľúčový faktor sa ukázala informačná nadvláda a schopnosť ovládnuť rozhodovací cyklus.
Ako zaujímavé sa javí už prvotné ukrajinské prelomenie ruskej obrany v oblasti. Zjavne k nemu došlo na viacerých úsekoch súbežne. Obranná línia bola tvorená pomerne málopočetnými ruskými jednotkami, ktoré boli navyše relatívne ľahko vyzbrojené a veľká časť obrany spočívala na jednotkách separatistických republík, ktorých úroveň výcviku a vybavenia je všeobecne nižšia oproti priemeru inváznej ruskej armády na Ukrajine. Z dostupných záznamov sa zdá, že obranné postavenia boli kvalitatívne aj kvantitatívne poddimenzované a druhý a tretí sled už vykazovali vyšší rozptyl nasadených jednotiek. Celková disperzia ruských síl v oblasti bola nadpriemerná. Zároveň však tieto jednotky trpeli nedostatkom pechoty, čo je celkovým problémom ruského konceptu taktickej práporovej skupiny (BTG). S tým súvisí aj nedostatočná rotácia a ignorovanie problému doplňovania stavov.
Jednotky sformované Doneckou a Luhanskou ľudovou republikou, ktoré tvorili veľkú časť síl držiacich obranné línie v oblasti, prakticky nie sú doplňované vzhľadom k tomu, že veľká časť živej sily regrutovanej z populácie DNR a LNR už je nasadená na fronte a ruské velenie nevykazuje vysokú ochoty tieto jednotky podporovať. V prípade ruských jednotiek je situácia podobná, ale existuje tu preferencia a aspoň čiastočná snaha o doplňovanie stavov, čo sa ale neukázalo ako úspešné. Významným faktorom sa stala nízka rotácia síl. Časť vojakov je zrejme v poli bez rotácie už šesť mesiacov, čo sa značne podpisuje na psychike a ochote viesť odhodlanú obranu. V celkovom dôsledku boli tieto sily preto menej odolné voči konvenčným a psychologickým operáciám zo strany Ukrajiny.
Šírka ukrajinského prielomu, ktorý bol uskutočnený simultánne na relatívne veľkom úseku frontu, spôsobila, že sa stal odolný voči lokálne vedeným protiútokom ruských jednotiek a ich snahám o taktické obkľúčenie častokrát izolovaných postupujúcich ukrajinských jednotiek. Vzniklo tak relatívne stabilné pásmo, kde bolo možné viesť manévrový boj bez rizika izolácie útočiacich jednotiek. Disperzia ruských síl v teréne zároveň umožnila vyvinúť veľkú rýchlosť postupujúcim ukrajinským jednotkám a nakoniec aj narušiť systém ruského velenia. Boli dokonca zaznamenané incidenty, kde ruskí vojaci volali domov so žiadosťou, aby sa ich príbuzný obrátili na ministerstvo obrany a pokúsili sa zistiť aké sú rozkazy.
Ako kľúčové sa nakoniec ukázalo efektívne využitie a manažovanie postupu a logistiky po vnútorných líniách. Do istej miery sa dá tvrdiť, že túto ofenzívu má na svedomí hlavne ukrajinská informačná nadvláda. Od prvotného prieskumu kritických miest ruskej obrany až po manažovanie extrémne rýchleho postupu a začisťovanie lokálnych káps ruského odporu. V rámci využitia nemateriálnych faktorov bolo zaznamenané napr. vyvesovanie ukrajinských vlajok v obciach prieskumnými jednotkami. To sa dialo ešte pred príchodom hlavných ukrajinských síl, a často len tesne po tom, čo došlo buď k stiahnutiu, alebo dokonca ku kapitulácii miestnych ruských posádok.
Na záver je možné dodať, že obrovské množstvo získanej ruskej techniky má na svedomí zrejme kombinácia nízkeho dojazdu niekoľkých druhov tankov (predovšetkým T-80) a technických porúch spolu s reálnym opotrebovaním časti techniky (predovšetkým sa jedná o delové hlavne). To vysvetľuje, prečo bola Ukrajina schopná podniknúť úspešnú protiofenzívu s tak nízkym počtom tankovej techniky, spoliehajúc sa predovšetkým na bojové vozidlá pechoty a čiastočne aj kolesové obrnené vozidlá (čo znásobilo výhodu rýchlosti).
Foto kredit: Ministry of Defense of Ukraine, Flickr
