Na pozvanie ruského prezidenta Putina prileteli 14. júna do Ruska alžírski predstavitelia na čele s prezidentom AbdelmadjidomTebbounem. Početná delegácia, ktorá zahŕňala okrem hlavy štátu aj výkonných zástupcov niekoľkých ministerstiev, prišla do krajiny svojho dlhoročného partnera s cieľom zúčastniť sa 26. Medzinárodného ekonomického fóra, ktoré sa konalo v Petrohrade. Ciele boli dva – osloviť ruských investorov a vyvolať v nich záujem investovať do ekonomických príležitostí, ktoré severoafrická krajina ponúka, a tiež podniknúť pokusy na získanie podpory pre prijatie Alžírska do zoskupenia BRICS.
Alžírsko a Rusko sú ekonomickými a strategickými partnermi už od 50. rokov minulého storočia. Vzájomná spolupráca je už po desaťročia obomi stranami silne podporovaná a obaja aktéri veria v jej rozvoj aj do budúcna. Ešte v časoch existencie ZSSR sovietska podpora pomohla severoafrickej krajine vysporiadať sa s problémami osamostatňovania sa od francúzskeho vplyvu. Následne, v rannom období alžírskej nezávislosti, prispela pomoc z východu Európy k formovaniu suverenity, budovaniu ekonomiky rozvoju ďalších kľúčovými oblastí. Dôležitú úlohu pri týchto procesoch zohrala tiež spolupráca v oblasti obranného priemyslu a špecificky dodávky zbraní pre Alžírsko.
Práve obchodovanie s vojenským materiálom je kľúčovou oblasťou vzájomného partnerstva. Až 76% zbraní, ktorými dnes Alžírsko disponuje, pochádza z Ruska. V roku 2007 obe krajiny uzavreli obchod týkajúci sa 49 stíhacích lietadiel MiG-29SMT a MiG 29-UBT, v celkovej hodnote 1,9 miliardy dolárov, pričom Alžírsko zakúpilo aj ruskú ponorku typu 636. Svoju pozíciu spoľahlivého nákupcu zbraní by mohlo Alžírsko využiť ako páku pri ďalších rokovaniach. Existuje však aj scenár, v ktorom by sa krajina rozhodla diverzifikovať svoje zdroje oblasti dodávateľov výzbroje a nadviazala plnohodnotné partnerstvo aj s inými dodávateľmi. Od roku 2002 totiž Alžírsko v obmedzenom množstve nakupuje výzbroj napr. z Číny (7%), Nemecka (6%) a Talianska (3%). Na rozdiel od Ruska, tieto krajiny v Alžírsku zároveň otvorili fabriky na výrobu vojenskej techniky. Z dlhodobého hľadiska by bola diverzifikácia zdrojov jednoznačne bezpečnejšie a istejšie riešenie pre Alžír. Podľa expertov však prezident Tebboune nebude chcieť narušovať dlhoročné priaznivé väzby so starými priateľmi z východu Európy. Navyše, minulý rok v októbri obe armády uskutočnili spoločné cvičenie v Stredozemnom mori s cieľom posilniť vzájomnú interoperabilitu flotíl. V novembri 2022 sa dokonca objavili správy, že Alžírsko je pripravené podpísať kontrakt na dodávky zbraní a armádnej techniky vo výške 12-17 miliárd dolárov. Doposiaľ však nebolo nič oficiálne potvrdené a jediné známe údaje sú z roku 2021, kedy alžírske výdaje na zbrojenie z Ruska činili 3 miliardy dolárov. S určitosťou ale môžeme povedať, že vojnovými výdajmi zaťažený Kremeľ bude s otvorenou náručou vítať obchodné návrhy zo strany Alžíru. Otázkou ostáva, či ruský vojenský priemysel dokáže pokryť zahraničný dopyt v situácii, keď musí nahradzovať rastúce straty vojenskej techniky a výzbroje ruskej armády na Ukrajine.
Obchodná spolupráca sa týka aj oblasti energetiky. Alžírsko je v svetovom rebríčku 10. krajinou s najväčšími ložiskami zemného plynu a v aktuálnom svetle diania sa môže stať jedným z kľúčových dodávateľov plynu na starý kontinent. To ho stavia voči partnerskému Rusku, pre ktoré je európsky energetický trh aktuálne ťažšie prístupný, do citlivej pozície. Z krajín, ktoré sú členmi spoločenstva OPEC+, sa v oblasti uhľovodíkových palív stali razom konkurenti. Alžírska vízia navýšiť export plynu do Európy je v rozpore so snahou Moskvy narušiť diverzifikačné snahy EÚ v oblasti energetiky. Severoafrická krajina plánuje rozširovať sieť plynovodov do Európy vedúcich cez Taliansko a Španielsko. Problémom sú v tomto prípade jednak potrebné rozsiahle investície do infraštruktúry, no hlavným kameňom úrazu je postoj Alžíru voči Madridu. Španielsko totiž vyjadrilo podporu Maroku v otázke konfliktu o Západnú Saharu, pričom Alžírsko okupáciu Západnej Sahary Marokom odmieta. Na rozhodnutie Madridu Alžír zareagoval vyradením prevádzky plynového potrubia vedúceho z Afriky na Pyrenejský polostrov. Situáciu môže využiť Rusko, ktoré by mohlo svojmu partnerovi navrhnúť podporu pri koordinácii otázok týkajúcich sa prioritných vývozných destinácií a tiež pri potláčaní pokusov západných krajín zaviesť mechanizmy obmedzujúce ceny plynu. Naskytuje sa tu aj možnosť, že by z Moskvy prišla ponuka rozdelenia si trhu (aspoň čiastočne), čo by bolo doposiaľ asi najbližšie ako sa kedy Rusko dostalo k ovládnutiu resp. manipulácii trhu s palivami v severnej Afrike. Tejto ekonomickej príležitosti vždy chýbala strategická podpora zo strany ruského politického vedenia. Po novom situácia vyzerá tak, že medzi obomi krajinami došlo k uzavretiu dohody o vzájomnej spolupráci v tejto oblasti. Navyše, zo strany Moskvy prichádza návrh na rozšírenie spolupráce aj v jadrovej energetike a poľnohospodárstve. Súčasťou prehlbovania vzájomnej ekonomickej spolupráce sa do budúca môže stať aj prijatie bezvízového režimu a tiež rozšírenie priameho leteckého spojenia medzi oboma krajinami.
Presné znenie dohody medzi obomi stranami v oblasti energetiky zatiaľ nepoznáme. S určitosťou ale môžeme povedať, že alžírske rozhodnutie sa pre jedno či druhé východisko z tejto situácie – priklonenie sa na stranu Ruska a obmedzenie dodávok plynu do Európy, alebo „vzoprenie sa“ vplyvnému partnerovi s cieľom ekonomického zisku za dodávky plynu na starý kontinent- bude pre severoafrický štát do budúcna kľúčové. Z doterajších vyjadrení o utužovaní a rozširovaní spolupráce by sa dalo dedukovať, že tlaky z východu Európy môžu nakoniec potlačiť vidinu zisku z predaja plynu do Európy. Je však pravda, že medzi Alžírskom a Talianskom existujú silné väzby v energetickom priemysle. Na druhej strane, aktuálne nálady v Európe nie sú veľmi v prospech uhľovodíkových palív. So zreteľom na plánované znižovanie závislosti na uhľovodíkoch v priebehu 10-15 rokov, sa môže skupina štátov na čele s Bruselom rozhodnúť neriskovať a dohodu o dovoze plynu so štátu, ktorý podporuje Rusko, vôbec neprijme. To v konečnom dôsledku Alžírsko ešte viac izoluje na medzinárodnej úrovni.
Okrem obchodných záležitostí sú viditeľné snahy o spoluprácu medzi Moskvou a Alžírom aj v geopolitickej rovine. Rusko po páde sovietskeho impéria stratilo v Afrike množstvo spojencov. Predovšetkým v posledných rokoch ale Rusko na kontinente opäť významne posilňuje svoj vplyv a aktívne sa angažuje v krajinách ako Líbya, Mali, Stredoafrická republika či Burkina Faso. V prípade Alžírska Moskve nahráva najmä nedostatočná legitimita a medzinárodná izolácia alžírskeho režimu. Výmenou za dlhodobú ekonomickú a vojenskú podporu bolo Alžírsko jedinou severoafrickou krajinou, ktorá na zasadnutiach OSN odmietla hlasovať proti Rusku v otázkach ruskej agresie voči Ukrajine. To ešte zhoršilo image krajiny, ktorá je jedinou krajinou na severe Afriky bez podpory zo strany NATO. Nesúhlas s postojom Alžíru prišiel aj z USA, kde sa niekoľko senátorov zhodlo, že by malo byť Alžírsko potrestané na základe zákona „CAATSA“ vo forme sankcií. Nevôľu Západu vyvolala aj aktuálna alžírska návšteva v Rusku a zámer prehlbovať vzťahy s Moskvou bez ohľadu na ruskú agresiu voči Ukrajine.
Návšteva alžírskej delegácie v Rusku ale paradoxne môže postaveniu Alžírska na medzinárodnej scéne tiež pomôcť. Ruský prezident sa nechal počuť, že súhlasí, aby jeho spojenec vystupoval v pozícii mediátora pri prípadných snahách o dosiahnutie konca vojny na Ukrajine. Alžírsku by to mohlo dopomôcť k zlepšeniu medzinárodného renomé a zároveň by stúpla hodnota krajiny aj v očiach Moskvy, v prípade, že by sprostredkovateľské úsilie bolo úspešné. Alžírsko by na oplátku uvítalo zintenzívnenie ruskej podpory v spore o Západnú Saharu, ktorá je okupovaná Marokom.
Foto kredit: Canva.com