Ukrajinská ofenzíva do ruskej Kurskej oblasti je prelomom, ktorý otvára novú stránku najväčšieho vojenského konfliktu v Európe od roku 1945.
S pribúdajúcim časom je čoraz jasnejšie, že súčasný ukrajinský výpad do západoruskej Kurskej oblasti od 6. augusta 2024 nie je len incidentom okrajového významu. Nečakaná operácia Kyjeva na štátnom území Ruskej federácie môže zmeniť charakter rusko-ukrajinskej vojny. Ukrajinský útok je novinkou prinajmenšom v piatich ohľadoch.
Nové črty vojny od 6. augusta
Po prvé, ide o klasickú vojenskú ofenzívu, ktorú vo veľkom rozsahu uskutočňujú oficiálne ukrajinské ozbrojené sily. Predchádzajúce pechotné výpady na ruské štátne územie uskutočňovali malé a poloregulérne légie Slobodného Ruska a ruské dobrovoľnícke zbory pozostávajúce z ruských občanov bojujúcich na strane Ukrajiny. Súčasný pozemný vpád do Ruska ale uskutočňujú veľké a pravidelné mechanizované a kombinované ukrajinské jednotky.
Toto rozlíšenie je dôležité z praktického aj symbolického hľadiska. Súčasná ofenzíva nie je, podobne ako predchádzajúce ofenzívy proukrajinských ruských bojovníkov, obmedzeným a krátkym vpádom do Ruska. Je to rozsiahla ukrajinská vojenská operácia, na ktorej sa zúčastňuje značné množstvo personálu a pri ktorej sa používa široká škála zbraní.
Aj predchádzajúce útoky Légie slobodného Ruska a Ruského dobrovoľníckeho zboru boli pre Moskvu nepríjemné. Nakoniec však predstavovali len krátke vpády malých polovojenských jednotiek s obmedzeným množstvom a typom zbraní. Teraz pravidelná ukrajinská armáda v mnohých ohľadoch robí Rusku to, čo ruská armáda robí Ukrajine od roku 2024. Symbolika – prinajmenšom pre Ukrajincov, Rusov a ostatných Východoeurópanov – tohto nového vývoja je značná.
Po druhé, prvé dni ukrajinského pozemného útoku na Rusko boli pre Kyjev nečakane úspešné. Ukrajinským jednotkám sa podarilo rýchlo obsadiť viac ako 300 km2 strategicky dôležitého ruského štátneho územia, pričom v tejto počiatočnej fáze stratili len obmedzené množstvo svojich vojakov a techniky. Ukrajinské sily obsadili viac ako 10 osád, vrátane administratívneho okresného centra Sudža.
Hoci je Sudža len malé mesto s približne 5 000 obyvateľmi, až do 6. augusta bola pre ruskú armádu dôležitá ako logistický uzol. Na konci cárskeho obdobia bola Sudža prevažne ukrajinsky hovoriacou osadou. V roku 1918 bola Sudža približne mesiac prvým hlavným mestom vznikajúcej Ukrajinskej sovietskej republiky. Dnes sa v meste nachádza aj meracia stanica spoločnosti Gazprom, cez ktorú prebieha všetka zostávajúca ruská pozemná preprava zemného plynu do EÚ. Táto skutočnosť bola zrejme príčinou nervóznej reakcie na európskych trhoch, kde ceny plynu od 6. augusta prudko vzrástli. Zdá sa však, že obavy z takéhoto nárastu sú neopodstatnené.
Plyn čerpaný cez Sudžu počas celej vojny od roku 2014 nepretržite prúdil cez Ukrajinu na Slovensko a odtiaľ ďalej do strednej Európy. Moskva aj Kyjev mali a zrejme aj naďalej budú mať, záujem na udržaní zostávajúceho obchodu s plynom medzi Ruskom a EÚ. To znamenalo a môže znamenať aj v budúcnosti, že vojenský vývoj okolo prepravnej infraštruktúry Gazpromu – či už na ukrajinskom alebo ruskom štátnom území – nepredstavuje z definície prekážku pre vzájomne výhodné toky plynu.
Tri ďalšie špecifiká ukrajinského vpádu
Po tretie, ukrajinský vpád do Ruska od 6. augusta 2024 viedol k najväčšej a najrýchlejšej zmene frontovej línie vojny od posledného ukrajinského útoku na Ruskom kontrolované územie v ukrajinskej Charkovskej a Chersonskej oblasti na jeseň 2022. Až donedávna boli všetky ruské a ukrajinské územné zisky alebo straty od tej doby menšie a menej významné ako tie súčasné. Po prvýkrát po dlhom období vyzerá mapa frontu medzi Ruskom a Ukrajinou výrazne inak.
Po štvrté, ukrajinský vpád do Kurska možno považovať za oneskorenú realizáciu toľko diskutovanej ukrajinskej protiofenzívy, ktorá sa v roku 2023 zastavila. Pred rokom sa ukrajinský odvetný útok neúspešne pokúsil uskutočniť na ukrajinskom území, zatiaľ čo teraz sa oň – aspoň spočiatku – úspešnejšie pokúša na ruskom území. S pomerne hlbokým vpádom ukrajinských vojsk do západného Ruska sa vojna stala menej opotrebovacou a opäť viac mobilnou.
Po piate a možno najdôležitejšie je, že pozemná vojna medzi Ruskom a Ukrajinou sa po vpáde do Kurska tento týždeň zmenila z konfrontácie odohrávajúcej sa takmer výlučne na ukrajinskom území na konfrontáciu, ktorá sa teraz odohráva na legálnych štátnych územiach oboch krajín. Už v prvých dňoch od jej spustenia realizácie sa tak ukrajinská operácia stala pre Kremeľ zdrojom poníženia a odviedla ruskú pozornosť od vývoja na iných častiach frontu. To bude obzvlášť dôležité, ak sa ukáže, že ukrajinský postup do Ruska nie je len krátkou epizódou, ale stane sa dlhodobým javom. V takom prípade bude mať presmerovanie obrannej vojny Kyjeva proti Rusku na jeho územie paradigmatický, ako aj strategický, a nielen operačný či taktický význam.
Nové výzvy Kremľa
Pre Moskvu nová ukrajinská stratégia, aj napriek jej momentálne obmedzeným úspechom, komplikuje ďalšie plánovanie a vedenie expanzívnej vojny Ruska proti Ukrajine. Vzhľadom na to, čo sa deje od 6. augusta, bude musieť Rusko udržať a rozmiestniť viac vojsk na vlastnom, a nie na ukrajinskom štátnom území. Odvrátenie, zabránenie a odvrátenie súčasného kurského a prípadných ďalších ukrajinských protiútokov na ruskom území sa stalo novou strategickou úlohou ruského generálneho štábu.
Ruské ozbrojené sily ako nástroj vonkajších záležitostí Moskvy sa donedávna sústreďovali na boj o a na cudzom území – či už v Moldavsku, Gruzínsku, Sýrii, na Ukrajine alebo v iných krajinách. Toto výlučne ofenzívne, intervenčné a/alebo iredentistické obdobie nasadenia ruských ozbrojených síl proti vonkajším nepriateľom sa skončilo. Nahrádza ho nová úloha spájajúca obranu ruského štátneho územia s expanzívnymi operáciami, a to v bývalom sovietskom priestore.
Nové zámery Kyjeva
Pre Kyjev je vpád do Kurskej oblasti predovšetkým diverzným manévrom, ktorého cieľom je viazať v rámci ruskej západnej pohraničnej oblasti jednotky, ktoré by inak útočili, pustošili a terorizovali Ukrajinu. Ukrajinskou motiváciou útoku mohlo byť navyše ovplyvňovanie vnútorných a zahraničných záležitostí Ruska. Kyjev sa zrejme snaží podkopať politickú povesť Kremľa, jeho propagandistickú stratégiu a informačnú politiku medzi ruským obyvateľstvom aj medzinárodným spoločenstvom.
Kyjev dúfa, že rôzne ruské administratívne prešľapy, ktoré viedli k ukrajinskému vojenskému úspechu na ruskom území, sa stanú problematickými pre Putinovo postavenie predovšetkým v rámci ruskej politickej elity a proruských skupín vo svete. Väčšinu domácej a medzinárodnej podpory Putina menej poháňa príťažlivosť ideológie putinizmu alebo vážna viera v ruské naratívy o hrozbách expanzie NATO, „ukrajinského fašizmu“, západnej subverzie atď. Namiesto toho je podložená cynickým rešpektom k zjavnému úspechu Putinovho bezohľadného, nihilistického a zdanlivo účinného domáceho a zahraničného konania. Nečakane hlboký a zatiaľ úspešný ukrajinský vpád do Ruskej federácie od 6. augusta a náhly porazenecký obraz Moskvy voči Kyjevu vytvára u takéhoto publika kognitívnu disonanciu.
Ukrajinský útok dokázal opäť ilustrovať neočakávanú strategickú neschopnosť, administratívne nedostatky a materiálne slabiny Ruska. Tieto slabiny sa prejavili už v roku 2022 počas neúspešného ruského útoku na Kyjev na jar a úspešného ukrajinského protiútoku v Charkovskej a Chersonskej oblasti na jeseň. Súčasná ukrajinská operácia opäť podkopáva populárny naratív o údajnej neporaziteľnosti a prevahe Ruska – často propagovaný prelud, ktorý obhajuje ruský Siegfrieden (mier víťaza) a odstúpenie ukrajinského územia na ukončenie vojny.
Závery
Nová útočnosť a rizikovosť správania Ukrajiny vo vojne nie je ani tak reakciou na ruskú agresivitu, ako skôr dôsledkom už 30 mesiacov trvajúcej bojazlivosti alebo absencie globálnej pomoci Kyjevu. Anexiu Kuvajtu Irakom v roku 1990 rýchlo zvrátila medzinárodná koalícia. V 90. rokoch bol srbský iredentizmus po istom váhaní rezolútne potlačený misiou NATO. Medzinárodná podpora bojujúcemu ukrajinskému štátu je ale už 10 rokov nielen nepriama, ale aj slabá. A to aj napriek takým škandalóznym udalostiam na začiatku konfliktu, ako bola ruská anexia Krymu 18. marca 2014 alebo zostrelenie malajzijského letu MH-17 s 298 civilistami vrátane 80 detí na palube 17. júla 2014.
Západné hospodárske sankcie voči Rusku a vojenská, ako aj iná podpora Ukrajiny sa, pravda, od roku 2022 stali čoraz významnejšími. Napriek tomu zostali a stále zostávajú vážne nedostatočné na obranu ukrajinského územia, občanov a infraštruktúry pred genocídnym útokom Ruska. Čo je ešte horšie, mnohé krajiny globálneho Juhu nepriamo podnecujú vyhladzovaciu vojnu Ruska svojím obchodom s agresorom. Západné rozhodnutia na podporu obrany Ukrajiny sa zasa prijímajú pomaly, váhavo a polovičato. Po dva a pol roku smrti a utrpenia chce teraz Kyjev zásadne zmeniť kontext.
V budúcnosti sa Kyjev bude naďalej snažiť rôznymi prostriedkami demonštrovať medzinárodnému publiku, že vývoj a koniec vojny zostávajú otvorené a že predpoklad nespochybniteľnej ruskej prevahy je zavádzajúci. Širší geopolitický kontext tejto ukrajinskej stratégie súvisí s možnými rokovaniami s Kremľom o územných otázkach. Môže ísť aj o prípravu na väčšie multilaterálne rozhovory, ako je zamýšľaná druhá veľká medzinárodná konferencia o vojne, ktorá by nasledovala po prvom mierovom samite v júli 2024 vo Švajčiarsku. Okrem pokračujúceho vyjadrovania morálnych, normatívnych a právnych argumentov môže Kyjev – ak sa mu podarí udržať si dobyté ruské územia – teraz sledovať nový prístup. V priamej komunikácii s Moskvou a/alebo na medzinárodných konferenciách môže ukrajinské vedenie predkladať transakčné návrhy navrhujúce výmenu dobytých ruských území za anektované ukrajinské územia.
Je isté, že nový prístup Kyjeva je riskantný ako pre ukrajinskú, tak aj medzinárodnú bezpečnosť. Ukrajinská invázia do Ruska 6. augusta 2024 je podľa slov Vladimira Putina „rozsiahlou provokáciou“. Tí medzinárodní pozorovatelia, ktorí súhlasia s Putinovou definíciou, by však mali v prvom rade obviniť svoje vlastné krajiny z obmedzeného alebo chýbajúceho záujmu o suverenitu a integritu Ukrajiny. Práve nedostatočná zahraničná pomoc pri obnove hraníc Ukrajiny od roku 2014 viedla Kyjev k zmene obranného postoja na útočný.
Bez ohľadu na výsledok súčasnej ukrajinskej operácie v Kurskej oblasti bude Kyjev naďalej hľadať slabé miesta po celom obvode kontaktu s ruským štátom, ako aj s jeho spojencami, agentmi a zástupcami. Rusko bude musieť investovať do opevnenia rusko-ukrajinskej hranice a venovať väčšiu pozornosť iným vojnovým divadlám, než je východ a juh Ukrajiny. Ukrajinský vpád na ruské štátne územie rozkladá obraz – v Rusku a vo svete – o zdanlivo statickej frontovej línii, stabilnej konštelácii síl a predvídateľnom priebehu konfliktu.
Dr. Andreas Umland je analytikom Štokholmského centra pre východoeurópske štúdie (SCEEUS) Švédskeho inštitútu pre medzinárodné záležitosti (UI).