Kazašský prezident Tokajev sa začiatkom júla vyjadril, že stredoázijská krajina s bohatými ložiskami ropy a zemného plynu má záujem podporiť EÚ pri prekonávaní energetickej krízy, ktorá vznikla v dôsledku ruského napadnutia Ukrajiny. Moskva na tieto vyjadrenia reagovala uzavretím Novorossijského ropného terminálu na brehu Čierneho mora, cez ktorý prúdi do sveta väčšina kazašskej ropy. Má Kazachstan napriek tomu potenciál aspoň čiastočne pokryť európsky dopyt po fosílnych palivách?
Kazachstan posledné desaťročia so svojou multivektorovou zahraničnou politikou stojí na pomedzí medzi Ruskom, Čínou a EÚ. Súčasný kazašský prezident ale od ruskej invázie na Ukrajinu vysiela signály, že tradične opatrná kazašská zahraničná politika voči Moskve sa môže zmeniť. To bolo viditeľné napríklad počas Petrohradského medzinárodného ekonomického fóra v júni tohto roku, kde Tokajev „postavil“ ruskému prezidentovi a vyhlásil, že Kazachstan neuzná nezávislosť Luhanskej a Donetskej republiky. V júli potom nariadil vláde, aby preskúmala možnosti, ako pri exporte kazašskej ropy obísť ruské územie.
Kazachstan je pritom aktuálne piatym najväčším dodávateľom ropy do Európskej únie a ropovod, ktorý vedie do Novorossijsku zdrojom 80% ropných exportov do EÚ, zároveň predstavuje významnú časť kazašského HDP. V súčasnosti je ale Kazachstan závislý na ruskej infraštruktúre pri exporte ropy do EÚ a časté uzávierky ropovodu z ruskej strany ohrozujú aj kazašskú ekonomiku. Napriek tomu, že Moskva medzitým terminál v Novorossijsku opäť otvorila, neexistuje záruka, že k podobnému kroku nepristúpi opätovne počas zimy, aby tak vytvorila ešte väčší tlak na EÚ. Kazachstan v posledných mesiacoch ale zintenzívnil energetickú spoluprácu s EÚ aspoň v iných oblastiach, keď došlo k navýšeniu dodávok uhlia pre Brusel. Okrem toho stredoázijská krajina pokrýva tiež 21% európskeho dopytu po uráne, pričom tento podiel môže do budúcna ešte rásť, najmä ak dôjde k výpadku ruských dodávok.
V rámci kazašských snáh o diverzifikáciu exportných trás ropy je pre EÚ významný najmä trans-kaspický projekt ropovodu, ktorý má obísť ruské územie popod Kaspické more a cez južný Kaukaz a Turecko. Diverzifikačné infraštruktúrne projekty v regióne navyše od invázie na Ukrajinu výraznejšie podporujú tiež krajiny ležiace na južnom Kaukaze, cez ktoré by kazašská ropa eventuálne prúdila do Európy. Spomínaný trans-kaspický ropovod by tak potenciálne prepojil ložiská ropy nielen v Kazachstane ale aj Uzbekistane či Turkménsku a prepojil ich cez Kaspické more, Azerbajdžan a Turecko s odoberateľmi v EÚ. Takýto projekt by si ale vyžadoval obrovské investície (približne štyri miliardy dolárov) spojené s právnymi výzvami, výstavbu, ktorá by mohla trvať roky a potenciálne aj ruskou opozíciou.
Kazachstan sa jednoznačne snaží získať väčšiu autonómiu v zahraničnej politike aj prostredníctvom diverzifikácie zdrojov. Avšak výrazné zhoršenie vzťahov s Ruskom nebude riskovať. Vyplýva to nielen z geopolitických reálií, ale aj z veľkej obchodnej naviazanosti Kazachstanu na Rusko a schopnosti využiť energiu ako zbraň. Neochota uznať nezávislosť separatistických republík vychádza najmä z faktu, že aj v Kazachstane žije početné ruská komunita a oficiálne uznanie by mohlo vytvoriť nebezpečný precedens do budúcnosti.
Z krátkodobého hľadiska Kazachstan rozhodne teda nie je alternatívou pre ruskú ropu do EÚ. Stredoázijská krajiny prípadne môže zvýšiť svoje dodávky cez more tankermi do Azerbajdžanu, odkiaľ prúdi ropa na európsky trh cez Baku-Tbilisi-Ceyhan. Toto riešenie by však bolo v konečnom dôsledku ešte drahšie než výstavba nového ropovodu, ale prichádzalo by do úvahy najmä v prípade podobných výpadkov z CPC ropovodu. Z dlhodobého hľadiska by tak riešenie predstavoval najmä ropovod cez Kaspické more, jeho výstavba by ale bola nielen finančne, ale časovo náročná. Navyše, ak by sa Európska únia mala zapojiť do financovania tohto projektu, znamenalo konflikt s cieľmi stanovenými v tzv. Zelenej dohode pre Európu.
