Návšteva premiéra Roberta Fica s delegáciou v Azerbajdžane 6. až 7. mája 2024 predstavovala nový impulz v slovenských zahraničnopolitických vzťahoch na južnom Kaukaze. Azerbajdžan je najbohatší štát v regióne (Arménsko, Azerbajdžan a Gruzínsko), pričom dve tretiny rozpočtu tvorí ťažba a export ropy a zemného plynu, ktoré sú lákadlom pre krajiny EÚ pri snahe o diverzifikáciu dovozu energií.
Zahraničná cesta mala strategický rozmer s obchodno-investičným charakterom zameraným na spoluprácu v oblasti obranného priemyslu, navýšenia zatiaľ nízkeho objemu obchodu a otázku importu zemného plynu. Politický rozmer ilustruje vyhlásenie Fica o snahe Slovenska byť „mostom medzi Európskou úniou a Azerbajdžanom“, a tiež že „nemáme na nič rozdielne názory“.
Južný Kaukaz v dlhoročnom tieni záujmu SR
Hoci zahraničná politika SR voči regiónu bola v strategických dokumentoch Ministerstva zahraničných vecí (MZVaEZ SR) dlhodobo orientovaná na „zintenzívnenie kontaktov“ najmä „s dôrazom na hospodársky rozmer spolupráce“, tak vzájomný obchod s krajinami južného Kaukazu je stále minimálny. Posledný dostupný strategický dokument rezortu zahraničia na rok 2023 ilustruje zameranie SR na „prehlbovanie ekonomickej spolupráce“ v regióne. Explicitne je z regiónu južného Kaukazu spomínané len Gruzínsko, a to v kontexte podpory integračných ambícií do EÚ, ako aj v kontexte dlhoročnej programovej krajiny v rámci slovenskej rozvojovej pomoci.
Štátne návštevy na vysokej úrovni (vláda, predstavitelia ostatných ústredných štátnych orgánov) do regiónu začali až v roku 1997. Ich nízky počet potvrdzuje dlhodobo marginálny záujem SR o túto oblasť. Vládne návštevy tvoria len 9,29 % zo všetkých ciest do regiónu bývalého Sovietskeho zväzu (bez pobaltských krajín). K oživeniu záujmu došlo od roku 2008 (10 návštev), keď prebehlo viacero návštev Arménska a Azerbajdžanu.
Gruzínsko sa stalo krajinou zvýšeného zahraničnopolitického záujmu najmä od roku 2010 paralelne s jeho snahou o zbližovanie s EÚ v rámci Východného partnerstva. Najintenzívnejšie vzťahy s regiónom počas celého obdobia prebiehali práve medzi rokmi 2010-2019. Vyvrcholením bolo rozhodnutie o zriadení slovenských veľvyslanectiev v Azerbajdžane v roku 2019 a Arménsku v roku 2020. V Gruzínsku SR zriadila veľvyslanectvo už v roku 2014.
V rámci stabilnosti štátnych kontaktov v podobe stretnutí je Arménsko najstabilnejším partnerom, do ktorého sa cestovalo, okrem troch absencii, každoročne, počnúc rokom 1997. Nasleduje Gruzínsko a až následne Azerbajdžan. Najväčší podiel na návštevách má ale Gruzínsko (38 %) pred Arménskom (35 %) a Azerbajdžanom (27 %), z čoho vyplýva, že Azerbajdžan bol relatívne v úzadí zahraničnopolitického záujmu SR v regióne.
Pri pohľade na intenzitu návštev slovenských predstaviteľov do niektorých zo spomenutých troch krajín bola najaktívnejšia prvá Ficova vláda (25 %), Pellegriniho vláda (17,39 %) a druhá Ficova vláda (16,3 %). Na premiérskej úrovni s delegáciou navštívil región (okrem Roberta Fica) len Peter Pellegrini, keď v roku 2018 zavítal do Azerbajdžanu, čo je v kontraste s najmenšími vládnymi interakciami s Azerbajdžanom v celom období. V rámci rezortného zamerania najviac návštev sa podniklo z rezortov zahraničných vecí na úrovni ministra. Na úrovni prezidentov navštívil región len Andrej Kiska, a to Gruzínsko v roku 2016 a v roku 2018.
Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika EÚ
Rozmer spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky EÚ je tu pre Slovensko nie len komplementárny, ale kľúčový. Napríklad vízová liberalizácia od roku 2011, komplexná obchodná dohoda, či samotná asociačná dohoda z roku 2016 nie len korelovala, ale dokonca mohla spôsobiť nárast politicko-obchodných interakcií medzi SR a Gruzínskom. Obdobný scenár by mohol nastať aj s Azerbajdžanom a Arménskom, no v ich prípade vôľa presadiť intenzívnejšie integračné snahy absentuje (najmä v prípade Baku) a skôr im vyhovuje aktuálny stav vzťahov bez zmluvného charakteru (okrem vízovej liberalizácie).
Gruzínsko, ktoré s EÚ podpísalo všetky tri vyššie spomenuté dohody, bolo jednoznačne premiantom v integrácií do EÚ nie len na južnom Kaukaze, ale aj v rámci celého východného partnerstva, pričom od roku 2023 nadobudlo aj status kandidátskej krajiny. Stalo sa tak prvou krajinou s týmto statusom v regióne, mimo priameho spojenia s teritóriom EÚ. Avšak v súčasnosti sa Gruzínsko svojimi antidemokratickými tendenciami postupne vykoľajuje z európskej cesty. Arménsko a Azerbajdžan zároveň nedosiahli veľký progres v integrácii v rámci snahy o dosiahnutie asociačnej zmluvy alebo prehĺbenej a komplexnej dohode o zóne voľného obchodu. Arménsko však podpísalo alternatívnu Komplexnú a posilnenú dohodu o partnerstve (CEPA) v roku 2017 kvôli jeho prítomnosti v Euroázijskej únii.
Angažovanie EÚ sa zvýšilo aj v osobe predsedu Európskej Rady Charlesa Michela, ktorý intenzívne riešil vnútropolitické turbulencie v Gruzínsku, kde vyjednal dohodu medzi koalíciou a opozíciou, ako aj sprostredkoval pravidelný dialóg medzi Arménskom a Azerbajdžanom. EÚ zriadila pozorovaciu misiu v Arménsku začiatkom roka 2023.
Azerbajdžanu momentálne vyhovuje balansujúci stav zahraničnej politiky bez hlbšej integrácie do EÚ. Azerbajdžan si uvedomuje, že napriek niektorým ľudsko-právnym a demokratickým nedostatkom sa nemusí obávať uvalenia sankcií zo strany EÚ, najmä pre odmietavý postoj Talianska, a tiež vďaka dôležitosti Baku pri snahe EÚ o diverzifikáciu energetických dodávok a zdrojov. V roku 2022 Brusel s Azerbajdžanom podpísali memorandum o porozumení o strategickej spolupráci v oblasti energetiky. Azerbajdžan sa tak zaviazal zvýšiť dodávky zemného plynu do EÚ na 18 mld. m3 a EÚ sa zaviazala investovať 2 mld. EUR do diverzifikácie azerbajdžanského hospodárstva.
Obchodno-investičné reálie
V rámci obchodných stykov je región marginálny z pohľadu podielu na slovenskom dovoze a vývoze. Dovoz z týchto krajín predstavuje za posledných 30 rokov v priemere len 0,01 % z celkového dovozu do SR, pričom najväčší podiel na ňom malo Gruzínsko (44,65 %), Arménsko (30,63 %) a Azerbajdžan (24,71 %). Slovenský export smeroval najviac do Azerbajdžanu (51,16 %), Gruzínska (33,06 %) a Arménska (15,78 %). Za tri dekády dosiahol celý región podiel na slovenskom exporte len zanedbateľných 0,05 %. V rámci exportu SR dominuje vývoz vozidiel (Gruzínsko), potravinové výrobky a odmínovacie systémy Božena 5 (Azerbajdžan), a textilné a odevné výrobky (Arménsko).
Ako dokladuje aj prvá návšteva súčasnej slovenskej vlády v Azerbajdžane, kam v januári 2024 zavítal minister obrany Robert Kaliňák, región je špecifický aj svojimi post-konfliktnými reáliami (napr. zamínované polia), a teda je zaujímavý aj z hľadiska vývozu produktov obranného priemyslu.
Pozitívne saldo zahraničného obchodu s regiónom je síce pre Slovenskom dobrá správa, no v dynamicky sa rozvíjajúcom regióne na čele s Azerbajdžanom, ktorý predstavuje najväčší a najbohatší spotrebiteľský trh, existuje veľký potenciál. Výrazný nárast obchodného objemu nastal najmä s Arménskom od roku 2020, čo môže súvisieť s lokalizáciou ambasády v krajine v danom roku a zámerom odštartovať tak efektívnejšiu ekonomickú diplomaciu voči regiónu. Otázkou v tomto prípade ale aj naďalej ostáva, či tomuto zámeru zodpovedá aj celková personálna kapacita jednotlivých ambasád v krajinách južného Kaukazu a ich obsadenie ekonomickými diplomatmi.
Potenciál regiónu
Návšteva premiéra Fica v Baku je novým impulzom vo vzťahoch Slovenska s južným Kaukazom, ktorý predstavuje veľmi dynamický a rýchlo sa rozvíjajúci región. Ten predstavuje významnú geopolitickú križovatku, ktorá je vo svetle súčasných geopolitických zmien dôležitá pre EÚ, ale aj pre Rusko, Turecko, Irán alebo Čínu. Región sa už v súčasnosti stáva priesečníkom viacerých medzinárodných koridorov, akým je napríklad čínska nová Hodvábna cesta, či rusko-iránsky Severojužný dopravný koridor, pričom najnovší arménsky mierový plán v konflikte s Azerbajdžanom reflektuje práve koncepciu dobudovania a prepojenia infraštruktúry so susedmi.
Z pohľadu strategických záujmov Slovenska v regióne sa ako najdôležitejšie črtajú témy v oblasti: 1) podpory stability regiónu (aktívna participácia v rámci EÚ a rozširovania, zdieľanie skúseností s tranzíciou a podpora reformných procesov), 2) ekonomicko-obchodného rozvoja regiónu (ekonomická diplomacia) a 3) kultúrno-spoločenského rozmeru (zachovanie tradičných kultúr, náboženstiev a početných etník) v rámci iniciatív OSN, pričom by Slovensko malo zachovať (ako deklarovalo predošlé roky) „vyvážené a pragmatické vzťahy“ s jednotlivými aktérmi. Vláda sa touto strategickou návštevou pragmaticky zamerala na štát, ktorý je najbohatší a má obchodno-ekonomicky najväčší potenciál.
Foto kredit: Facebook Úrad Vlády SR