Etnické a politické napätie a kríza v Bosne a Hercegovine predstavujú hlboké korene potenciálneho vážnejšieho konfliktu na západnom Balkáne. Ak nebudú súčasné krízy vyriešené, môžu ľahko prepuknúť do situácie podobnej udalostiam v bývalej socialistickej Juhoslovanskej republike koncom osemdesiatych a začiatkom deväťdesiatych rokov dvadsiateho storočia. Politickú krízu v Bosne a Hercegovine formuje fakt, že etnickú mapu krajiny tvoria tri etniká. Zatiaľ čo Srbi majú svoju vlastnú autonómnu politickú jednotku (Republika srbská), Chorváti nie. Obe etniká žiadajú oveľa väčšiu autonómiu. Kým Srbi chcú takmer úplnú samostatnosť, Chorváti žiadajú predovšetkým o zriadenie svojej vlastnej autonómnej politickej jednotky, keďže v súčasnosti zdieľajú svoj štátny útvar spolu s Bosniakmi. Aj keď to môže vyzerať ako jednoduchá otázka zmeny súčasného volebného systému (v prípade bosnianskych Chorvátov), kríza môže prepuknúť do oveľa väčšieho komplexného kultúrneho problému medzi Srbmi a Bosniakmi a medzi Chorvátmi a Bosniakmi. Hoci je známe, že Srbi a Chorváti medzi sebou bojovali po stáročia, bosnianski Chorváti našli svojho spojenca v bosnianskych Srboch (a konzervatívni Chorváti tiež našli svojich partnerov v Srbsku).
V roku 2008, po jednostrannom vyhlásení nezávislosti Kosova, mnohí bosnianski Srbi požadovali od Republiky srbskej, aby taktiež uskutočnila takýto krok – a vyzvali vtedajšieho premiéra, Milorada Dodika, aby zorganizoval referendum o nezávislosti. Dodik však vyhlásil, že k takémuto kroku by sa pridal iba v prípade ohrozenia autonómie Republiky srbskej. Dodik však v poslednom čase svoje názory radikalizoval. V máji tohto roku oznámil, že Bosna by sa mala rozpadnúť.
Chorvátsky prezident Zoran Milanović priblížil počas posledných svetových udalostí širšej verejnosti celkom neznámy etnický problém Bosny a Hercegoviny, ktorý medzinárodné spoločenstvo od podpísania Daytonských dohôd ignoruje. Jeho vyhrážky o vetovaní vstupu Fínska a Švédska do štruktúr NATO boli založené na tvrdeniach, že politická (a etnická) otázka Chorvátov v Bosne ešte nie je vyriešená a navyše ignorovaná samotným NATO. V roku 2018 bol Željko Komsič zvolený za chorvátskeho člena bosnianskeho predsedníctva. Avšak vzhľadom na to, že hlasy bosnianskych Chorvátov sa nepočítajú oddelene (keďže bosnianski Chorváti nežijú vo svojom politickom subjekte – aj keď v niektorých kantónoch tvoria väčšinu), vyhral Komsič jednoduchým faktom, že Bosniaci (bosnianski moslimovia) hlasovali za neho. Paradoxne Komšiča, aj keď je Chorvát, nevolili samotní Chorváti.
Rozhodujúce je udržať vojenskú prítomnosť Únie v regióne. Vzhľadom na relatívne slabo vybudovanú spoločnú európsku obranu a jej strategickú závislosť od NATO je však možné, že takáto úloha bude potrebovať aj ďalšiu pomoc Aliancie. Mala by sa posilniť medzinárodná mierová prítomnosť v krajine. V prípade, že politická diskusia v krajine zlyhá, medzinárodné spoločenstvo by malo byť pripravené na najhoršie scenáre. To znamená, že Európska únia by mala rozšíriť svoju misiu Althea.
To, čo Európskej únii najviac chýba, je potenciálny program nielen na výstavbu povojnovej „daytonskej“ Bosny a Hercegoviny, ale čo je dôležitejšie, na možnú rekonštrukciu krajiny na základe nedávnych politických zmien v krajine. Skrátka – vyzerá to tak, že mentalita EÚ voči Bosne a Hercegovine uviazla v roku 1995. Je potrebný koncentrovaný dialóg so všetkými tromi etnikami. Takáto diskusia by viedla k rovnému vyváženiu ich politických síl. Radikalizácia v rámci krajiny medzi všetkými tromi etnikami je čiastočne výsledkom nedostatočného pozitívneho a progresívneho prístupu Únie k Bosne a Hercegovine. Nárast ruského a čínskeho vplyvu v regióne bol čiastočne spôsobený pasívnou politikou Únie, ktorá viedla k vzostupu autokracie, čím automaticky prinútila nespokojné obyvateľstvo hľadať odpovede na svoje otázky a požiadavky inde.
STIAHNITE si Long Read v angličtine na linku:
„NATO, EÚ a rastúca nestabilita v Bosne a Hercegovine. Výzvy a riziká“ – Jaroslav Cabuk