Skúsenosti postsovietskych republík s bezpečnostnými dohodami s Moskvou ukazujú, že rusko-ukrajinské rokovania mali v roku 2022 len malú šancu na úspech.
V posledných mesiacoch bolo publikovaných viacero expertných úvah o rusko-ukrajinských rokovaniach v Bielorusku a Turecku vo februári až apríli 2022. Hoci tieto príspevky obsahujú nové podrobnosti a zaujímavé perspektívy, väčšina z nich buď úplne ignoruje, alebo sa v nich neobjavuje žalostná bilancia Moskvy pri realizácii politických a bezpečnostných dohôd
s bývalými sovietskymi republikami. Veľká časť nedávnych diskusií o šanciach na mierovú alternatívnu históriu neberie do úvahy minulé skúsenosti a implicitne predpokladá, že Kremeľ bude dodržiavať akúkoľvek podpísanú dohodu. Takýto predpoklad je v rozpore s pozorovateľným správaním Ruska v porovnateľných situáciách.
Bilancia dodržiavania kľúčových článkov dohôd s bývalými sovietskymi republikami v oblasti bezpečnosti zo strany Moskvy je katastrofálna. Samotné Rusko sa často nahlas sťažuje na údajné neplnenie záväzkov zo strany svojich slabších rokovacích partnerov , a to ako pred, tak po podpise samotnej zmluvy. Hovorcovia Kremľa dôsledne požadujú úplné vykonávanie tých článkov, na ktorých majú najväčší záujem, ako aj prijatie ruskej interpretácie znenia celého dokumentu. Zároveň bol Kremeľ flexibilný, pokiaľ ide o jeho vlastné materiálne záväzky – či už tie, ktoré vyplývajú z multilaterálnych alebo bilaterálnych dohôd medzi Moskvou a ostatnými postsovietskymi štátmi. Politická nespoľahlivosť Kremľa sa často týkala práve tých ruských záväzkov, ktoré boli rozhodujúce pre to, aby dohody mali nejaký zmysel.
Porušené sľuby Ruska
Prípadov kremeľského právneho nihilizmu a ruského neplnenia podpísaných dohôd s tragickými následkami bolo za posledných 35 rokov veľa. Porušené boli mnohé staršie dohody medzi Moskvou a Kyjevom, ktoré boli základom medzinárodných vzťahov v postsovietskom priestore. Najdôslednejšou z nich bola Belovežská dohoda medzi Ruskom, Bieloruskom a Ukrajinou z decembra 1991, ktorou sa rozpadol Sovietsky zväz – udalosť, ktorú Putin v roku 2005 slávne označil za „najväčšiu geopolitickú katastrofu 20. storočia“. V tejto historickej a plne ratifikovanej zmluve tieto tri krajiny založili Spoločenstvo nezávislých štátov a konsenzuálne stanovili a sľúbili rešpektovať svoje nové štátne hranice – vrátane toho, že Krym, Sevastopol a Donbas patria Ukrajine. V článku 5 Belovežskej dohody sa uvádza, že: „Vysoké zmluvné strany uznávajú a rešpektujú vzájomnú územnú celistvosť a nedotknuteľnosť existujúcich hraníc v rámci Spoločenstva“.
Takmer presne o tri roky neskôr nasledoval ďalší historický dokument – dnes neslávne známe Budapeštianske memorandum o bezpečnostných zárukách. V tomto dodatku k Zmluve o nešírení jadrových zbraní (NPT) z roku 1968 Moskva, Washington a Londýn počas posledného a osudného samitu KBSE v Maďarsku v decembri 1994 sľúbili Kyjevu výmenou za to, že Ukrajina odovzdá svoje jadrové hlavice Rusku, že budú rešpektovať štátne hranice, územnú celistvosť a politickú suverenitu Ukrajiny. Krátko po rozpade ZSSR mal Kyjev tretí najväčší arzenál jadrových zbraní na svete. V roku 1994 sa zaviazal nielen demontovať nepoužiteľné strategické rakety, ale aj odovzdať Rusku všetky ostatné zbrane hromadného ničenia a materiál, ktorý by sa dal použiť na ich výrobu. To isté sa týkalo aj rôznych zdedených nosných systémov Ukrajiny, ako sú bombardéry alebo rakety.
Tri depozitárne štáty NPT vrátane Ruska uvádzajú v prvých dvoch článkoch memoranda z roku 1994:
„1. Spojené štáty americké, Ruská federácia a Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska opätovne potvrdzujú svoj záväzok voči Ukrajine v súlade so zásadami Záverečného aktu KBSE rešpektovať nezávislosť a suverenitu a existujúce hranice Ukrajiny. 2. Spojené štáty americké, Ruská federácia a Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska opätovne potvrdzujú svoj záväzok zdržať sa hrozby silou alebo použitia sily proti územnej celistvosti alebo politickej nezávislosti Ukrajiny a že žiadna z ich zbraní nebude nikdy použitá proti Ukrajine s výnimkou sebaobrany alebo iného použitia v súlade s Chartou Organizácie Spojených národov.“
Tieto sľuby Moskva od roku 2014 porušuje čoraz flagrantnejším spôsobom. Rusko nielenže zriadilo na ukrajinskom území tzv. ľudové republiky, ale v marci 2014 a v septembri 2022 oficiálne anektovalo ukrajinské regióny, pričom v druhom prípade pripojilo územia a dokonca celé mestá, ktoré nemá pod svojou kontrolou.
Moskva porušila aj väčšinu dohôd podpísaných v súvislosti s rusko-ukrajinskou vojnou. Najznámejšími z nich boli tzv. minské dohody, ktoré Kyjev podpísal pod hrozbou použitia zbraní v rokoch 2014 a 2015. V Minskom protokole zo septembra 2014 („Minsk-I“) sa veľvyslanec Ruska na Ukrajine zaviazal, že „stiahne z územia Ukrajiny nelegálne ozbrojené skupiny a vojenskú techniku, ako aj bojovníkov a žoldnierov“. V minskom balíku opatrení z februára 2015 („Minsk-II“) Moskva opäť prisľúbila „stiahnutie všetkých zahraničných ozbrojených síl, vojenského vybavenia, ako aj žoldnierov z územia Ukrajiny pod dohľadom OBSE [ako aj] [d]ozbrojenie všetkých nelegálnych skupín“. Kremeľ nikdy nedal najavo, že by tieto a ďalšie sľuby začal seriózne plniť, a pravdepodobne to ani nikdy nemal v úmysle.
Prípady Moldavska a Gruzínska
Spomedzi porušených dohôd Ruska sú však pre posúdenie šancí na údajnú istanbulskú dohodu v roku 2022 najdôležitejšie tie, ktoré sa netýkajú Ukrajiny a ktoré boli podpísané v čase, keď Putin nebol prezidentom. Je to preto, lebo tieto – na prvý pohľad nesúvisiace – anulovania naznačujú širšiu patológiu v prístupe Ruska k jeho tzv. blízkemu zahraničiu (t. j. postsovietskemu priestoru). Porušenia zmlúv, ktoré nesúvisia s Ukrajinou, ilustrujú existenciu širšieho modelu správania, ktorý sa netýka len Ukrajiny a nie je formovaný len osobnosťou Putina.
V októbri 1994 Moskva podpísala dohodu medzi Ruskou federáciou a Moldavskou republikou o právnom postavení, postupe a období stiahnutia vojenských jednotiek/formácií Ruskej federácie, ktoré sa dočasne nachádzajú na území Moldavskej republiky. V jej kľúčovom článku 2 Kremeľ prisľúbil:
„Ruská strana v súlade s technickými možnosťami a časom potrebným na zabezpečenie nového miesta rozmiestnenia vojenských jednotiek stiahne tieto vojenské sily do troch rokov odo dňa nadobudnutia platnosti tejto dohody. Praktické kroky na stiahnutie vojenských jednotiek Ruskej federácie z územia Moldavskej republiky v rámci tohto termínu budú synchronizované s politickým urovnaním podnesterského konfliktu a určením osobitného štatútu pre podnesterský región Moldavskej republiky.“
V tom istom roku Moldavská republika prijala novú postsovietsku ústavu, v ktorej sa definovala ako neutrálny štát. V článku 11 stále platnej moldavskej ústavy z roku 1994 sa uvádza: „Moldavská republika vyhlasuje svoju trvalú neutralitu. […] Moldavská republika nepripúšťa umiestnenie akýchkoľvek cudzích vojenských jednotiek na svojom území“.
Napriek tomu zvyšky 14. ruskej armády, v súčasnosti nazývané „Operačná skupina ruských vojsk“, zostávajú na území Moldavskej republiky proti vôli Kišiňova a v rozpore s rusko-moldavskou zmluvou z roku 1994. Územný konflikt v Podnestersku sa nevyriešil ani v trojročnej lehote uvedenej v zmluve Moskvy s Kišiňovom z roku 1994. Ústavné vylúčenie vstupu Moldavska do NATO a umiestnenie cudzích vojsk na jeho území, čo sú tiež hlavné témy prebiehajúcej diskusie o možnom rusko-ukrajinskom kompromise, Moskva vtedy rovnako ako teraz ignorovala. Ruské vojská zostávajú na moldavskom území aj po 30 rokoch v rozpore s moldavskou ústavou, rovnako ako takzvaná Podnestersko-moldavská republika ako kvázištát a satelit Ruska.
Postoj Ruska ku Gruzínsku a dohoda o prímerí medzi Moskvou a Tbilisi z augusta 2008 rozprávajú podobný príbeh. Dohodu podpísali vtedajší prezidenti oboch krajín Dmitrij Medvedev a Michail Saakašvili. Nazývala sa aj „Sarkozyho plán“ podľa vtedajšieho francúzskeho prezidenta Nicolasa Sarkozyho. Francúzsko v tom čase predsedalo Európskej únii, ktorá dohodu sprostredkovala. Dohoda ukončila päťdňovú rusko-gruzínsku vojnu z roku 2008. Článok 5 stanovil návrat ruských vojsk, ktoré niekoľko dní predtým vstúpili do Abcházska a Cchinvalskej oblasti, na ich pôvodné pozície v Rusku: „Ozbrojené sily Ruskej federácie budú stiahnuté na líniu pred začiatkom ozbrojených akcií“.
Napriek tomu Moskva ponechala na gruzínskom území značný počet svojich vojakov, čím zjavne porušila augustovú dohodu. Ešte horšie je, že koncom augusta 2008 uznala Abcházsko a takzvané Južné Osetsko, t. j. Cchinvalskú oblasť, za nezávislé štáty. Ukázalo sa, že počiatočné schválenie a podpísanie čoskoro zrušeného Sarkozyho plánu zo strany Moskvy nebolo len klamaním Gruzínska. Jeho cieľom bolo aj oklamať Európsku úniu, s ktorou chcela Moskva v tom období udržiavať dobré vzťahy.
Závery
Hoci je to v rozpore so závermi väčšiny serióznych analytikov, na jar 2022 možno existovala malá šanca, že by Kyjev v Istanbule podpísať dohodu s Moskvou. S istotou sa to však už nikdy nedozvieme. Z nedávnych skúseností však vieme, ako a prečo sa postsovietske Rusko zapája do mierových rokovaní. Kremeľ považuje takéto domnelé dohody za jeden z viacerých nástrojov svojej hybridnej vojny proti postsovietskym štátom, ktoré neakceptujú ruskú hegemóniu.
Na rokovaniach v Istanbule, a po nich, by sme pravdepodobne boli svedkami ruského správania, ktoré sa riadi známym modelom z minulosti: po napadnutí postsovietskeho štátu Moskva presadí neférovú dohodu pod hrozbou použitia zbraní. Ako naznačujú dve minské dohody, istanbulská dohoda by už sama osebe znamenala premenu medzinárodného práva. V druhom kroku by Moskva nerealizovala niektoré zásadné body ani z jednostranne pre ňu výhodnej dohody. Pod nejakou zámienkou by Moskva de facto stiahla svoj súhlas s dohodou, pričom by naďalej trvala na implementácii tých bodov, ktoré uprednostňuje.
Podpis dokumentu Moskvou v Istanbule v roku 2022 – ak vôbec pripustíme možnosť takéhoto scenára – by mohol viesť k dočasnému zníženiu napätia. Súdiac podľa predchádzajúceho ruského správania by však zdanlivá dohoda, podobne ako v prípade minských dohôd, viedla k ďalšiemu rozvráteniu medzinárodného práva. Predovšetkým hypotetická istanbulská dohoda by s najväčšou pravdepodobnosťou nebola zo strany Moskvy dodržaná. Nezabránila by Rusku v ďalšom zasahovaní do vnútorných záležitostí bývalých sovietskych republík, ani by neviedla k zníženiu ruskej vojenskej agresivity a územného apetítu. Naopak, ďalšia ruská invázia bola zvyčajne horšia ako tá predchádzajúca.
Autor
Andreas Umland je analytikom Štokholmského centra pre východoeurópske štúdie (SCEEUS) pri Švédskom inštitúte pre medzinárodné záležitosti (UI). Článok vychádza z komentára SCEEUS: https://sceeus.se/en/publications/.