Nevojenská bezpečnosť Strategické myslenie

Komentár: Vektory zahraničnej politiky SR

Viliam Ostatník

Zaujímavé a intenzívne pracovné stretnutia či diskusie, ale aj cestovanie po Slovensku ma posledné týždne inšpirovali k nasledovným úvahám, ktoré publikujem ako komentár.

Pred tým než sa dostaneme k zahraničiu, pri spoznávaní Oravy som si kládol starú, no vlastne stále aktuálnu slovenskú otázku. Kto sme a čo nás vlastne drží pokope? Čo zaručí náš úspech? Prosperitu, bezpečnosť, slobodu, a vôbec existenciu? Skrátene: doma je to najmä (samozrejme nie len) konečne zaručiť vymožiteľnosť práva a vládu zákona, teda rovnosť pred ním. Medzinárodne je to najmä silná a funkčná EÚ a stabilné obranné spojenectvá.

K tomu druhému som formuloval dva základné vektory slovenskej zahraničnej politiky na najbližšie desaťročia, od ktorých sa potom logicky odvíjajú aj priority a záujmy.

1. vektor: česko-nemecký

Česká republika je náš najbližší spojenec a tak to musí ostať – najmä v akejkoľvek medzinárodnej kríze či napätí musíme ťahať za jeden koniec. 30 rokov po rozdelení spoločného štátu (toto výročie budem ešte reflektovať separátne) máme vzťahy lepšie, než kedykoľvek predtým, bez záťaže citlivých politických otázok a pnutí. Pri príležitosti okrúhleho výročia pokojného rozdelenia spoločného štátu by sme tiež mohli uvažovať nad bilaterálnou dohodou, ktorá by reflektovala vnútropolitický i geopolitický posun po 30 rokoch, teda novú realitu – niečo na štýl Aachenskej dohody medzi Parížom a Berlínom.

Práve Nemecko je druhým pilierom v prvom vektore. Ide tu najmä o ekonomiku, inovácie a technológie, no čoraz dôležitejší bude aj politicko-bezpečnostný vzťah, respektíve rozmer. Iste, tu nejde len o bilaterálnu agendu medzi Bratislavou a Berlínom, ale vplyv Nemecka na celú EÚ a medzinárodný systém. Práve v oblasti bezpečnosti a zahraničných vzťahov však Berlín, resp. súčasná nemecká vláda, prezentuje veľmi nestrategické postoje a politiky, ktoré nie sú v záujme SR. To sa týka najmä oblasti energetickej bezpečnosti (menovite využívanie jadrovej energie) ako aj vôle nemeckej vlády a všeobecne verejnej mienky odvážne reflektovať súčasnú bezpečnostnú situáciu v Európe, teda zaujať jasný postoj. Tu mám na mysli napríklad reálne, nie len papierovo postaviť Bundeswehr na nohy (100 miliardový balík síce znie odvážne a revolučne, ale ako vždy, pôjde o reálnu implementáciu a efekt) alebo miesto PR cvičení pomôcť Ukrajine tam, kde to skutočne treba a kde to má efekt – na bojovom poli, na fronte. To si vyžaduje dodávky zbraní a materiálu ako aj informácií, no tiež rýchle uschopnenie vlastného priemyslu, teda zvýšenie výrobných kapacít. Nemecko zatiaľ nepreukazuje strategické postoje ani voči Číne, najmä tým, že prakticky nejestvuje federálna kapacita, ktorá by rozumela Číne a ázijským dynamikám a trendom, poctivo ich analyzovala a pripravovala stratégie, pracovala s možnými scenármi a podobne (také kapacity nemá ani Paríž; národné stratégie voči Číne sa rodia pomaly, tá nemecká má byť vonku budúci rok)[1].

Scholtzova vláda teda nekoná strategicky a odvážne v spomenutých oblastiach, ale naopak veľmi odvážne otvára otázky zásadných zmien v právnom usporiadaní EÚ (komunikovaný cieľ federalizovať EÚ). Konkrétne ide o ochotu otvorenia základných Zmlúv EÚ (čím sa podmieňuje aj ďalšie rozšírenie EÚ o nových členov) alebo zmeny spôsobu hlasovania z jednohlasnosti na kvalifikovanú väčšinu v oblasti spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky. Tieto procesy by mohli mať veľmi destabilizačný efekt na celú EÚ a myslím si, že nie sú v záujme SR (ani zmena hlasovania, a už vôbec nie destabilizácia EÚ, ktorá by z takých konštitučných zmien mohla plynúť). Aj tak však platí, že bez Nemecka (resp. bez zmeny nemeckej politiky v uvedených oblastiach) EÚ nebude silná a stabilná, a preto je všeobecne orientácia na Nemecko jedným z imperatívov slovenskej zahraničnej politiky a naďalej ním aj ostane.

2. vektor: poľsko-ukrajinský

Druhým základným vektorom slovenskej zahraničnej a bezpečnostnej, ale i hospodárskej politiky by mal byť poľsko-ukrajinský. Premýšľam o ňom z pohľadu tvrdej bezpečnosti a ekonomiky.

Práve na hraniciach „dvoch Oráv“ si kladiem poľskú otázku. Čísla v nej neklamú: demografia, ekonomika, masívne rastúce obranno-vojenské spôsobilosti, a k nim aj silný nacionalizmus či patriotizmus, ako aj citeľná vôľa ďalej rásť a silnieť. Moji priatelia, dobre znalí Poľska, ma presviedčajú, že Slovensko je v poľskej mysli uložené najmä ako miesto oddychu (povestná predpona idem „na“ Slovensko), prípadne nejakých súkromných investícií. Citlivá história podľa nich ostáva len tým – citlivou históriou. Tak či onak, opäť tu pôjde o imperatív: Poľsko prosto je a bude náš čoraz dôležitejší spojenec, najmä ak bude 1) ruská vláda naďalej predstavovať nebezpečenstvo a ohrozenie svojou revizionistickou, revanšistickou politikou a revolučnosťou voči medzinárodnému poriadku, 2) maďarská vláda a elity živiť iredentizmus a revizionizmus v maďarskej zahraničnej politike, a 3) nemecká vláda naďalej predvádzať takú (ne)politiku, akú predvádza teraz (už spomínaných veľa rečí a málo skutkov, pílenie si konárov pod nohami, atď.). Poľsko svojim úzkym spojenectvom s Washingtonom a Londýnom taktiež posilní tento náš, povedzme tretí vektor zahraničnej a bezpečnostnej politiky.

Čo sa týka Ukrajiny, našim kľúčovým strategickým záujmom je pomôcť z nej spraviť to, čo sa hovorilo za Studenej vojny o ČSSR – vysokú modrú stenu. Tak sa nám hovorilo pre to, pretože sme stáli na hranici Západu s Východom a nemal sa cez nás nik (zo Západu) dostať. Neprezentovali sme odstrašenie prostredníctvom následného trestu (detterence by punishment), ale odstrašenie prostredníctvom zamedzenia prístupu (detterence by denial). Vzduch tu vtedy chránilo vyše 350 bojových migov, suchojov či albatrosov (pravdaže v rôznych konfiguráciách a s rôznymi spôsobilosťami). Alternatíva k tomu je pre našu bezpečnosť a veľmi pravdepodobne aj hospodárstvo už zo strednodobej perspektívy potenciálne katastrofická. Ukrajina preto potrebuje viac než čokoľvek iné (ďalšie sankcie, absurdné obmedzovania turizmu či príliš rýchlu energetickú transformáciu) od EÚ a Spojencov prostriedky, ktoré jej pomôžu prežiť.

Silná a aspoň čiastočne stabilizovaná Ukrajina dostane možnosť byť úspešnou krajinou, najmä vďaka postupnej integrácii do EÚ. Keby sme to povedali natvrdo, môže sa stať zdrojom nie len našej bezpečnosti („vysoká modrá stena“, „val“), ale aj našej ekonomickej prosperity (rakúsky Burgenland bol za Studenej vojny pomerne chudobná a zanedbaná periféria). Veď si stačí uvedomiť, že Ukrajina spolu s Poľskom majú 80 miliónov obyvateľov (teda toľko, ako Nemecko). Začať s integráciou Ukrajiny sa dá napríklad v obrannom priemysle (PESCO), kde jej účasť môže byť mimoriadne cenná pre zvyšok EÚ. Rezignovať na pozitívnu zmenu (čo sa týka práva a zákonov, korupcie, bezpečnosti) a stabilizáciu tej krajiny by bola veľká prehra a vrátilo by sa to skôr či neskôr aj Slovensku.[2]

A čo iné vektory?

Pravdaže je viac krajín, ktoré by som mohol spomenúť ako kľúčové. Kladiem si totiž napríklad aj maďarskú otázku, v ktorej je okrem mnohého pozitívneho a vzájomne prospešného žiaľ prítomná aj iredenta, revizionizmus, a taktiež istá revolučnosť voči súčasnému medzinárodnému poriadku. Ako možnosť sa nedá vylúčiť aj postupná degenerácia Orbánovho režimu a využitie vážnej bezpečnostnej krízy v Európe ako príležitosti na aspoň čiastočnú revíziu súčasného poriadku a usporiadania. V tejto súvislosti by bolo chybou nemyslieť na možné implikácie pre Slovenskú republiku.

Už teraz je mierne znepokojivý trend skupovania pôdy a pamiatok maďarskou vládou na južnom Slovensku, napr. aj na strategicky mimoriadne dôležitom a čoraz dôležitejšom Žitnom ostrove. Je hanbou slovenských vlád, že sa o pamiatky či strategické suroviny a zdroje nevedia dostatočne postarať, na druhej strane riešením nemôže byť ich odovzdanie do rúk iného štátu[3]. Pričom iná slovenská vláda, taká, ktorá by bola zložená zo súčasnej parlamentnej opozície (menovite Smer a Republika, ale aj Hlas), by veľmi pravdepodobne bola práve na Orbánov režim medzinárodne (európsky) úzko naviazaná – a s tým treba rátať.

Záver

Pri príležitosti úmrtia M. S. Gorbačova som si opäť raz uvedomil, že dejiny nie sú deterministické a že vývoj udalostí nie je samozrejmý či lineárny. Skrátka, pri štúdiu histórie ľahko skĺzneme k dojmu, že isté udalosti nemohli mať iný spád. Ale mohli. Aj pri spätnom pohľade na prvé dni a týždne po ruskej invázii na Ukrajinu vo februári tohto roku sa človeku naskytá predstava, „čo by bolo keby“…

Zahraničná a bezpečnostná politika Slovenskej republiku musí vychádzať z reality – nie je v nej výber medzi ideálnym a zlým, ale najčastejšie medzi možným a nemožným. A z tých možných je potom treba vyberať to najoptimálnejšie. S výhľadom na desaťročia, nie jedno volebné obdobie.

Z metapohľadu sa potom javí ako kľúčové pre SR zachovať súčasné normy a pravidlá medzinárodného poriadku, v ktorom aj malý má právo a sedí pri stole a nerozhoduje (svoj)vôľa silnejšieho. Primárnymi partnermi majú byť tí, ktorí tento poriadok uznávajú a rešpektujú, a sekundárnymi potom tí, ktorí uplatňujú aj demokratické pravidlá u seba doma. Primárnymi záujmami sú bezpečnosť, prosperita a sloboda SR. K tomu treba silné spojenectvá, ekonomickú kooperáciu, investície, zabezpečenie zdrojov (energie) a surovín (materiály a minerály vitálne pre súčasný, no najmä budúci priemysel) prostredníctvom obchodných dohôd a jednotného trhu.

Čakajú nás veľké výzvy – ale ktorú generáciu nečakali? Je na nás, ako ich zvládneme. Každá kríza sa dá chápať aj ako príležitosť na potrebnú katarziu či metanoiu.

[1] Tu treba pripomenúť, že Nemecko podporovalo podpísanie obchodnej a investičnej dohody s Pekingom, ktorá by v dôsledku mala možnosť vyrovnať vzájomné závislosti; jej nepodpisom sa paradoxne zvýšila za posledné roky závislosť EÚ od Číny, pričom k recipročnému trendu nedošlo. Túto dohodu potopil Európsky parlament, nie národné štáty.

[2] V tejto súvislosti sa ešte intenzívne zamýšľam nad tým, ako strategicky definovať výhru a prehru v kontexte rusko-ukrajinskej vojny. Výhru je možné definovať ako neprehru Ukrajiny, v tom zmysle, ako o tom hovorím v texte. Oveľa komplikovanejšia definícia by zahŕňala dôveryhodné dohody a obnovu medzinárodného poriadku s normami, inštitúciami a pravidlami, ktoré platili po Studenej vojne. K tomu by bola potrebná zmena politického kurzu v Rusku, čo je momentálne nereálny predpoklad (stabilné a zároveň dôveryhodné Rusko, nie revolučné a revizionistické). Vzhľadom na metapohyby v geopolitike by som skôr predpokladal nestabilnú dekádu plnú simultánnych kríz a kontinuálneho napätia, ktorá vyústi do série nových dohôd v priebehu 30-tych rokov tohto storočia. Uvidíme, či na štýl Helsínk 1975, alebo inak.

[3] V tejto súvislosti je ešte dôležité poukázať práve na rastúcu relevanciu tzv. kritickej infraštruktúry (a infraštruktúry s tzv. duálnym využitím, teda civilným v čase mieru, vojenským v čase vojny), ako aj na kvalitu i kvantitu verejno-súkromných partnerstiev.

Text vznikol pre projekt Pohár čistého.