Rok 2022 priniesol niekoľko zásadných udalostí, ktorých dôsledky budú formovať vývoj aj v tomto roku. Medzi ne patrí predovšetkým ruská vojenská invázia na Ukrajinu s jasným počiatočným cieľom dobyť Kyjev. Od napadnutia Ukrajiny sa odvíjalo množstvo ďalších udalostí, politík a rozhodnutí v EÚ či USA, ale aj na globálnej úrovni. V tomto kontexte je hneď na úvod dôležité zdôrazniť, že by všetko mohlo byť úplne inak, keby Kyjev na jar uplynulého roku skutočne padol, resp. by politické vedenie štátu skolabovalo, využilo ponuku na exil a Ukrajina by ostala, aspoň dočasne, napospas ruskej inváznej vojensko-politickej mašinérii. Nielen tieto riadky, ale praktické životy najmä nás, Stredoeurópanov, by vyzerali inak, a politiky prijaté v Bruseli, Berlíne, Paríži, Londýne či Washingtone by tiež museli reflektovať zásadne inú geopolitickú a bezpečnostnú situáciu[1].
Vojna na Ukrajine ale nebola jedinou udalosťou roka, ktorá ovplyvnila medzinárodné prostredie. Spomenúť by sme mohli a mali aj vnútropolitický vývoj v Číne. V tomto ohľade bol dôležitý XX. Kongres Komunistickej strany a upevnenie moci prezidenta Si-Ťin pchinga. Nesmieme ale zabudnúť ale aj rastúce ekonomické, demografické a socio-politické problémy (napr. tzv. „zero covid“ politiku, ktorá viedla až k masovým protestom) a najmä zintenzívňujúce ekonomické súperenie Pekingu s USA. Séria dôležitých udalostí sa odohrala aj v Iráne.
Čo prinesie rok 2023?
Kým vo svojom minuloročnom komentári som sa primárne venoval dlhodobejším metatrendom, zámerom aktuálneho textu je načrtnúť možný vývoj v niekoľkých konkrétnych oblastiach.
Napriek jej neoddiskutovateľnej dôležitosti zámerne v texte vynechám analýzu ďalšieho vývoja na Ukrajine. Je to téma na samostatný článok. Esenciálnou otázkou ostáva naďalej to, či, a ako, je Rusko schopné a ochotné rešpektovať isté medzinárodné pravidlá a dohody. Inými slovami: je možné, aby sa Rusko stalo dôveryhodným, predvídateľným partnerom, alebo naďalej ostane revolučným, revizionistickým a revanšistickým prvkom v tomto systéme? Existuje v Rusku reálna alternatíva, s ktorou by bolo možné aspoň v strednodobom horizonte počítať ako so stabilizačným prvkom, s ktorým možno dôveryhodne vyjednať nové zmluvy a ktorý bude rešpektovať medzinárodné právo?
Namiesto toho sa v texte zameriam na to, aký vývoj je možné očakávať v oblasti ekonomiky (dodávateľské reťazce), európskej bezpečnosti (spoločná obrana EÚ) a možný politický vývoj na úrovni EÚ (reforma spôsobu hlasovania).
Budúcnosť ekonomiky: dodávateľské reťazce
Jednou zo zásadných dynamík, ktorá naberá posledné roky kontinuálne na intenzite, je čiastočné ekonomické odpájanie (ang. decoupling) najväčších svetových ekonomík – USA a Číny.
Ekonomické, bezpečnostné i iné politiky s týmto trendom spojené sa dajú vnímať v kontexte zvyšujúceho napätia, resp. súperenia medzi Washingtonom a Pekingom. EÚ stojí zatiaľ pomerne opodiaľ, resp. si v prostredí čoraz intenzívnejšieho súperenia hľadá svoje miesto (napr. politiku).
Po desaťročiach fascinujúcej globalizácie, ktorá Čínu raketovým tempom vytrhla z masívnej chudoby do ekonomických výšin, sa odrazu naskytá mnohými neočakávaná otázka: môže nastať obrat? A ak áno, ako? Do akej miery? Môžu sa niektoré výrobné kapacity (aj vývoj a výskum), ktoré boli desaťročia systematicky presúvané z krajín kolektívneho Západu za lacnou pracovnou silou do Číny a iných krajín Ázie, fyzicky navrátiť do oných štátov Západu? V ktorých strategických odvetviach to možno očakávať?
Sú to otázky fundamentálnej zmeny dodávateľských reťazcov a medzinárodnej obchodnej i finančnej výmeny.
Vzhľadom na aktuálny vývoj v USA (prijatie Inflation Reduction Act, ktorý obsahuje masívne dotácie domáceho amerického priemyslu, výroby a predaja, čo spolu s relatívne nízkymi cenami energií oproti EÚ predstavuje zo stredno a dlhodobého hľadiska ohrozenie európskej konkurencieschopnosti) a v Číne (koniec zero-covid politiky, čo bude mať dopad na spotrebu energií ale i na spotrebu tovaru), a samozrejme v Rusku (nejasný koniec vojnového konfliktu, postupná implementácia sankcií na Moskvu, napr. embargo na dovoz ropných produktov) sa EÚ nachádza v neľahkej pozícií a je potrebná kvalitná analýza, návrh stratégií a rozhodné konanie.
EÚ by si mala dať pozor na pretrvávajúce či nové strategické závislosti, aby sa napríklad čínske telekomunikačné zariadenia nestali takpovediac druhou ruskou ropou či plynom už v strednodobom časovom rozmedzí. Cesta k primeranej diverzifikácii a posilneniu vlastných, nielen vývojových, ale aj spracovateľských a výrobných kapacít v rôznych odvetviach môže viesť aj cez zintenzívnenie verejno-súkromných partnerstiev (PPP), napríklad v oblasti aviatiky, vesmírnych technológií či obranného priemyslu.
EÚ si tiež nemôže dovoliť naďalej strkať hlavu do piesku v prípade pokračujúceho súperenia a čiastočného odpojenia medzi USA a Čínou. Naopak, je vhodné byť pripravení na parciálny a postupný decoupling týchto dvoch superveľmocí, pričom je vhodné rátať aj so scenárom zintenzívnenia spolupráce Ruska a Číny, čo by aj vzhľadom na prebiehajúcu vojnu na Ukrajine mohlo viesť aj k zavedeniu tzv. sekundárnych sankcií zo strany USA na tie entity, ktoré s Ruskom (či iným súperom) budú obchodovať. V praxi by niečo také znamenalo faktickú voľbu medzi trhom USA a trhom v Číne či iných štátoch, ktoré by neprerušili styky s Moskvou.
Kto by predpokladal, že odchodom D. Trumpa z Bieleho domu sa zmení aj politika voči Číne, už bol dávno vyvedený z omylu. Naopak, administratíva J. Bidena tlak na Peking stupňuje. Pomerne agresívna ekonomická politika mieri najnovšie najmä na high-tech sektor. Dopady ukáže len čas, ale nie je vylúčené, že pri súčasnom kurze bude jedným z dôsledkov tzv. reshoreing, prípadne friend-shoring, teda návrat niektorých výrobných či iných kapacít do USA, prípadne do spriatelených / spojeneckých krajín.
Ak by sme ďalšie obchodné obmedzenia, tarify, kontroly či embargá posunuli ďalej – na úroveň sekundárnych sankcií v spojitosti s ruskou vojnou na Ukrajine, mohol by takýto postupný a selektívny (sektorálny) decoupling eskalovať do situácie, kedy by si štáty – aj členské štáty EÚ – prakticky museli vybrať medzi americkým a čínskym trhom (za predpokladu, že by Peking neodstrihol svoje väzby na Moskvu). Taký scenár by definitívne znamenal vytvorenie bipolárneho sveta, v ktorom by medzi sebou dva hlavné „póly“ súperili. Bolo by v ňom viacero centier moci a politiky by boli nuansovitejšie, ale esenciálne by šlo o friend/foe rozdelenie, hoci „foe“ by mohol byť aj competitor či disruptor.
Súčasná americká stratégia má za cieľ obmedziť ekonomickú i vojenskú schopnosť Číny ďalej sa rozvíjať. Konkrétne obmedzenia sa týkajú napríklad procesu výroby najpokročilejších počítačových mikročipov. Paralelne s tým Američania vyvíjajú snahy o limitovanie zberu dát, napríklad obmedzeniami na čínsku sociálnu sieť TikTok, potenciálne tento rok aj sprísnenie kontroly prichádzajúcich čínskych investícií (screening) ako aj amerických investícií do Číny (nové pravidlá na capital flows). K tomu treba prirátať plán masívnych domácich subvencií v hodnote stoviek miliárd amerických dolárov. Biden má tiež v pláne vytvoriť nový federálny úrad (!) s cieľom regulovať spomínaný tok amerických investícií do Číny, čo je bezprecedentný krok nielen voči ríši stredu.
Štáty EÚ sú v poslednom spomenutom mierne popredu pred USA. Už dnes kontrolujú čínske investície do vnútra Únie, vidieť sme to mohli na prípade odkúpenia časti podielu jedného z hamburských prístavných terminálov čínskou štátnou firmou. Vzhľadom na spomínané posuny a magnitúdu tejto výzvy (ekonomiky sú momentálne veľmi prepletené) je však tento mechanizmus nedostačujúci. EÚ pravdepodobne skôr či neskôr zváži podobný krok ako USA, teda prísnejšiu kontrolu nielen prichádzajúcich, ale aj odchádzajúcich investícií (spomína sa najmä oblasť mikročipov, nakoľko sa už dlhšie snaží Washington aj Brusel ovplyvniť budúcnosť takých výrobcov, ako holandského ASML). Európska Komisia vo svojom programe na rok 2023 spomína práve možnosť „preskúmania“ potreby zaviesť takéto kontroly.
Je najvyšší čas sa tiež naplno oprieť do príprav komplexnej priemyselnej a obchodnej politiky EÚ, pretože bez nich by akékoľvek obmedzovanie obchodu s druhou najväčšou svetovou ekonomikou či neschopnosť nastaviť si obchodné pravidlá s USA viedli len k poškodeniu konkurencieschopnosti EÚ a ohrozeniu ekonomík, teda prosperity jej štátov. Slovensko by malo v tomto zohrávať aktívnu a konštruktívnu rolu, nakoľko tiež ide o otázky priamo sa týkajúce aj prosperity slovenských domácností – napríklad veľká časť nášho mimo-EÚ exportu putuje do USA.
Je potrebné podporiť rýchle podpísanie obchodných a investičných dohôd s niektorými tretími štátmi najmä v Latinskej Amerike a Ázii. Paralelne s tým treba podporiť diplomatické snahy vyjednať pre EÚ výnimku v rámci IRA podobnú tým, aké budú užívať štáty, s ktorými majú USA obchodnú dohodu (Kanada, Mexiko).
Práve uzatváranie obchodných dohôd úzko súvisí s dodávkou energií i kľúčových materiálov a minerálov pre súčasný i budúci priemysel. Jedná sa napríklad o lítium, kobalt, koltán či prvky vzácnych zemín. Na stole už existuje draft regulácie s názvom “Critical Raw Materials Act”, ktorý by mal byť prijatý v marci 2023. Je to v prvom rade iniciatíva Eurokomisára pre vnútorný trh Thierryho Bretona[2] a má za cieľ zaistiť komplexnú sieť dodávok kritických materiálov. V tejto súvislosti je potrebné podporiť aj strategické bilaterálne zbližovanie medzi EÚ a niektorými africkými krajinami.
Budúcnosť európskej bezpečnosti
Uplynulý rok 2022 nám brutálne a tragicky demonštroval to, o čom niektorí písali už dlho, tj. že ani na európskom kontinente to nie je len o ekonomike, ale naďalej aj o (tvrdej) bezpečnosti. Dejiny neskončili.
Niektorí sme už pár rokov vyzývali k tomu, aby si EÚ strategicky budovala svoje schopnosti a kapacity tak, aby mala jednak odstrašujúci defenzívny potenciál, a tiež aby v kľúčových rokovaniach či dohodách vystupovala z pozície sily, nie slabosti, a z pozície možných alternatív a diverzifikácie, nie z pozície závislosti a odkázanosti.
Preto je ďalšou významnou témou pre budúci rok obranyschopnosť EÚ.
V popredí stojí mechanizmus PESCO, v rámci ktorého je rozbehnutých niekoľko projektov vývoja obranných technológií. V roku 2025 je plánovaná komplexná revízia, resp. kontrola úspešnosti a napredovania daných projektov. Vzhľadom na množstvo aktérov, relatívnu fragmentáciu rôznych procesov, miestami politickú nevôľu (keď majú byť zdieľané citlivé informácie) ako aj hrozbu istých (i keď parciálnych) duplikácií s rôznymi bilaterálnymi či multilaterálnymi projektmi bude tento revízny proces kľúčovým momentom pre participujúce štáty si určiť jasné priority, zhodnotiť doterajší vývoj realisticky a zdroje sústrediť len na zopár úspešných, realistických a najmä relevantných projektov. V poslednom bode môže byť veľmi nápomocná podrobná analýza prebiehajúcej vojny na Ukrajine, ako aj prípadná priama participácia Ukrajiny na ďalších projektoch a plánovaní[3].
Schopnosť revízie a (re)prioritizácie, ako aj redizajnu spôsobov financovania (na bilaterálnych či multilaterálnych projektoch veľkého významu by sa finančne mohli podieľať všetky členské štáty) môže zo stredno až dlhodobého hľadiska byť pre EÚ otázkou periferizácie a konkurencieschopnosti, prípadne až otázkou života a smrti. Konkrétnymi príkladmi priorít môžu byť projekty zabezpečenej satelitnej telekomunikácie, zvyšovania kapacít na boj s hybridnými a kybernetickými hrozbami, fyzickej kritickej infraštruktúry[4], ale aj hlavného bojového tanku (MBT) či stíhacieho lietadla 6. generácie[5].
Je nutné ešte dodať – nakoľko je pre EÚ Nemecko úplne kľúčovým členom – že nemecký Zeitenwende v skutočnosti na žiadnu epochálnu zmenu zatiaľ nevyzerá. Zo 100 miliárd EUR ohlásených pre Bunderswehr sa stihlo zatiaľ zazmluvniť nepatrných približne 8 mld. EUR. Dve percentá HDP na obranu neboli vynaložené uplynulý rok a pravdepodobne sa túto hranicu nepodarí Nemcom dosiahnuť ani v roku 2023. Ilustruje to fakt, nakoľko je spoločná obranyschopnosť EÚ závislá od domácej politiky v jej kľúčových štátoch.
O tom, že nie je možné ani žiadané hľadať duplicity medzi EÚ a NATO, snáď už netreba písať. Naopak, EÚ by sa mala zamerať na efektívnu komplementaritu zároveň s identifikáciou niektorých kľúčových spôsobilostí, akými sú vyššie menované, alebo napríklad aj francúzsky jadrový arzenál.[6]
Reforma EÚ
Poslednou oblasťou, ktorú spomeniem, je reforma spôsobu hlasovania v otázkach Spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky EÚ. V tejto oblasti síce neočakávam v nasledovnom roku žiadne definitívne zmeny, ale pokračujúca diskusia budúci rok bude definovať ďalší vývoj.
Vzhľadom na niektoré už spomenuté faktory – nemecká neschopnosť, či skôr nevôľa sa naplno pustiť do obnovy a posilnenia vlastnej obranyschopnosti, neschopnosť či nevôľa francúzskych predstaviteľov reflektovať bezpečnostnú situáciu z pohľadu východného krídla EÚ/NATO, a podobne – ako aj na zatiaľ nejestvujúcu spoločnú strategickú kultúru či zdieľanú identifikáciu hrozieb a priorít medzi štátmi EÚ, sa javí ako strategicky nevýhodné a nerozumné podporiť snahu o takú zásadnú reformu, akou by bol prechod od konsenzuálneho hlasovania ku hlasovaniu kvalifikovanou väčšinou. K tomu treba pripočítať aj nie nepravdepodobný scenár, v ktorom by takéto zásadné zmeny – vo víre mnohých iných simultánnych kríz – mohli viesť k výraznej destabilizácii Únie cez posilnenie (domácich politických) odstredivých tendencií.
Je pravdepodobné, že ďalšie významné reformy (či priamo negociácia nových zmlúv) budú spojené s ďalším rozširovaním EÚ. Minimálne dovtedy je pre SR rozumné podporovať využívanie existujúcich inštrumentov, špecificky konceptu posilnenej spolupráce (enhanced cooperation) či – a špeciálne – konštruktívneho zdržania sa (constructive abstention).[7] Z užívania druhého menovaného inštrumentu by sa mohla stať norma pri hlasovaní o zahraničných a bezpečnostných politikách EÚ.
Záver: širšie trendy a dlhodobý výhľad
V prvom rade potrebné zdôrazniť, že dejiny nie sú lineárne. Naopak, sú plné zvratov, pádov i vzostupov, rýchlejších i pomalších. Sú kombináciou predikcií možného, pravdepodobného a nepravdepodobného, a k tomu nečakaných prekvapení.
Naďalej môžeme predpokladať celospoločenskú závislosť od fosílnych palív, či už sa zameriame na priemysel alebo poľnohospodárstvo. Fosílne palivá a energia z nich nám zaisťujú prosperitu, bezpečnosť, rozvoj, ako aj základné prežitie doslova miliárd ľudí. Cement, betón, plasty, amoniak (dusíkaté hnojivá), či oceľ sú od fosílnych palív závislé, podobne ako je tomu v prípade obnoviteľných zdrojov energie, ak si reťazec ich výroby rozložíme na drobné.
Z tohto všetkého – čo najkomplexnejšieho pochopenia a poznania reality, s mnohými súvislosťami – by optimálne mali vyplynúť realistické očakávania i politiky. Mala by z nich vyplynúť snaha nevojsť vedome do slepej uličky. To platí v prípade ako konkurencieschopnosti (ekonomiky) EÚ, tak jej bezpečnosti.
Ako píše Václav Smil (2022[8]), aj v novom roku sa budeme „musieť zas a znova učiť, ako sa vyrovnať s realitami, ktoré sú mimo našej kontroly,“ alebo že pri mnohých veľkých cieľoch nemožno rátať s tým, že budeme môcť mať „oboje“ (teda len výhody bez negatív). Potrebujeme kolektívne investovať viac do analýz a predikcií, ktoré sa nehrajú na predpovede, ale prezentujú možné scenáre v prípade rôznych premenných (štandardne sa prezentujú scenáre negatívny, optimálny, a pozitívny), a ktoré poskytnú aspoň čiastočné predvídanie. K tomu však treba pripojiť bdelosť a odhodlanie, ako aj spôsob kvalitnej adaptácie na niektoré z vývojov. Alternatívne nám hrozí zaostávanie, stagnácia, a prinajlepšom perpetuálna schopnosť reagovať na vonkajší vývoj – nie ho aktívne ovplyvňovať či dokonca viesť, formovať, ovplyvňovať.
Tento komentár – a príznačne aj Adapt ako inštitút – sa snažil len malou čiastkou presne o to: prispieť k predvídaniu, iniciovať bdelosť, povzbudiť k odhodlaniu a formulovaniu vízii, ako aj pripomenúť kľúčovú schopnosť adaptability.
[1] Nehovoriac o nešťastnej alternatívnej realite, v ktorej by SR nebola členom EÚ a najmä NATO.
[2] Spolu s nemeckým ministrom financií Ch. Lindnerom ide o vplyvnú dvojicu vrcholných politikov EÚ, ktorí majú eminentný záujem na „záchrane“ európskeho priemyslu.
[3] Niečo také môže tiež postupovať v súlade s plánom postupnej systematickej integrácie Ukrajiny do EÚ.
[4] Tu je príležitosť posilniť existujúci nástroj EÚ, ktorého úlohou je práve spoločné financovanie kľúčových projektov infraštruktúry s duálnym využitím (civilné i vojenské v čase konfliktu), s názvom Connecting Europe Facility. V rámci tohto inštrumentu sa financujú napríklad spojenia letísk so železničnou sieťou, posilňujú sa mosty (pamätajme, že tanky sovietskej výroby boli a sú ľahšie, ako tanky Západnej proveniencie – to má implikácie najmä pre členské krajiny EÚ a zároveň členov bývalej Varšavskej zmluvy), upravujú sa prístavy pre prípad potreby rýchleho vylodenia množstva vojakov, vojenského materiálu, a pod. Tento inštrument by si zaslúžil viac spoločných financií, aj preto, pretože sa jedná o prakticky dokonalý príklad komplementarity EÚ a NATO (NATO totiž nemá nástroj na financovanie takej infraštruktúry, no zároveň jeho efektivita stojí a padá na vojenskej mobilite v rámci jeho členov).
[5] Príklad lietadla 6. generácie môže – žiaľ – dobre ilustrovať možnosť EÚ sa stať perifériou, dlhodobo závislou od takýchto spôsobilostí vyvinutých v USA či napríklad Južnej Kórei (o Turecku či Číne nehovoriac).
[6] V tejto súvislosti navrhujem nájsť spôsoby, ako kolektívne pomôcť Parížu s nákladnou modernizáciou ich force du frappe výmenou, napríklad, za návrat Francúzska do NATO NPG. Samozrejme – z pozície SR – nijaká diskusia s Francúzskom o nukleárnom dáždniku na úrovni EÚ by nemala narušiť aktuálny status quo, v ktorom efektívny a kredibilný nukleárny dáždnik nad EÚ rozprestiera de facto alebo aj de jure USA.
[7] Tento instrument bol použitý napríklad pri hlasovaní o zdrojov z European Peace Facility na preplatenie vojenského i nevojenskú materiálu pre Urajinu. Rakúsko využilo mechanizmus konštruktívneho zdržania sa, vďaka ktorému nemusí participovať preplácaní dodávok vojenského smrteľného materiálu, ale zároveň neblokuje celé program. Tento mechanizmus je tiež nazývaný aj „najlepším z oboch svetov“, pretože spája charakteristiky hlasovania konsenzom a kvalifikovanou väčšinou (pozri tento link).
[8] Ako naozaj funguje svet, vydané v slovenskom jazyku v roku 2022, vydavateľstvo Premedia.
