Vo víre množstva správ vyvolávajúcich nepokoj, neistotu či strach, uprostred niekoľkých simultánnych kríz, zamýšľam sa nad tým, čo ľudstvo všetko už prekonalo.
Znie to veľmi všeobecne a vzdialene. Iste, vojen, kríz, zmien a všemožných výziev tu bolo za (poznané) dejiny množstvo. Napadla mi však konkrétnejšia paralela, ktorá by nám aspoň časovo mohla byť blízka – hoci, pravda, u nás v ČSSR bola realita iná. V čom by sme našu dekádu (2020s) mohli prirovnať k 1970-tym rokom v Západnej Európe a USA? A následne, vieme si predstaviť roky 2030-te v niečom ako roky 1980-te na Západe?
Včera večer som teda začal listovať opäť raz vo skvelých Durmanových „popelech“ (kniha „Popely jěště žhavé“, 2009), ako aj v geniálnom Fergusonovom diele „Civilizácia“ (2011) či v článkoch nového vydania Foreign Affairs (júl/august 2022).
Pri tomto uvažovaní som vychádzal z poznania, ktoré Mark Twain krásne formuloval nasledovne: dejiny sa síce nikdy neopakujú, ale sa občas rýmujú. Preto treba v nasledovnom texte hľadať paralely, podobnosti a „rýmy“, a nie opakovania. Fundamenty sú rozdielne, geopolitická i geoekonomická situácia je iná, nehovoriac o technológiách či kultúrnych nastaveniach.
Text má teda slúžiť primárne ako inšpirácia či povzbudenie – krízy už boli rôzneho druhu a intenzity, a prekonali sme ich. Prekonáme aj tie súčasné. Len treba vedieť ako na to.
Hospodárstvo a energetika
Ekonomická a energetická kríza je dnes niečo, čo vyvoláva silné obavy. V 70-tych rokoch minulého storočia tomu nebolo inak. Svet si vtedy zažil hneď dve energetické, špecificky ropné krízy – jednu v roku 1973, druhú v roku 1979.
Tá prvá súvisela s podporou Izraela zo strany niekoľkých Západných krajín, najmä USA, počas tzv. Yom Kippurskej vojny. Arabská koalícia (priamo podporovaná tiež druhou jadrovou veľmocou – ZSSR) ktorá na Izrael zaútočila, bola podporovaná aj štátmi, ktoré boli významnými exportérmi ropy (združené v organizácii OAPEC, vedené Saudskou Arábiou). Tie sa rozhodli USA, UK, Kanadu, Japonsko a Holandsko (neskôr ešte aj Portugalsko, Rodéziu (dnešné Zimbabwe) a Južnú Afriku) potrestať za ich podporu Izraelu ropným embargom. V dôsledku toho od októbra 1973 do marca 1974 stúpli globálne ceny ropy o takmer 400% (z 3 USD za barel na necelých 12 USD za barel). Treba pripomenúť, že práve extrémne nízke ceny pohonných hmôt prakticky klesajúce (pri zohľadnenej inflácii) od roku 1945 až do začiatku 1970s boli jedným z kľúčových faktorov onoho „zázračného“ ekonomického rastu Západu. Z tohto obdobia pochádzajú aj známe fotografie zavretých benzínok v USA ako aj pojem stagflácia (teda ekonomická stagnácia skombinovaná s cenovou infláciou) Dôsledky Prvej ropnej krízy boli ďalekosiahle a týkali sa zmeny zahraničných politík, energetických politík, i monetárnych politík mnohých Západných štátov.
Leon Mill sprejuje jednoduchý nápis pred svojou čerpačkou Phillips 66 v Perkasie, PA., USA, v lete 1973.
Druhým „ropným šokom“ bola Iránska revolúcia roku 1979. Hoci reálny pokles dodávok ropy nebol až tak masívny (4%), z viacerých geopolitických i geoekonomických dôvodov sa to prejavilo až na zdvojnásobení ceny ropy (na skoro 40 USD za barel). Čo viac, nie len že došlo k destabilizácii a úplnému obratu v jednej z najstrategickejších krajín sveta – v Iráne, – ešte k tomu aj o rok na to začala vojna medzi Irakom a Iránom (Saddám vycítil príležitosť na revolučný Irán zaútočiť), ktorá trvala dlhých a krvavých 8 rokov. Počas nej klesli dodávky ropy aj z Iraku, čo prispelo ku globálnej recesii. Panika a neistota sa vrátili do životov bežných ľudí – opäť sa čakalo na benzín, ktorý niekedy prosto nebol.
Cena ropy za barel (pri započítanej inflácii). Wikipedia.
Podobne ako my dnes, aj v 70-tych rokoch ľudia mohli vo víre cyklických kríz, recesii či depresii spomínať na prudký ekonomický rozmach povojnových, najmä 50-tych rokov. V Taliansku či Nemecku sa tomu dokonca začalo hovoriť „zázrak“, hoci, prirodzene, to malo svoje jasné politické i ďalšie príčiny. My dnes môžeme spomínať taktiež na nebývalý rozmach, ktorý sme zažívali od 90-tych rokov minulého storočia prakticky až do roku 2019, s krátkou, hoci v dôsledkoch podstatnou ekonomickou krízou okolo roku 2009. Zárodky kríz však siahajú práve do oných rokov blahobytu a nič to dnes neilustruje lepšie, ako prípad energetickej závislosti Nemecka a predĺžene aj EÚ od Moskvy ako aj neefektívne vojenské odstrašenie, teda zanedbaná obrana od oných 90-tych rokov. Akoby sa elity nevedeli poučiť z dejín: roky blahobytu netrvajú nikdy večne a nikdy nie je rozumné zotrvávať v pozícii slabosti a závislosti bez reálneho plánu B aj C (diverzifikácie).
Z viacerých dôvodov sa podarilo situáciu zo 70-tych rokov upokojiť v nasledujúcej dekáde. Postupne začali klesať ceny aj kľúčových komodít, akými bola ropa. Do hry vstúpili (staro)noví producenti, ktorí zaplavili trh a umožnili diverzifikáciu (náleziská v Severnom mori či na Aljaške (USA), ťažba vo Venezuele, Mexiku či Nigérii, pravdaže v ZSSR).[1]
Bezpečnosť
V roku 2022 máme na zozname top priorít (opäť) aj bezpečnosť – medzinárodnú, národnú, i tú individuálnu, ľudskú, fyzickú. Neprekvapím vás: nebolo tomu inak ani v 70-tych rokoch.
Len krátky výpočet medzinárodnej bezpečnostnej atmosféry 70-tych rokov by zahŕňal doznievanie vojny vo Vietname (na ktorú mala mimochodom enormný dopad práve Prvá ropná kríza, ktorá zdecimovala hospodárstvo Južného Vietnamu), náročné cesty k veľmocenským dohodám o povojnovom usporiadaní, hraniciach i zbrojení, občianske i medzinárodné vojny, prevraty a revolúcie na Blízkom východe, v Afrike či Ázii. Nebol moment, kedy by sa niekde nebojovalo.
70-te roky boli kritické taktiež z hľadiska národnej a ľudskej bezpečnosti, a to aj v niektorých krajinách Európy – menovite napríklad v Taliansku či Západnom Nemecku.
V roku 1970 vzniká v BRD militantná, krajne ľavicová teroristická organizácia nazvaná Frakcia Červenej Armády (Rote Armee Fraktion; RAF). V ich komunistickom, revolučnom (guerillovom) ponímaní sveta bolo Západné Nemecko fašistický štát, ktorý bolo treba rozložiť organizovaným terorom. Pokúšali sa o to prostredníctvom vrážd, únosov, bombových útokov či lúpežami. Oficiálne síce fungovali nasledujúcich 30 rokov, avšak vrchol ich aktivít nastal v druhej polovici 70-tych rokov, ešte presnejšie v roku 1977, ktorý dokonca dostal ľudové pomenovanie „Nemecká jeseň.“[2] RAF pritom nebola zďaleka jediná taká organizácia, spomenúť treba aj iné, najmä Revolučné bunky (Revolutionäre Zellen), zodpovedné aj za únos letu Air France 139 v roku 1976, ktorý skončil legendárnou Operáciou Entebbe, ako aj – podľa niektorých odhadov – za celkovo ťažko uveriteľných takmer 300 bombových útokov po Nemecku.
Taliansko na tom žiaľ nebolo ani o trochu lepšie. Naopak, obdobie 70-tych rokov (resp. obdobie od konca 60-tych rokov do začiatku 80-tych rokov) sa tam označuje smutným pojmom Anni di piombo, teda ako Roky olova. K tejto téme by bolo dobré napísať samostatnú analýzu, nateraz postačí spomenúť len tie najznámejšie teroristické aktivity ultraľavicových aj ultrapravicových organizácií: bombový útok na Piazza Fontana (1969, zabitých 17 ľudí, vykonaný ultrapravicovou organizáciou Ordine Nuovo), neúspešný štátny puč, tzv. Golpe Borghese (1970, organizovaný niekoľkými fašistickými organizáciami, pomenovaný po veliteľovi Mussoliniho elitnej jednotky Decima Flottiglia MAS, prezývanej aj Žabí muži), vznik Brigatte Rosse (Červených brigád, najznámejšej talianskej teroristickej organizácie, takisto 1970), bombový útok v Pateano (1972, zabitý 3 ľudia), bombový útok na Piazza della Loggia (1974, zabitých 8 ľudí), až po únos a zabitie talianskeho premiéra Alda Mora v roku 1978 Červenými brigádami. A ešte množstvo ďalších vrážd, únosov či pokusov o puč, i celkových spoločenských nepokojov, ktoré ustali až po najtragickejšom bombovom útoku celého obdobia – na vlakovej stanici v Boloňi v auguste 1980 (85 mŕtvych; pripisované fašistickej organizácii Nuclei Armati Rivoluzionari).
Zhrnuté a podčiarknuté, v nejednej krajine panovali strach a neistota, neraz o vlastný život. Postupom času sa však podarilo politickými, spravodajskými i ekonomickými aktivitami situáciu upokojiť. V 80-tych rokoch teroristické aktivity spomínaných organizácií ustávajú, mení sa aj geopolitická klíma, keď na čelo dvoch superveľmocí nastupujú reformní politici – Reagan a Gorbačov[3].
Spoločnosť a politika
Keďže tento komentár nemá byť vyčerpávajúcou analýzou všetkých javov a trendov prítomných v 70-tych rokoch na Západe, budem spoločenské nálady ilustrovať len na britskej a newyorskej „každodennosti“ tej doby.
70-te roky v Británii by sa taktiež dali charakterizovať ako doba stagnácie a kontinuálnych kríz a neistôt. Krajinu sužovali prakticky neustále stávky organizované odbormi, ktoré ochromovali každodenné fungovanie spoločnosti. Jednalo sa najmä o baníkov a železničiarov.
Situácia s baníkmi (pričom uhlie bolo hlavným zdrojom elektriny) sa po ich 6-týždňovom štrajku začiatkom roka 1972 a ich cyklických štrajkoch (aj kvôli inflácii) vyhrotila natoľko, že od budúceho roka vtedajší konzervatívny ministerský predseda Edward Heath zaviedol trojdenný pracovný týždeň. Televízne vysielanie v krajine muselo prestať o 22:30. Briti mohli vykurovať len jednu miestnosť v dome a svietiť len tam a vtedy, kde a kedy to bolo nevyhnutné. Bolo možné vídať ľudí na uliciach s fakľami; v pub-och si k pintám piva prisvecovali sviečkami a sedeli vnútri v kožuchoch a rukaviciach. Dokonca ministerský kabinet zasadal pri sviečkach. Stovky malých a stredných podnikov tú krízu neprežilo, desiatky tisíc ľudí prišli o prácu. Panika postupne spôsobila aj nedostatok iných esenciálnych tovarov. Mimochodom, Heath vyhlásil v kríze predčasné voľby, ktoré sa konali v roku 1974. Zvolil si úderný slogan: „Who Governs Britain?“, čím chcel poukázať na neprimeranú moc odborov, ktoré mohli vydierať vládu a držať si za rukojemníka celú krajinu. Väčšinu však vo voľbách získala labouristická strana Harolda Wilsona a neskôr Jamesa Callaghana. Štrajky baníkov síce prestali, ale britská ekonomika stagnovala naďalej, až do príchodu Margaret Thatcherovej v roku 1979, ktorej reformy viedli k rastu a prosperite rokov 80-tych.
Hosť Radio London Alan Rogers číta správy v štúdiu pri sviečkach, február 1972. Všeobecne mám dojem, že Angličania/Briti sú v prekonávaní kríz príkladom par excellance. Počas ich slávneho obdobia Blitz-u nikdy nestrácali nádej a dokonca ani humor, a vedeli sa zomknúť. Podobné nastavenie ich sprevádzalo aj v krízových 70-tych rokoch.
Spomeniem ešte jeden príklad – mesto New York City. Ak by sme dokázali presunúť do Veľkého jablka v tých rokoch, čakalo by nás špinavé, čiastočne zdevastované, zúbožené mesto bez perspektívy, v ktorom vládne zločin, drogy, apatia a beznádej. Spoločenská zmluva medzi rôznymi vrstvami obyvateľstva by sa nám zdala nie narušená, ale prakticky nejestvujúca. Polarizácia by naopak bola všadeprítomná. Stretávali by sme rôzne živly a celkovo si pripadali ako v strede zásadnej socioekonomickej krízy. Tak to totiž aj bolo – na NYC tiež dopadla už spomínaná recesia, ktorá okrem iného mala za následok masívne vysťahovanie strednej triedy mimo mesto (do predmestí). V roku 1975 bolo v NYC závislých na sociálnej podpore 1 milión domácností. Mesto sa potácalo na hrane bankrotu, federálna vláda s ním nechcela mať nič spoločné. Mesto teda pristúpilo k drastickému prepúšťaniu svojich zamestnancov, čo krízu len zhoršilo. Dočasne.
Newyorčania hrajú karty v kaviarni, Bronx, 1970s.
Napriek tomu – respektíve aj vďaka prísnym fiškálnym pravidlám – sa NYC dokázal postupne pozviechať a odraziť od dna. Upratanie mestských financií viedlo k obnoveniu pracovných ponúk v 1980-tych rokoch, pričom zlepšujúca sa celonárodná ekonomická situácia (Reaganove reformy, boj proti drogám, atď.) prispela aj k ekonomickému boomu mesta. Keď vidíme NYC dnes, ťažko sa nám verí, že len pred 40 rokmi toto mesto niektorí odpisovali k zániku.
A naposledy, spomeniem azda ešte jeden dôležitý „rým“: nielen niektoré spomínané ultraľavicové teroristické organizácie v Taliansku či BRD, ale aj rôzne (pseudo)mierové hnutia, občianske organizácie či piate kolóny, od začiatku až do konca 1970s boli podporované spravodajskými službami Sovietskeho bloku (vrátane ŠtB). Iste, nie všetky, ale aj tie s úprimnými úmyslami nie raz podľahli bezpečnostným naratívom vyfabrikovaným práve v centrálach KGB, ŠtB či iných spravodajských služieb štátov Varšavskej zmluvy. KGB podporovala vznik a fungovanie mnohých takýchto hnutí pre svoje ciele, či už šlo o protivojnové demonštrácie v USA začiatkom 70-tych rokov (vojna vo Vietname), alebo o demonštrácie proti zbrojeniu v Západnej Európe koncom toho istého desaťročia.[4] Na to je vhodné pamätať aj do nasledujúcich rokov zvýšeného medzinárodného napätia.
2030s ako 1980s?
Ak sme teda aspoň krátko či náznakom rozobrali hospodársku, energetickú, bezpečnostnú i spoločensko-politickú situáciu, nálady a udalosti krízových 70-tych rokov, ako je možné, že na Západe dochádzka k takému obratu v rokoch 80-tych? Respektíve, ako by sme sa mohli inšpirovať?
Niektoré z praktických dôvodov a príčin obnovy a rastu v 80-tych rokoch už boli spomenuté. Plnohodnotná analýza by vydala na samostatný článok. Zhutnenou pointou by bolo: niekedy treba zapnúť odvahu a rozhodnosť, pustiť sa do reforiem bez vidiny zaručeného úspechu, podstúpiť skúšky, krátkodobé ťažkosti prekonať s dlhodobými víziami, a podniknúť aj isté riskantné, no potrebné a tiež premyslené politické rozhodnutia. Ronald Reagan vo svojom volebnom programe v roku 1980 parafrázoval slová Johna F. Kennedyho: lebo kto, keď nie my, a kedy, keď nie teraz?[5]
Taktiež treba pripomenúť, že nie je možné ani vhodné tieto kroky k obnove a rastu replikovať v súčasnej dobe presne tak, ako boli aplikované pred 40-timi rokmi. Ale inšpirovať sa iste dá, pričom niektoré faktory by sme mohli oprášiť a znova premyslieť.
Tak za prvé, mohli by sme ako Západ (teraz sme už, chvalabohu, jeho súčasťou, na rozdiel od 1980s) nanovo objaviť a na našu realitu adaptovať aspoň tých 7 „zabijáckych aplikácií“, ktoré nám – podľa Fergusona – za posledných 500 rokov umožnili tak rýchlo rásť a silnieť. Sú to:
- konkurencia, ktorá nás posúva dopredu (teda vnútorná diverzita a súťaž);
- vedecký pokrok (financovanie najlepšieho výskumu a vedy, aplikovanie poznania v praxi, od inovácií v priemysle až po riešenia klimatických zmien);
- súkromný majetok a právo na súkromie (a ich poctivá právna ochrana a vymožiteľnosť);
- pokroky v medicíne (zvládanie epidémií a pandémií, zvyšovanie kvality života);
- domáca spotreba (ktorá ťahá ekonomiku); a
- pracovná morálka (ktorá úzko súvisí s morálkou vo všeobecnosti, vyznáva etiku čností, oceňuje poctivosť, pracovitosť, kumuláciu majetku, atď.).
Za druhé, priamo s tým súvisí otázka jednotiacich myšlienok, vízií a identít, ktoré vytvárajú živnú pôdu pre všetky ďalšie, dielčie úspechy. Musíme znovu objaviť, premyslieť a pokúsiť sa definovať myšlienky, ktoré nás na Západe zjednocujú. Človek-občan musí predsa cítiť nejakú príslušnosť, ale aj hrdosť. Musí sa niekde cítiť doma a musí vedieť prečo tomu tak je. Čo má rád, čo je praktická každodennosť, ktorá ho viaže k danému miestu v danom čase. Inými slovami: Západ by mal byť ostrovom slobody, prosperity a bezpečnosti. Tieto zásady by mal aplikovať do zákonov a regulácií v oblastiach od technológií, priemyslu, cez energetiku až po obranný priemysel. A túto silu by potom mal vyžarovať navonok.
Michael J. Mazarr vo svojom článku pre Foreign Affairs (07/08 2022) spomína „energickosť, inovatívnosť, produktivitu a legitimitu“ ako mix úspechu a sily daného štátu či spoločenstva. Národná vôľa, vôľa byť zdravý a silný, musí vyhrať nad dekadenciou a degeneráciou, ktoré sú znakom slabosti a stagnácie. Pre Mazarra sú tu ale dôležité najmä dve veci: pochopenie, že špecifické výsledky a úspechy, napríklad v ekonomike, v technologických inováciách či v obrane, sú dôsledkom istých spoločnesko-kultúrnych faktorov; a že v spomínanom mixe úspechu nesmie jeden faktor prevalcovať ostatné (napríklad národná hrdosť nesmie prevalcovať ďalšie faktory, lebo sa môže stať expanzívnou a deštrukčnou). Je to pripomienka dôležitosti spoločenskej kohézie, ideí aj identít, bez ktorých to ako slobodné demokracie Západu jednoducho nedáme. Bez zmyslu a vízie nie je možné mobilizovať národný potenciál, formulovať ambiciózne ciele, zasadiť sa o rovnosť príležitostí pre občanov, udržať aktívny, no nie príliš byrokratický štát, budovať efektívne a stabilné inštitúcie, zabezpečiť rovnosť pred zákonom a vymožiteľnosť práva, klásť dôraz na vzdelávanie a primeranú adaptabilitu spoločnosti, ani budovať primeranú spoločenskú diverzitu a pluralitu[6]. Ak nepoznáme, odkiaľ a kam ideme, nemôžeme tušiť, kde a prečo sa nachádzame teraz.
Za tretie, potrebujeme v krízach 2020-tych rokov vychovať nových politických i spoločenských lídrov, ktorí budú vedieť a chcieť bojovať s nezúčtovateľnou technokraciou a neprehľadnou byrokraciou, ako aj s krátkozrakým populizmom a nebezpečnou demagógiou. Vychovať a zvoliť si lídrov, ktorí nebudú sľubovať fiktívne krátkodobé istoty, ale najskôr pot a slzy, až potom výsledky. Lídrov, ktorí utlmia spoločenskú polarizáciu, ale ju vrátia do parlamentných lavíc a do politiky – teda budú robiť politickú politiku, kde platí zúčtovateľnosť, preberá sa zodpovednosť, prezentujú sa (nevyhnutne konfliktuálne) idei a vízie, a kde sú preto evidentné aj deliace čiary. Kde sa voličom vysvetľujú fundamenty a kde je občan vedený, inšpirovaný, nie oblbovaný či opíjaný rožkom. Lídrov, ktorí budú schopní toho, čomu Robert Cooper hovorí „praktická predstavivosť.“
Za štvrté, ako ešte aj prvá polovica 1980s, tak aj prvá polovica 2030s by mohla čeliť napätiam medzi veľmocami. Avšak obrat k aktívnemu zadržiavaniu ZSSR, dnes Ruska, by mohol viesť k zmene kurzu a prípadne aj fundamentálnemu reštartu veľmocenských vzťahov (prostredníctvom nových dohôd a obnovenej politickej legitimity nových, reformných lídrov). Administratíva Ronalda Reagana (v „tandeme“ s ďalšími lídrami ako pápež Ján Pavol II. či Margaret Thatcherová) odmietla v 1980s pokračovať v politike détente, ktorú nastavili Nixon s Kissingerom a pokračoval v nej aj Carter: nemienili sa ďalej zmieriť s „približnou nukleárnou [teda vojenskou] rovnováhou“, s postupom Moskvy v Treťom svete, a nemienili sa vrátiť k zásade „vývoj v sovietskom impériu sa nás netýka.“[7] Po prekročení viacerých zásadných červených čiar zo strany Putinovho Ruska (plnohodnotnou vojenskou inváziou do suverénneho štátu, okupáciou, vyhrážaním sa použitím nukleárnych zbraní, atď.) v roku 2022 by mal nastať podobný obrat v Západnom prístupe k Rusku – nie je možné si ďalej dovoliť politiku détente, lebo zjavne nefunguje. K Rusku sa pristupovalo transakčnou logikou (najmä zo strany Nemecka a Francúzska) a výčitky, že sa NATO pripravuje na útok voči Rusku sú pripomienkou sovietskej propagandy, ktorá tvrdila počas 70-tych rokov to isté, pričom opak bol pravdou – na útok sa pripravovali Sovieti, nie Západ.
Dejiny nás ale učia aj ťažkým lekciám, kedy nedopadlo dobre, keď revolučnú, revizionistickú a delegitimizovanú krajinu ostatné mocnosti vylúčili z povojnového (!) poriadku – odstrašujúcim príkladom je Nemecko po Prvej svetovej vojne, naopak úspešnými príkladmi sú Francúzsko po porážke Napoleona či Nemecko po porážke Hitlera. Čakajú nás teda opäť aj veľmi nepríjemné, pre mnohých žiaľ aj tragické otázky vojny a mieru. Podobne, ako to bolo s obnovovaním povojnových poriadkov, tak je to aj s transformáciou revolučnej, revizionistickej a agresívnej mocnosti – zásadná zmena kurzu mohla nastať len po vnútornej revolúcii, alebo po zásadnej vojenskej porážke (resp. kapitulácii)[8].
Za šieste, po 2020s, ktoré by mohla charakterizovať deglobalizácia, ekonomický protekcionizmus, plánovaná ekonomika a zásahy štátu (ako paralela k 1970s), by mohli prísť 2030s, kedy by sa opäť kládol dôraz na nové obchodné a investičné dohody, voľný trh, debyrokratizácia a deregulácia, ktoré by spolu znova naštartovali ekonomický rast. K tomu treba pripojiť obnovenie fiškálnych a monetárnych pravidiel (najmä v EÚ) nevyhnutných pre stabilizáciu ekonomiky.
Tento text nemal ambíciu byť vyčerpávajúcou analýzou udalostí a trendov či už 1970-tych alebo 1980-tych rokov, ani presným analytickým odhadom budúceho vývoja v rokoch 2020-tych a 2030-tych. Mal byť skôr úvahou o istých paralelách, a možno aj inšpiráciou či povzbudením v neistých časoch. Krízy sú v dejinách jednoducho normou, a ich absencia je skôr anomáliou.
—
- [1] Rád by som dodal, že koniec 70-tych rokov je z viacerých dôvodov možno považovať za absolútne prevratné obdobie moderných dejín; možno viac prelomové, ako známejšie obdobie konca rokov 80-tych. Dôvody sú (nie len) nasledovné: za prvé, dochádza k expanzii militantného islamizmu (iránska revolúcia); za druhé, dochádza k normalizácii vzťahov Západu s komunistickou Čínou a k vnútorným reformám a liberalizácii obchodu, čo má následky až po dnes (Čína ako „továreň sveta“ s hybridným totalitno-kapitalistickým režimom); za tretie, dochádza k prechodu Západných (kapitalistických) ekonomík od povojnového keynesiánskeho ekonomického modelu k neoliberalizmu, čo má mnohé pozitívne i negatívne následky až po dnes (rast, bohatstvo, privatizácia, počiatočná de-byrokratizácia, technokratizácia, individualizmus).
- [2] RAF vtedy vykonala niekoľko vrážd vrátane kapitána priemyslu Hannsa Martina Schleyera, federálneho prokurátora Siegfrieda Bubacka či významného bankára Jürgena Ponta. Taktiež participovala na únose lietadla letu Lufthansa 181.
- [3] Tu treba ešte poznamenať, že rok 1983 bol „najhorúcejším“ rokom Studenej vojny. Ten rok si vyžaduje vlastnú analýzu, no dá sa povedať, že pokojnému a prosperitnému vývoju (i rozpadu Sovietskeho bloku koncom toho istého desaťročia) veľmi pomohla prirodzená obmena v Sovietskom politbyre – paranoidní jastraby ako Andropov, Ustinov či Suslov prosto zomreli na starobu. Rovnaký osud postretol aj Černenka, ktorý tak len na krátko zabrzdil nástup mladého reformného Gorbačova, ktorého si za nástupcu prial Andropov.
- [4] Podrobnejšie sa o týchto aktivitách dozvedáme napríklad z odtajnených dokumentov z archívu KGB, z tzv. Mitrochinovho archívu. Mimoriadne zaujímavo spracováva tieto informácie Karel Pacner vo svojom trojzväzkovom diele „Českoslovenští vyzdvědači“ (Kniha Zlin, 2020). Vysvetľuje dobové nálady a udalosti, menovite napríklad rozhodnutie Moskvy v roku 1975 presunúť rakety stredného doletu RSD-10 (dolet 5000-9500 km, presnosť dopadu na cieľ 100m) na Ukrajinu a do Bieloruska. NATO poznalo tieto rakety pod označením SS-20. Za 10-15 minút vedeli tieto rakety schopné niesť nukleárne hlavice zničiť ciele v celej Európe až po Španielsko. V tom čase malo NATO v Európe aktívnych len 108 starých rakiet Pershing 1 (dolet 640-740 km, presnosť do 400m). Moskva chcela vybalansovať silu, ktorú predstavovali lodné rakety Tomahawk BMG-109 (2500km). Až koncom 70-tych rokov došlo k inštalovaniu nových rakiet Pershing 2 (1800-2500km, presnosť 40-50m) spolu s Tomahawk raketami do Západnej Európy. Po celý ten čas mali slúžiť niektoré ľavicové médiá v Západnej Európe KGB na to, aby podnecovali proti-americké nálady, dávali Američanom za vinu stupňujúce sa zbrojenie a nebezpečenstvo vojny, a označovali ich za vinníkov a vojnoštváčov.
- [5] Tu možno dať len kratučký výpočet tzv. Reaganomiky, teda ekonomického modelu presadzovaného od začiatku 80-tych rokov prezidentom USA Reaganom. Výsledky ekonomického vývoja 20 rokov po začatí reforiem: okrem 15 mesiacov za 20 rokov neustále rástla výroba; inflácia klesla z 13% pod 4%; bolo vytvorených 43 miliónov nových pracovných miest (bez umelej štátnej dotácie). Pozri Durman, 2008, str. 272-273.
- [6] Práve v bodoch o inováciách, slobode, kreativite, a de-byrokratizácii, no zároveň v zaisťovaní rovnosti príležitostí pre všetkých občanov, myslím možno hľadať priestor pre veľký kompromis nášho desaťročia medzi serióznymi politickými silami na ľavo a na pravo od stredu.
- [7] Durman 2008, str. 298-299.
- [8] V tejto súvislosti treba uvažovať aj nad princípom akcia-reakcia. Príliš oslabené Rusko po vojne s Ukrajinou by tiež mohlo vyvolať sériu pre Západ nevýhodných reakcií, kedy by sa krajiny ako Turecko, India, Kazachstan či Čína snažili o vyvažovanie novozískaného vplyvu a sily Západu.
