Vojna na Ukrajine výrazne zmenila bezpečnostnú politiku dvoch doposiaľ neutrálnych štátov Škandinávie – Fínska a Švédska. Premiérka Fínska Sanna Marin sama potvrdila, že ruská invázia na Ukrajinu “… zmenila situáciu v bezpečnostnej politike takým spôsobom, že už nie je možné vrátiť sa do pôvodného stavu,” – do neutrality. Zatiaľ čo v prípade Švédska je možnosť vstupu do NATO menšia než v prípade jeho východného suseda, Helsinki a zvyšok Aliancie sa však pomaly pripravujú na vstup severskej krajiny do aliančných štruktúr. Aj keď členstvo Fínska v Aliancii v súčasnosti podľa prieskumov podporuje približne 62% Fínov, vstup doteraz neutrálnej krajiny do štruktúr organizácie by mohol spôsobiť silnejšiu politickú odozvu vnútri krajiny. Čo môže Fínsko pre NATO priniesť?
Na rozdiel od väčšiny západných štátov (a teda členských štátov NATO) Fínsko stále disponuje povinnou vojenskou službou, vzťahujúcu sa na mužov od 18 do 60 rokov. To umožňuje Fínsku v prípade núdze nasadiť až 280 000 vojakov; v prípade mieru je však aktívnych len 22 000 (vrátane 3 000 členov Hraničnej stráže). V porovnaní s ostatnými škandinávskymi krajinami (a členmi NATO) sa tak jedná o vysoký počet – v prípade aliančného Nórska môžeme hovoriť o počte 16 000 vojakov; v prípade Švédska (ktoré nie je členom Aliancie) o počte 24 000.
Vysokú pripravenosť svojej armády si tak krajina vedela zaručiť aj napriek pomerne priemernej výšky podielu HDP, vydávaného na obranu. Tá bola najvyššia v súčasnosti a na konci 90. rokov, kedy v oboch prípadoch dosiahla výšky 1,9% (vzhľadom na nákup lietadiel F-18 Hornet a lietadiel F-35 Lightning II v súčasnosti). Fínsko však dokázalo udržať svoju armádu modernú a plne kompatibilnú so západnými štandardami – a to aj napriek faktu, že nebolo členským štátom Aliancie. Je potrebné však poznamenať, že veľká časť výzbroje fínskej armády ešte stále pochádza zo samotného Sovietskeho zväzu, pričom však prechádza značnou modernizáciou a rekonštrukciou. Je preto pravdepodobné, že v budúcnosti sa výdavky Fínska na obranu ešte zvýšia v snahe plne prebudovať armádu na “západné štandardy”. Je dokonca pravdepodobné, že aj keby sa Fínsko členom Aliancie nestalo, prebudovanie armády na západný model môže prísť rýchlejšie než v prípade už súčasných členských štátov NATO, ktoré boli v minulosti členmi Varšavskej zmluvy.
V oblasti vojenskej techniky v prípade Fínska rezonuje hlavne Patria. Spoločnosť je v ostatných členských štátoch Aliancie známa predovšetkým výrobou kolesových obrnených vozidiel, ktorého verzia AMV XP sa bude používať aj v Ozbrojených silách Slovenskej republiky. V oblasti ľahších obrnených vozidiel a z časti aj delostrelectva (samohybné, ťažené a raketové), ktoré má Fínsko vzhľadom na svoju veľkosť viac než postačujúce, je tak fínska armáda takmer sebestačná. Fínsko má vo výzbroji svojej armády približne 700 kusov rôznych druhov delostreleckej techniky, z nich takmer štvrtina je vyrobená vo Fínsku. V porovnaní s Fínskom výrazne zaostáva v delostreleckej výzbroji Švédsko (len 88 kusov delostrelectva, ktoré je však vyrábané celkovo vo Švédsku) a Nórsko (78 kusov).
Spolupráca Fínska a NATO je zrejmá aj v pôsobení fínskych kontingentov v rôznych aliančných misiách a cvičeniach. Je tak zrejmé, že fínska armáda je už dnes dostatočne pripravená na spoluprácu s aliančnými zložkami. Obzvlášť rozvinutá je kooperácia s Nórskom a Švédskom, ktorá sa prejavila aj v poslednom spoločnom aliančnom cvičení Cold Response 2022, na ktoré sa škandinávske krajiny pripravovali spoločne. Fínsko taktiež udržuje blízku námornú spoluprácu so Švédskom. Pozemná hranica oboch krajín je síce relatívne zabezpečená, nachádza sa však v arktickom prostredí, ktoré môže v určitých ročných obdobiach pôsobiť komplikácie pre logistiku. Fínsko sa práve preto spolieha výrazne na námorné spojenie so Škandináviou, resp. so zvyškom Európy.
V prípade vstupu Fínska do NATO bude musieť ale Aliancia musieť posilniť spoločné hranice s Ruskom, ktoré by sa v prípade fínskeho členstva takmer zdvojnásobili – je otázne, či fínska armáda bude schopná prekryť tak dlhú hranicu vlastnými jednotkami v mierových počtoch. Môžeme preto očakávať, že v prípade vstupu krajiny do Aliancie sa vytvorí misia typu eFP (Enhanced Forward Presence) aj na území Fínska – zrejme v zložení armád krajín, ktoré sú už vycvičené na boj v sťažených, miestami arktických podmienkach. Pozitívum fínskej geografie je však takmer jej monotónnosť – príprava fínskych vojakov na boj v domácom teréne vzhľadom na jeho relatívnu “jednoduchosť” nezaberie toľko času a úsilia ako v prípade krajín s rôznorodým a zložitým terénom.
Fínske ozbrojené sily sú príkladom možnosti rozvinutia obranyschopnosti malej (do počtu obyvateľov podobnej Slovensku) krajiny na úroveň členských krajín Aliancie. Fínsko si napriek dlhodobej neutralite dokázalo v relatívne krátkom čase prebudovať ozbrojené sily na takmer plný západný štandard v podstate svojpomocne. Vzhľadom na doterajšiu úzku spoluprácu Fínska, NATO a ostatných škandinávskych krajín môžeme o Fínsku hovoriť už takmer ako o plnohodnotnom členovi Aliancie z hľadiska interoperability jeho ozbrojených síl so silami NATO. Okrem množstva benefitov ale prinesie fínske členstvo tiež jednu kľúčovú výzvu, keď bude musieť Aliancia adekvátne reagovať na zásadné predĺženie svojej hranice s Ruskou federáciou.