Len niekoľko dní pred tým, ako sa Sudán prepadol do katastrofálneho konfliktu, boli jeho dvaja najvplyvnejší generáli veľmi blízko dohody. Tá by, ako dúfali americkí a britskí mediátori, mohla zmierniť ich boj o moc v krajine a dokonca nasmerovať túto rozľahlú africkú krajinu k demokracii.
V stávke bolo naozaj veľa. Po dlhoročnom čakaní by v Sudáne mohol konečne začať proces demokratizáce. Proces tranformácie najprv blokovala 30-ročná vláda diktátora Umara al-Bašíra. Po jeho zvrhnutí v roku 2019 v krajine vládol ďalší totalitný režim pod taktovkou veliteľa sudánskej armády generála Abdela Fattaha al-Burhana a generálporučíka Mohameda Hamdana (všeobecne známeho ako Hemeti), veliteľa polovojenských Jednotiek rýchlej podpory (RSF). V praxi ale ich spolupráca veľmi nefungovala a napriek spoločným rokovaniam predstaviteľov OSN s držiteľmi moci v Sudáne, sa obe zainteresované strany pripravovali na vojnu. K obnoveniu bojov v krajine došlo po viac ako roku a pol v sobotu 15. apríla, kedy paramilitárne a armádne jednotky spustili proti sebe vzájomnú ofenzívu v uliciach hlavného mesta Chartúmu. Eskalácia napätia medzi obomi stranami sa odvíjala od rámcovej dohody podpísanej 5. decembra 2022, ktorá predpokladala začlenenie RSF do armády. Sudánske ozbrojené sily požadovali, aby tento proces prebehol do dvoch rokov, zatiaľ čo RSF chceli na začlenenie až päťkrát viac času. Uzavretie konečnej dohody bolo pôvodne naplánované na 1. apríla, s cieľom ustanoviť novú civilnú vládu do 11. apríla. Lídri sa však opakovane dostali do rozporov o podmienkach.
Po začatí bojov sa obe strany vzájomne obviňovali z ich iniciácie a predkladali protichodné tvrdenia o kontrole nad kľúčovými pozíciami. V prípade úspešného prevedenia útoku zo strany RSF, by bolo možné hovoriť o vojenskom puči a to z dôvodu primárneho zamierenia na obsadenie prezidentského paláca, armádneho veliteľstva, letiska či štátnej televízie, čo sú klasické ciele pri pokuse o prevzatie moci. Boje majú navyše potenciál prerásť do otvorenej občianskej vojny. Riziko v tomto ohľade zvyšuje už tak nízka politická stabilita v krajine, zničená kritická či civilná infraštruktúra a obyvateľstvo bez stabilného prísunu jedla a vody.
Perspektíva dlhej občianskej vojny nepredstavuje riziko len pre samotný Sudán, ale ako hrozbu ju vníma aj celý subsaharský región, ktorý má aj bez toho problémy so stabilitou. Sudán hraničí so siedmimi krajinami, z ktorých päť (Líbya, Stredoafrická republika, Južný Sudán, Etiópia a Čad) čelí ozbrojenému konfliktu na svojom území. O stabilnejšej situácii môžeme hovoriť len v prípade Egypta a Eritrei. Eskalácia konfliktu by postihla taktiež región Afrického rohu, kde sa nachádza Keňa a dodnes značne nestabilné Somálsko. Potenciálnou hrozbou plynúcou z napätia by podľa humanitárnych organizácií mohla byť aj utečenecká kríza, keďže samotný Sudán hostí viac ako jeden milión utečencov. Medzinárodný záchranný výbor (IRC) však nepredpokladá pohyb ľudí mimo Sudánu, ale skôr v rámci jeho hraníc. Očakávané je sťahovanie z oblastí priamo zasiahnutých bojmi ako je Dárfúr a Chartúm.
Aktuálna situácia v Sudáne môže mať navyše kritický dopad na výstavbu projektu Veľkej etiópskej renesančnej priehrady (GERD) na Níle, ktorá slúži ako hlavný zdroj vody a elektriny pre množstvo krajín v regióne. Sudán ako aj Egypt, tj. krajiny ležiace po prúde Nílu, sú rázne proti ďalšiemu rozširovaniu tohto gigantického projektu. Predstavitelia oboch krajín vnímajú ďalšie (štvrté) napĺňanie priehrady ako hrozbu pre zachovanie vodných zdrojov, čo by následne mohlo obmedziť prístup ich obyvateľov k vode. Taktiež požadovali od Etiópie zmluvnú záväznosť v otázkach napúšťania a prevádzky priehrady, na čo protistrana zatiaľ nepristúpila. Po rozpútaní bojov sa predpokladá, že Chartúm bude príliš zaneprázdnený na to, aby momentálne spolu s Káhirou pokračoval v jednaniach, čo môže spomaliť proces dostavby elektrárne.
Dianie v Sudáne zmietanom konfliktom pozorne sledujú predstavitelia štátov začlenených do Medzivládneho úradu pre rozvoj (IGAD). Už 16. apríla vyzvali na okamžité zastavenie ozbrojených stretov a oznámili plánovanú návštevu Sudánu s cieľom nastoliť mier medzi obomi stranami. Rozhodujúci tlak na ukončenie bojov by ale najskôr mohol prísť zo strany Saudskej Arábie a Spojených arabských emirátov, keďže sudánska armáda, ako aj polovojenské jednotky RSF sú na týchto krajinách do značnej miery závislé – obe militarizované zoskupenia bojovali po boku Saudov v aktuálnom konflikte v Jemene. Samozrejme, do pozície mierotvorcu sa môžu dostať aj krajiny ako Rusko, Čína, USA alebo Európska únia. S ohľadom na vnútornú dynamiku celého regiónu je pravdepodobnejšie, že regionálne mocnosti a lídri budú mať väčšiu šancu sprostredkovať mier. V praxi majú na obe militarizované zoskupenia oveľa väčší vplyv – majú spoločnú históriu, dôverujú si, sú si kultúrne bližšie a existuje medzi nimi vojenská či hospodárska výmena.
Foto kredit: Flickr.com_EU Civil Protection and Humanitarian Ai